Vedci po dlhej a pilnej práci vytvorili očkovaciu látku, ktorá nám dala nádej, že sa táto pandémia raz skončí. No ... lenže v tej nádeji sa našlo aj veľké množstvo šialenstva. Pochádzajúce hláv i pier osadenstva parlamentu. To množstvo chaosu čo vykydávali dennodenne pred naše dvere jak hnoj, prekonal aj ten zmätok pred vianocami, ktorý neskôr spôsobil to Januárovo-Februárové tsunami choroby.
A napriek tomu, že očkovacia látka bola už k dispozícii, som ja dlho premýšľal nad tým, že či sa mám dať zaočkovať. Nie preto, že by som mal nejaké pochybnosti, ale hlavne preto, že či to bolo vôbec vhodné. Medzi nami boli totižto ľudia, ktorý mali iné dlhotrvajúce choroby a Corona by im dosť ublížila. Potom tu nebola ešte zaočkovaná celá kritická infraštruktúra a rovnako sa na rad nedostali ani ľudia starší než 80,70,60 rokov.
No a potom tu bola tá druhá vec. Nevedel som, či by ma vôbec zaočkovali. Coronu som prekonal, takže mi ostávali nejaké tie protilátky. Po starom to bolo tak, že sa človek mohol dať zaočkovať po 3 mesiacoch. Vláda tento termín neustále menila. Fakt často. A okrem toho všetkého ten ich objednávací systém nefungoval (slušne povedané). ALE po cca troch mesiacoch hútania, filozofovania, počúvania i pokusoch sme sa dočkali (ja aj rodičia). Dostali sme termín ... v Apríli ...
Kapitola III
- Non, je ne regrette rien -
Non, je ne regrette rien - Je pesnička od Édith Piaf - znamená - nie, ničoho neľutujem.
Prišla SMS. Mobil pípol. Mne to bolo jedno - niečo som kreslil, alebo hral - nechcel som byť rušený. Za chvíľu ale prišiel otec, že dostal (on aj mamka) SMS o očkovaní. Dátumovo to vychádzalo na Sobotu ďalšieho týždňa (17.4.2021). On o 9h, mamka o 11h. Tak sa ma opýtal na môj čas. No, však na kedy by ma asi mohli dať? Keď sme sa registrovali doslova v ten istý deň, hodinu i minútu a to po sebe ako rodina? Samozrejme že na Nedeľu (18.4.2021) toho ďalšieho týždňa okolo 12-tej hodiny. To dá rozum. Hlavne v štáte, ktorý si potrpí na rodinu.
Pozerali sme na nete, že či sa dá termín nejako presunúť, že by sme išli v jeden deň. Ale, na druhú stranu - nechcelo sa mi v tom rýpať. Termín bol, síce nie celkom fajn - šak v pondelok ma čakala práca - ale mohlo to byť aj horšie (omnoho horšie), lebo ten objednávací systém viac nefungoval než fungoval. Tak sme to nechali tak a riadili sme sa pokynmi.
Rodičia na očkovaní dopadli v pohode. Aj keď to bol deň, kedy očkovacie centrum otvárali po prvýkrát. Čo znamená že sa tam nahromadilo veľké množstvo ľudí, ako aj politikov i kamier - takže pohyb ľudí nebol zrovna plynulý - ale podarilo sa im odtiaľ odísť o takej 11. A, áno, mamku zaočkovali zároveň s otcom.
Keď dobro-došla nedeľa, bol rad na mne. Tak poďho autobusom. A vzhľadom na to, že všetci vieme ako autobusy chodia, tak vás neprekvapí, že som prišiel o hodinu skorej (buď to, alebo o dve-a-pol neskoršie). Čo mi ani veľmi nevadilo. Nevedel som totižto, že kde presne sa očkuje (ako - presno-presne -- ktorá budova, ktoré dvere. A nie ... deň predtým používali iný vchod do budovy, ten čo vyzeral krajšie v telke.). Ale na počudovanie som ani s týmto nemal problém. Stačilo ísť tam, kde bolo veľké množstvo ľudí ... čo som si myslel do momentu, keď som zbadal názov MOM (mobilné odberové miesto). No, nejaký iný ľudia ma obišli a šli voľakde za roh. Tak som išiel za nimi - a hľa, vojaci, názov - bol som na mieste.
Chcel som sa pozrieť, že koľko je hodín. No a medzitým ako som si hľadal mobil v ruksaku, mi vojak povedal, že nech si zoberiem číslo. Však OK, nejakú identifikáciu treba. A on, že môžete ísť dnu. ... Dobre ... ? Na moje počudovanie, ma zaradili do zástupu ľudí. (Počudovanie preto, lebo som tam prišiel o 45 minút skorej než som mal). Ľudí tam mohlo byť zo desať, aj to som veľa povedal. Po chvíli čakania, i pár metroch, mi ďalší vojak povedal, že môžem ísť k voľnému stolu. Tam naľavo. ... Fajn ... apropo, nemal tu niekto sledovať čas príchodu, alebo im to bolo jedno, lebo tu bolo málo ľudí?
Pri stole sedela slečna, ktorá už brala papiere, že ich budeme vypisovať. Ale zastavil som ju, pretože my (ja a rodičia) sme si tie papiere vytlačili a vypísali už doma (len tak pre istotu), čomu sa slečna potešila. Skontrolovala to moje veľdielo, dala nejaké pečiatky, tu podpis, tam podpis, tuto kartička, kabínka číslo 8, tam si sadnite. Tak som odišiel a sadol si pred číslo 8, kde som čakal.
Na moje veľké počudovanie, to tam mali dosť dobre zorganizované. Celé očkovacie centrum bolo na zimnom štadióne, kde sa hráva hokej. Vonku pred vestibulov stáli vojaci s číslami, ktorý kontrolovali čas príchodu (aspoň mali) a ľudí posielali po “dávkach” cca 20ks. Vo vnútri bol ďalší vojak, ktorý hovoril že si máme vydenzifikovať ruky a potom ďalší, ktorý ľuďom určoval stoly.
Stoly aj kabínky stáli na ľadovej ploche (ktorá bola samozrejme bez ľadu, čo je tak trochu škoda, bola by aspoň sranda). Stoly boli umiestnené blízko pri mantineloch, chrbtom ku hľadisku a kabínky boli niekde v strede hracej plochy (alebo potlačené trochu viac k tým druhým mantinelom). V priestore medzi nimi boli uložené stoličky v radoch. Každá kabínka mala svoj vlastný rad - cca 8 stoličiek, medzi ktorými boli 2 metre rozostupu. V tomto poli korčuľov... vlastne ... sa prechádzali ďalší pracovníci. Tí ľuďom hovorili, kedy si majú presadnúť a kam.
Kabínky fungovali tak, že mali jeden vchod a z opačnej strany jeden východ. Ten smeroval na druhú polovicu hracej plochy. Kabínky tam tvorili stenu a rovnako tam vytvárali aj akúsi chodbu, ktorá smerovala k ďalším stoličkám, kde mal človek sedieť a čakať 15 minút.
Prišiel na mňa rad. Záclona sa odostrela a po mojom prechode cez dvere sa zastrela. Sedela tam doktorka. Tá si zobrala papiere, niečo podopisovala, niečo sa popýtala. Zisťovala, že či ma môžu vôbec zaočkovať. Ale nevidela žiadne prekážky, preto som si sadol na stoličku vedľa, kde už stála sestrička. Tá mi pichla injekciu do ramena (AstraZeneca). Čo som zistil až po tom, ako mi nalepila leukoplast (vpich som vôbec necítil, čo bola príjemná zmena oproti očkovaniu proti svinskej chrípke či tetanu). Odtiaľ som smeroval na striedačku ... vlastne ... k tým druhým stoličkám (čítajte ako čakáreň) na 15 minút. Po podaní som nepociťoval žiadnu reakciu. Možno sa mi trošku rozjasnil zrak, to sa asi aktivoval čip, ale okrem toho nič. Počas sedenia nám púšťali ľudovky (neviem čím sme si zaslúžili taký trest) a na plátne premietali aj reklamu na Trenčiansky samosprávny kraj. Nejaká turistika.
To mám chápať tak, že po očkovaní môžem behať, kade-tade po TSK? Alebo sa nám snažili zasiahnuť podvedomie, že aby sme viac utrácali vo svojom kraji (a nie npr v Bratislave či v Chorvátsku)?
Po 15 minútach som sa vybral domov. Na rozlúčku mi dali čisto-nový respirátor - zadarmo.
Čas doma som trávil štandardne (čiže za počítačom). Večer som si ale všimol, že moja ruka bola o trošku menej citlivá a jej pohybom som si nebol až taký celkom istý. Ako keby mi mala čochvíľa stŕpnuť. A miesto vpichu bolo o niečo teplejšie. No nebolo to nič vážne, len taký divný pocit.
Ďalší deň ráno (19.4.) som bol strašne unavený. Hodne, veľmi, dosť. Dalo by sa to prirovnať k nevyspatosti, akú som pociťoval na začiatku Corony 2. V práci mi postupne nabiehali chrípkové príznaky (postupne, čiže - od rána 8:00 do 12:00, čo bol čas vpichu). Mal som miernu bolesť tela i hlavy, takú neprirodzenú, no nič strašné. Tak isto som bol citlivejší na teplo, chlad, bolesť (prácu) či iné vnemy. Určite na mňa liezla zimnica i teplota 37,5 (odhadom). Ruka ma bolela ako keby mi do nej niekto práve vrazil päsťou a zvyšok ruky ma bolel ako pri chrípke (že bolesť svalov, plus bolesť navyše pri pohybe a také zvláštne teplo). Večer sa zimnica o dosť zhoršila. No, buď to, alebo ma presťahovali na južný pól a ja som si to nevšimol.
Druhý deň (20.4.) bol zábavný. K hodine jedenástej sa stupňovala horúčka, ospalosť i bolesť tela. Čo v hodine dvanástej vyvrcholilo do takej sily, až som mal pocit že sa hodiny trinástej nedožijem vôbec. Pričom sa mi zdalo, že som sa dostal do nejakého časového zakrivenia, v ktorom poludnie netrvalo šesťdesiat minút, ale dvestoštyridsať. No po práci, keď som konečne prišiel domov a zaľahol do postele, začali príznaky pomaly ustupovať (dávam dôraz na slovo pomaly).
Tretí deň (21.4.) všetky príznaky pominuli. Samozrejme až po poludní, dovtedy som si “užíval” rovnako ako v ten predošlý deň. No aj napriek tomu, že mi bolo o trinástej hodine fajn, ruka ma neustále bolela a najviac pri pohybe. Hlavne pri takom, pri ktorom sa zapájal aj zaočkovaný sval. Čo sa týka miesta vpichu, tak to bolo stále rovnako bolestivé i horúce.
Štvrtý deň (22.4.) mi bolo najlepšie. Všetky príznaky sa stratili. A to myslím ako úplne všetky. Okrem bolesti v ruke samozrejme, lebo vždy sa musí nájsť nejaký háčik. Ale s tou rukou som mohol aspoň normálne hýbať (až na tie pohyby, kde sa zapájal aj zaočkovaný sval).
Ruka ma na-komplet prestala bolieť až po ôsmich dňoch odo dňa vpichu. A po deviatich som bol konečne i absolútne v podobe.
Ale Querk, ty opečený ananás na pizze Hawai, šak si si mal zobrať dovolenku. Áno, chcel som (ku všeobecnému zdeseniu), hlavne v deň prvý (že by som bol na druhý deň už doma). No, ale problém bol v tom, že sa tie príznaky stupňovali k 12-tej hodine. Čiže ráno mi bolo relatívne dobre, ale od tej 8 k 12 to bolo žúžo. Ďalší deň to isté - len opačne. Ráno mi bolo zle, ale od tej 8 k 12 príznaky odznievali. Jednoducho som nevedel odhadnúť svoj stav. A nevedel som predpovedať ani to, akým smerom sa bude uberať. Toto som fakt ešte nezažil. Bol som akoby veľmi, veľmi chorý, ale netieklo mi z nosa a ani som nemal zapálené hrdlo. Fakt divné niečo.
A pokiaľ sa pýtate na rodičov, tak mamka mala 2 dni teplotu a bolelo ju rameno. Dosť. Otcovi nebolo totálne nič, možno okrem bolesti v ramene. (Čo je fascinujúce, lebo počas mojej Corony 1 a 2 bol negatívny. A pri očkovaní 1 a 2 nemal žiadne príznaky, akoby mu pichli fyziológ. Náhoda? Konšpirácia? Nefunkčný čip?)
No a po tom, ako sme prežili očkovanie 1 (po ktorom sme mali zomrieť, alebo sa premeniť na zombie, či čo - ani ujo na internete presne nevedel), sme sa tešili (no, ... tešili ... skôr psychicky pripravovali na katastrofu ...) na ďalšiu dávku. Ako správny narkomani, všakže (tak to aspoň hovoril nejaký iný ujo na internete, že očkovanie je narkománia, či čo). A tá druhá dávka mala prísť po štyroch týždňoch ... alebo šiestich ... alebo ako si v tom parlamente zasa vymysleli ....
Linka na wiki, kde sú všetky informácie o tomto príbehu.
0 comments:
Zverejnenie komentára