SARS-Cov-2 zavítal na Slovensko. Možno sa mu už zunovali iné krajiny, alebo sme len naivne ignorovali veci, ktoré sa diali okolo. No vírus aj tak prišiel a zabýval sa tu. I spôsobil smršť v podobe vyše tristodeväťdesiattisíc nakazených a vyše dvanásťtisíc zosnulých. No a ja som bol jeden z nich ... nakazených myslím. Trikrát. Hoc pri druhom raze veľa nechýbalo, aby som nenavýšil štatistiky tej druhej menovanej skupiny.
Veľa ľudí o mne vie, že som za očkovanie a odporúčam ho každému, kto sa môže zaočkovať. Áno, viem že existuje skupina ľudí, ktorá sa nemôže - tí by sa mali poradiť so svojím lekárom. No ja sám som sa dal. Ba čo viac, keď prišiel SARS-Cov-2 (ďalej už len Corona) čakal som na vakcínu. Že kedy ju vymyslia, kedy ju vyrobia a kedy ma konečne zaočkujú. Jednak preto, aby bol už konečne pokoj s tou celou pandémiou a jednak preto, lebo na mňa platia Murphyho zákony, o dosť viac než na ostatných ľudí. Takže nebola otázka či Coronu chytím, ale kedy ... prvýkrát v Septembri ...
Kapitola I
- Nezodpovedný -
Vstávalo sa mi ťažko. O to horšie, že bola sobota (12.9.2020) a ja som mal ísť do roboty na “devinu”. Som zvyknutý, na nevyspatosť mám zaužívaný systém. No po ranných rituáloch, aj tých, ktoré boli vytvorené na zabezpečenie úplného zobudenia, som mal neustále pocit, ako keby som nespal roky. Z toho pocitu fakt neubralo ani to veľké množstvo roboty v mojom zamestnaní, ba naopak. A večer sa k tomu všetkému pridala aj ťažoba. Predtuchu, že moje telo obsadila nejaká chronta, som dostal v nedeľu. Kedy sa okrem ťažoby, ako keby som zhltol zo tri balvany, pridali aj časté návštevy záchoda. Okrem, okrem, okrem toho sa moja teplota zemepisne presúvala z arktickej zimy do pekelných trópov a naspäť. Pýtate sa na únavu? Áno, každý jeden pohyb ma vyčerpal a každú jednu cestu na záchod som musel doplniť 30 minútovým spánkom, pričom spánok na záchode nepočítam.
Cez internet som poslal správu šéfke, že reku neprídem. Lebo však, kto by v takomto stave robil? Viem že ja ... ale je predsa pandémia a človek musí zostať doma keď je chorý. Tak nám to aspoň hovorili v práci, že aby sme náhodou “neodpálili” celý kolektív jedným nevinným Coronovým “hapčí”. Preto som nešiel nikam i zaľahol som do svojej postele. Čakajúc na to, kým sa celá “črevná udalosť” nejak neutrasie.
V mojom prípade sa tieto črevné chronty utrasú pomerne rýchlo. Väčšinou ma zmoria na tri dni, po ktorých vždy vstávam z mŕtvych, podobne ako jeden nemenovaný mesiáš. Toto moje “črevné morenie” je pomerne časté. Mám preto bohaté skúsenosti. A okrem iného mám v lekárničke pripravený aj svoj legendárny elixír (Smecta, Hylak, Biopron), ktorý mi vždy pomôže. Popri tých častých návštev miestnosti, v ktorej aj kráľ chodí bosý.
Tak aj bolo. Nedeľa, Pondelok, Utorok a v Stredu (16.9.2020) som sťa jak spasiteľ, čo práve vyliezol z hrobu, prišiel do práce. Kde ma namiesto apoštolov privítala šéfka so zeleným respirátorom.
Jednalo sa typ s pevnou, umelou sieťkou. Nebol ako tie bežné skladacie na ktoré si už každý zvykol, teda aspoň podaktorý ... všakže ... Navyše aj s výfukovým ventilom, ktorý musel byť prekrytý chirurgickým rúškom. Nádhera.
Ale, hlavný problém bol v tom, že ja mám okuliare a tento typ respirátora mal na koreni nosa taký hrubý umelý vrch, ktorý bránil v ich nosení. Jednoducho sa tam nedali “položiť”, pretože koreň nosa bol “odrazu až príliš hrubý” a oni sa z tej tváre šmýkali dole - smerom k záhube. Takže respirátor musel byť zosunutý o dosť nižšie. Kvôli čomu mi zasa tlačil na spodnú časť tváre a spolu s rúškom ... Hmm ... pamätáte si na film Ace Ventura? Scénu kde si záchodovým zvonom “čistil žalúdok”, že na ústa priložil zvon a pumpoval? Ja som mal taký istý pocit počas celej pracovnej doby aj s rovnako deformovanou tvárou.
Celé tri dni. Tak dlho som vydržal, pokiaľ sa šéfka nado mnou zľutovala a povolila mi nosiť len rúško. Neviem čo ju presvedčilo. Žeby moje smutné mačacie oči, á la kocúr v čižmách z filmu Shrek 2, alebo za tú náhlu zmenu názoru mohol aj fakt, že respirátor s výfukom chránil len mňa, čo nebola skutočná pointa nosenia. Tak či onak, záchodového zvonu som sa zbavil, a ja som konečne pocítil veľkú úľavu.
Nebolo to nič strašné, dalo sa to prežiť. Ba dokonca sa mi nezdusil ani mozog, ako to takzvaný antirúškari hovorili i zároveň mi nezostal ani zdeformovaný ksicht, ktorý každému, tí už spomenutý a rozumovo menej vyspelí - prorokovali. Ale bol to fajn pocit, voľne hýbať tvárou bez toho aby sa mi lámali všetky kosti na lebke. I bol to excelentný pocit vidieť svet v ostrom a nezahmlenom stave. Aj keď som musel mať to rúško, ktoré spôsobovalo určité špeciálne obrazové efekty, akoby vystrihnuté zo Silent Hill. No ale aj s nimi sa mi pracovalo omnho lepšie. A život zapadol do svojich bežných koľají. Deň sa opäť striedal s dňom, príslužba s príslužbou až napokon prišlo niečo fakt šokujúce - moja dovolenka.
Ako udrela Corona, zdravotníci si nesmeli brať žiadnu dovolenku. A potom keď Corona ustala, ľudia boli radi že vypadli. Problém spočíval hlavne v tom, že sa všetky plánované dovolenky posúvali a tým pádom aj hromadili. Takže, keď ľudia predtým chýbali kvôli Corone, teraz chýbali kvôli dovolenkám. Okrem toho, že niektorí si už nemohli plánované termíny poposúvať, lebo mali zaplatený hotel atp., niektorým iným bolo zasa prikázané aby si dovolenku zobrali ihneď, pretože jej mali až príliš veľa a do ďalšieho roka si mohli “tzv. preniesť” len určité množstvo dovolenky. Lebo “keď príde ďalšia vlna” a “zákony sa musia dodržiavať” ... odrazu .... Čo ľuďom spôsobilo mnoho problémov.
Mne osobne to ale nevadilo, že mi dovolenka vyšla asi o tri mesiace neskôr, teda na Jeseň, pretože som si takto dovolenku plánoval vždy, lebo cez Leto je teplo a v robote máme klimatizácie kvôli strojom, čo ja s radosťou využívam. A počas Jesene sa mi aj tak lepšie sedí za počítačom.
Tú dovolenku (21.9.2020 až 2.10.2020) som plánoval prežiť ako pravý Slovák - maľovaním bytu. Takže nájsť pukliny, tie zatrieť stierkou, napenetrovať všetko. Pukliny znova zatrieť, namaľovať prvý náter, druhý náter, tretí náter ... rutina. Tú ale prerušil môj strašne sprostý pocit. Akoby som strácal pohyb v ľavej časti tváre. Dúfal som, že sa mi to len zdá - po druhej paréze človek zrovna netúži. Ale, néééé, ja nikdy nemôžem mať chrontu iba raz. Tak aj paréza ma navštívila ... A akurát na moju dovolenku.
S hentou sprostosťou mám tak bohaté skúsenosti, že až by som to všetko spísal, zaplnil by som dve hrubé knihy. No a pokiaľ ste sa s ňou nikdy nestretli a fakt neviete, že o čom píšem, tak ďakujte svojím šťastným hviezdam, lebo je to jedna z tých extra-príjemných vecí, ktoré vám zlepšia náladu ... Ale po poriadku ... Slovo “paréza” znamená ochrnutie - že s nejakou časťou tela nepohnete, lebo vám na tom mieste zrazu prestanú fungovať nervové spojenia a signály z mozgu sa tak nedostávajú tam, kam majú. Je to v podstate rovnaké, ako keď sa ocitnete na mieste kde nie je WiFi.
Ja som pred rokmi prekonal takzvanú Bellovu parézu, čo je stav kedy vám ochrnie jedna polovica tváre. Takže jednou polovicou tváre môžete hýbať a druhou už nie. Úsmev, pokrčenie nosa či zamračenie spravíte len tak, doslova - napol. Ba dokonca aj oko má problém sa zavrieť, takže medzi viečkami ostáva taký milimetrový otvor. Čo je veľký problém, pretože oko môže vyschnúť a to odporúča presne nula z desiatich oftalmológov.
Ľudia väčšinou získajú ochrnutie tváre z prievanu, z pokazeného zuba, alebo z ďalších zápalov, ktoré útočia na jedno určité nervové miesto, ktoré nájdete pomerne jednoducho: Tak ako máte ucho, dva centimetre smerom dole na krk a trochu dozadu ako začína sánka - tam je to miesto.
Cez tento úzky otvor prechádza viacero nervov. A stačí aby tu vznikol nejaký menší zápal, kvôli ktorému sa toto miesto ešte viac zúži a nervy sa priškrtia. No a kvôli tomu priškrteniu nervy nedostávajú živiny a niektoré z nich jednoducho odumrú. Vo väčšine prípadov tvárové, tie čo riadia mimiku.
No, ale aj v tomto musím byť originálny, pretože moja česť s prvou parézou bola obojstranná, centrálna, spôsobená neuroboreliózou. Čiže určitú časť môjho mozgu napadla Borrelia a kvôli tomu mi vyplo všetky tvárové nervy ovládajúce mimiku. Čo bolo v podstate šťastie v nešťastí, pretože tá Borreliová chronta mohla zaútočiť aj na iné centrum z čoho by som sa fakt nesmial (niežeby sa mi aj vtedy dalo, ale...). Ba dokonca by ma tá chronta ani nepostavila do pozoru, lebo v tak vysokom štádiu neuroboreliozy ľudia prestávajú hýbať rukami, nohami a vlastne všetkým. K čomu mi zasa až tak veľa nechýbalo. Pričom chcem len pre úplnosť podotknúť, že som nemal žiadneho kliešťa už dobrý kopec rokov, hoc na druhú stranu ma komáre doslova “milovali”.
Toľko k paréze číslo 1. Čo sa aktuálnej dvojky týkalo, tak to som naozaj nemal šajnu, že odkiaľ to priletelo, lebo som chodil len do roboty a roboty, kde sme mali síce klimatizácie, no pokiaľ by to bolo z nich, tak to by som musel mať “zamrznutú tvár” každé leto. A to človek len tak neprehliadne. Takže záhada, alebo Murphyho zákony. Hoc sa na základe skúseností skorej prikláňam skôr k tej druhej možnosti.
Muselo ma ofúknuť a dúfal som, že to prejde - že to je len nejaký blbý pocit. Ale, ako už správne tušíte, stav sa vôbec nezlepšoval. Takže sa do môjho dovolenkovo-maľovacieho rozvrhu drzo votrela návšteva doktorky. Z čoho mi len nabiehal adrenalín, lebo som vedel čo bude nasledovať - nervová ambulancia, antibiotiká, rehabilitácie - dlhodobo. Až sa človeku od šťastia tisli slzy do očí. No, síce len do jedného oka, to druhé až tak dobre nefungovalo. Večer som sa teda objednal k doktorke cez stránku. Dal som tam rozumný čas (9:00) a všetky informácie ohľadom môjho zdravia som popísal štrukturovane, čiže podľa dátumu, od črevnej chrípky po “dnešný problém”.
O tej črevnej chrípke som napísal preto, lebo Bellovu parézu spôsobuje hlavne EBV a ostatné herpes vírusy, ktoré “sa nevedia zmestiť do kože” po tom, ako človek prekoná nejakú virózu. Pre doktora je to dosť dôležitá informácia.
Takže na druhý deň (25.09.2020) som “dobro-došiel” do čakárne, ktorá zívala prázdnotou. No, jednoducho v nej nebolo ani nohy. Čo sa vôbec nestáva, koľkokrát tam bývalo toľko pacientov, že sa tam ani vzduch nezmestil, ale možno ľudia skutočne dodržiavali objednávacie časy a zbytočne sa nezhromažďovali na rizikových miestach ... či? ... Po kratšom čakaní, na mňa prišiel rad. V ambulancii som si sadol a začal rozprávať, že čo bolo vo veci. Apropo, pamätáte si na to, ako som všetky informácie spísal do objednávacieho formulára? Myslíte si, že to aj niekto čítal? Takže som musel znova všetko porozprávať, že čo ma trápilo. Vrátane celej histórie chronty.
A vtedy, keď som oznámil prekonanie črevnej chrípky spred dvoch týždňov, sa sestrička odsunula od stola, akoby chcela dodržať dvojmetrový odstup no chýbalo jej k tomu len zopár kilometrov - a vynadala mi, že prečo som prišiel bez toho aby som zatelefonoval !! že či neviem !! že tu teraz zúri covid !! a že ich teraz nakazím !! a že oni môžu len skapať !! však na nich nikto !! neberie ohľad !! a že som !! nezodpovedný !! !! !! !! !!pretože som prišiel !! !! !! !! !! a mám na !! tisíc !! percent !! covid !! A !! musím !! ísť !! okamžite !! na !! covid !! testy !!
Doktorka, rovnako ako aj ja, sme sa na ňu chvíľu pozerali a potom sme pokračovali v rokovaní. Neurológa si musím nájsť sám, pretože doktorka neurologička je dlhodobo PN. Ako lieky mi dala Milgammu. Na môj “protest” že už jedny mám, však každý máme nejaké chronty a svoje zásoby - mi dala Milgammu v injekciách a že mám chodiť každý deň do ambulancie. Áno, to povedala po tom, ako sestrička ukončila svoj Covidový monológ. Iné lieky mi nedala, napriek tomu že antibiotiká či lieky proti opuchu, ktoré sa na Bellovu parézu bežne dávajú - vie napísať aj ona. Veď stačilo zalistovať v mojej zdravotnej karte na kapitolu “Paréza 1” a odpísať. Ďalej povedala, že “len tak mimochodom je dobré”, keď sa s tým chodí na rehabilitácie, hoc výmenný lístok na doporučenie “rehabky” ani len nevytiahla.
Len pre zopakovanie čitateľom: som nezodpovedný, lebo mám Coronu a prišiel som ich nakaziť. A ona mi odporúčala návštevu hádam všetkých ambulancii od Tatier k Dunaju.
Poslala ma do lekárne, že nech si vyberiem tie “život-zachraňujúce injekcie”. Však sestrička mi pichne prvú injekciu a potom sa bude pokračovať. Po sestričkinom vražebnom pohľade na doktorku, som sa začal obávať, že sa stanem očitým svedkom niečoho, čo sa večer dostane do televíznych novín i s varovaním, že príspevok nie je vhodný pre maloletých divákov a citlivé osoby.
No tak nič. Bez výmenných lístkov na neurológiu, rehabilitáciu, infektológiu (na PCR ma objedná doktorka č.2 ((oni sa tam niekedy striedajú)) ) som si vybral injekcie a otočka naspäť. Po otvorení dverí na ambulancii ma privítali milé slová (do poloplnej čakárni) - ničoho sa nedotýkajte, ruksak nikde neskladajte -- všetko sme vydenzifikovali. Vošiel som dnu, doktorky nikde, sestrička pripravila injekciu, ktorú mi podala zo sociálneho odstupu (používaného pri pacientoch s vysokým štádiou infekcie lepry) A mazaj domov.
No tak nič. Bez výmenných lístkov na neurológiu, rehabilitáciu, infektológiu či bez objednávky na PCR, o ktorú sa mala postarať neskôr “moja doktorka č.1” (lebo oni sa tam striedali) som sa vybral do lekárne pre injekcie a otočil som sa naspäť. Po otvorení dverí od ambulancie ma privítala sestrička s milými slovami (do poloplnej čakárne): “ničoho sa nedotýkajte, ruksak nikde neskladajte! Všetko sme vydenzifikovali !!!!” Vošiel som dnu, doktorky nikde. Sestrička pripravila injekciu, ktorú mi podala zo sociálneho odstupu, ktorý sa používa pri pacientoch s vysokým štádiom infekcie lepry a mazaj domov. V ten deň som bol tak naštvaný, že som vymaľoval jednu izbu jak nič. Možno by som vymaľoval aj druhú či tretiu, no hľadal som si nervovú ambulanciu.
Tú mi prinieslo šťastie ... i keď s háčikom. Najbližší voľný termín bol až o mesiac. No povedali mi, že keď mám nejaký problém, ktorý nevydrží, tak by som mal ísť na pohotovosť do nemocnice.
Hej, presne na to miesto, ktoré praskalo vo švíkoch, lebo tam viezli covidových pacientov z celej galaxie, popritom to okorenili ľuďmi s infarktom, mŕtvicou a bohvie s čím ešte. S dôvetkom, že možno mám skutočne Coronu a tú mám teraz rozširovať po okrese? S druhým dôvetkom, že som po tomto všetkom bol tak nasraný - že mi bolo všetko jedno aj keby mi malo odpadnúť z hlavy. Ako - mám lepru !! Nesmiete sa ma dotknúť !! Ani len pozrieť !! Ale choďte na pohotovosť, tam sa o vás postarajú !! Lebo to je presne to pravé orechové, po čom osadenstvo pohotovosti túži. A hlavne v čase keď im na hlavu padalo tsunami Covidových pacientov.
Nikde som nešiel. Čakal som na testy. Lepšie sa mi s nimi bude dýchať s bonusovou možnosťou otrieskať ich o hlavu sestričke. Takže do tej doby bol víkend pracovný, ehm pardon, maľovný. Aspoň do prvej polovice. V druhej polovici (čítaj ako nedeľa 27.09.2020) “dobro-došla” nádcha, lebo to presne potrebujem. Nádcha sa zmenila na štandardné prechladnutie - v štýle plný nos, tečenie z nosa, kýchanie a škrabanie v hrdle.
Očitý svedkovia hovorili o nejakom zlomyselnom voodoo rituále, ktorého zvuky sa šírili z ambulancie mojej doktorky. K potvrdeniu svedectva zatiaľ nedošlo.
Prišiel pondelok (28.09.2020). Chvála bohu, pretože mi šéfka celý víkend pílila uši cez messenger, že mám zavolať doktorke, lebo ma doktorka mala objednať na to PCR. No problém spočíval v tom, že mne žiadna SMS s dátumom ani časom neprišla. Tak preto som mal telefonovať do ambulancie, lebo oni boli napojený na objednávací systém a môj termín tam museli vidieť.
Vzhľadom na to, že na našom Slovensku funguje leda tak kradnutie, to neznelo ako zlý nápad. Preto som uznal šéfkinu pravdu i volal som. A sestrička ma odbila, že doktorka na PCR objednáva až po pracovnej dobe, že mi zavolajú naspäť.
Tušíte správne - zatiaľ ma nikto nikde neobjednal. Čo robila celý piatok, to vie len ona a Boh. A to, že mi nikto spätne nevolal Vás asi taktiež neprekvapí. Ale ako, úprimne - ja som mal času dosť. Nádcha ma trápila rovnako, čiže stav prechladnutia sa nemenil a riešenie parézy trvá viac než rok. Aké stresy? No ... veľké stresy, lebo po tom, čo som si písal so šéfkou, mi šéfka zavolala - že mám ísť okamžite na pohotovosť.
Keď som zložil telefón šéfke, zavolala kolegyňa čo v ten deň slúžila dvadsaťštvorku. Tá povedala, že mi oni dve vybavili pohotovosť - že ma tam zoberú. Čomu som vôbec nepochopil, lebo na pohotovosti nemáme absolútne žiadne výhody a sme braný ako hociktorý iný pacient, takže čo presne vybavovali? Ale povedala aj to, že tam slúži pani doktorka neurologička, ktorá mi pred rokmi liečila parézu. A že tá pani doktorka bola, slušne povedané, naštvaná, že som na pohotovosť nešiel ihneď a že je jedno či mám Coronu alebo nie, musím prísť.
Takže plný elánu, že strávim niekoľko hodín príjemným sedením na pohotovosti, ako aj s plným nosom, škrabajúcim hrdlom a kašľanín - som sa vybral tam, pár kilometrov do tretieho mesta, kde sa nachádzala naša najbližšia nemocnica. Po hodine cestovania autobusom, som zavítal dňa D: 29.9.2020, hodiny H: 15 na miesto M: našej pohotovosti, kde nebolo ani nohy (čítajte ako - “nečakali tam žiadny pacienti”).
Čo bolo fakt zvláštne, pretože naša nemocničná pohotovosť bola známa tým, že praskala vo švíkoch každý deň i noc počas celého roka. Jediné čo dokázalo našu pohotovosť vyprázdniť, aspoň na hodinu, boli majstrovstvách sveta v hokeji keď hrali “naši chlapci”. Takže mi z toho vychádzalo, že buď naše pohotovostné priestory vypratali kvôli mne, aby sa im lepšie dezinfikovalo (keď mi už moja doktorka 2, či presnejšie ich spoločná sestrička, diagnostikovala Covid jediným pohľadom), alebo v telke museli dávať nejaké oneskorené finále majstrovstiev sveta - Slovensko vs Česko.
Tak som si sadol. A po pár minútach čakania ma zobrali dnu. Najprv som si vypočul, že som nezodpovedný, že toto sú vážne veci. Na môj protest, že mám asi Covid, mi doktorka z pohotovosti odpovedala protilátkovým rýchlotestom, ktorý bol negatívny. No popri tom ako ma vyšetrovala i vypisovania mi žiadanky na CT, či vyšetrenia z krvi - som mal pocit, že na mňa doktorka z pohotovosti vytiahne aj varechu a ja strávim zvyšok večera na traumatológii.
Lenže s tým nadávaním o nezodpovednosti bola úplne mimo. Viem, že sa s ochrnutím tváre nezahráva, lebo nemusí byť spôsobené len zápalom v ušnej oblasti. Ale tu išlo o dva maličké detaily. Ten prvý bol tak maličký, že mal len zopár mikrometrov. O Coronu. Bál som sa že niekoho nakazím a ten niekto by mohol kvôli mne aj zomrieť.
A ten druhý detail spočíval v tom, ako mi doktorka, alebo lepšie povedané jej sestrička - vynadala. Takto mi mohol vynadať hociktorý lekár či sestra. A znova by som bol, dobre že nie - za úmyselného rozširovača nákazlivej choroby, ktorého je nutné upáliť na hranici, čo najďalej za mestom. Po tom človek zrovna netúži.
Absolvoval som CT snímok, infúziu Magnézia, presun do lekárne - kde som si vyzdvihol gél do oka, aby nevyschlo, nejaké veci na nervy, opuch atp. A potom som sa zúčastnil hodinovej cesty domov, počas ktorej som telefonoval so šéfkou a slúžiacou kolegyňou. Doma ma privítali okolo pol desiatej večer. A poriadne som si ani posteľ nevyhrial, pretože som opäť vstával o 5:50, aby som sa zúčastnil spätnej cesty - smerom do našej nemocnice, na infektológiu (lebo doktorka povedala doslova - pôjdete tam zajtra). Cesta to nebola zlá, pretože ma na aute zobrala kolegyňa z kuchyne. Čo v mojom stave bola asi tá najlepšia možnosť.
S nášho mesta pracuje v nemocnici dosť veľa ľudí. A vzhľadom na to, že dvadsaťdva kilometrov nie je “čo bych kameňom dohodil”, niektorí sa spojili aby cestovali jedným autom tam aj naspäť. Čo finančne aj časovo vychádza omnoho lepšie než pri ceste autobusom.
Nevýhoda cesty autom spočívala v tom, že som k dverám infektológie zavítal o niečo skorej, asi o štyridsaťpäť minút. Tak som šiel von, kde som si vedel tú predĺženú dobu čakania pomerne šikovne skrátiť. A to kašľaním a fúkaním nosa. Však bolo aj kde. Tam vonku na parkovisku, kde nebolo ani nohy, ani kolesa, ba ani stromu, som mal dosť široké možnosti. No, po šesťdesiatej vreckovke sa mi začali ozývať nohy, že reku by bolo fajn zmeniť polohu. Najlepšie ísť dnu a sadnúť si na nejakú lavičku.
No a keď som dnu vošiel - zbadal som čakáreň plnú ľudí. I doktor tam už lietal a ukazoval pacientom, že ako sa majú vypisovať nejaké nové papiere. Ja som tam stál a cítil som sa jak Fantozzi. Veď premýšľajme: bol som pri hlavnom vchode kde bolo aj parkovisko. Počas celej tej doby cez hlavný vchod nikto neprešiel, rovnako ako aj na tom parkovisku nezaparkovalo žiadne auto. Ako ma mohol obísť lekár, o ktorom viem, že na tom parkovisku vždy parkuje, a ako ma mohlo obísť aj jeho desať pacientov? Zoskočili z lietadla? Použili teleport? Alebo keď som si fúkal nos, tak vystriehli správnu chvíľu a obišli ma? Nie, Fantozzi, však kukaj - tam hneď za chrbtom - oproti dverám do infektologickej čakárne bol druhý vchod. Od miesta môjho predošlého čakania doslova za rohom, jeden meter. Čerstvo nainštalovaný na mieste kde kedysi bývala dosť hrubá stena.
Fajn ... čo už ... tak nebudem prvý, veď ma v ten deň aj tak nečakali už žiadny iný doktori, nejak to prežijem. Povedal som si pre seba. No moju znovuobjavenú duševnú rovnováhu rozkolísalo vyhlásenie pána doktora, že sa k nemu dostanú len tí pacienti, ktorý sa objednali cez internetový objednávací systém. Čo bola pre mňa novinka. Ani nie preto, že by také niečo existovalo, skorej že to používal on. No potešil ma, že keď bude mať čas, tak sa na mňa pozrie. ale len preto, lebo som bol deň predtým na pohotovosti. Lenže to mohlo byť v kľude aj o pätnástej, pričom aktuálne bolo sedem tridsať. Že či počkám. S odpoveďou, že nemám na výber, sa zavreli dvere na ambulancii. Tak som vytiahol smartphone a išiel som niečo hrať. Baterky som mal dosť možno nie “do-pätnásť-dosť” ale aj horšie mohlo byť.
Počas dvadsiateho-ôsmeho ťahu, kedy som nepriateľovi konečne dobyl jeho prvý hrad, mi volala kolegyňa z mikrobiológie. Že či nechcem ísť na covid test. No, bol som už deň predtým, takže by to bola duplicita - čiže nie. No ona mi vysvetlila, že je to antigénový, nejaký nový a že si ho potrebujú na niekom vyskúšať. Najlepšie, pokiaľ by ten niekto mal už urobené aj protilátky. A ak by ten niekto mal aj nejaké príznaky bolo by to dokonalé, tak by si to vedeli ešte lepšie skontrolovať a ešte lepšie porovnať. Lebo hľadali najlepší možný test na covid a mali ešte nejaké prúžky na skúšku. Tak skúšali pacientov (oproti PCR) a mohli by aj mňa (oproti ich protilátkovému) .... Tak fajn, do 15 času dosť.
Prišiel som do vestibule mikrobiológie. Tam ma usadili. Prišla doktorka - oblečená v celo skafandri a spravila výter. Dôkladne. Až tak dôkladne, že keď skončila, kýchol som 6x. Z toho ten prvý bol taký silný kýchot, že mi aj z druhého poschodia zaželali “nazdravie”. Po pár použitých vreckovkách mi povedali že výsledok bude za pol hodinu (mal som času dosť, takže nevadilo).
Vrátil som sa na čakačku k infektológovi, kde nikto nebol. (Ešte raz) V tej čakárni nebolo ani nohy. Ba dokonca sa v kútoch nenachádzali ani pavúky. Ani muchy tam nelietali a možno aj tých pár kvetín bolo už na odchode, len som ich vyrušil, tak zostali. Tomu som fakt nepochopil. Na mikre som nebol dlho. Možno pol hodinu. Žeby sa všetci znova teleportovali? Alebo volala sestrička od mojej doktorky, že mám covid (na jej prvý pohľad)? Nie. Čakáreň bola skutočne (fascinujúco) prázdna.
Po chvíli vyšiel z dverí doktor. Niečo čítal, pozrel na mňa, že OK teraz má na mňa čas (9:00). Super, nič lepšie som si nemohol želať. Tak ma zobral, vyšetril, napísal lieky, ktoré sa na parézu dávajú a povedal, aby som prišiel o týždeň na odber protilátok (Borrelia, EBV, CMV, HSV, VZV). Presne tak, ako to má byť - priam podľa učebnice (ktorú asi moja pani doktorka 2 nečítala). Z dverí ambulancie ma nohy niesli do lekárne (atb, probio, neviem čo ešte) a smer domov. Po podaní hlásenia šéfke, som volal ohľadom testov na covid mojej doktorke. Presne v čase, ako mi povedala - po pracovnej dobe (cca kolo 13). Telefón (po viacerých pokusoch) zdvihla sestrička, ktorá moje nadšenia zatĺkla do steny jak klinec, vetou - voláte neskoro. To musíte volať o 9 (áno, tušíte správne - je to presne ten istý čas, čo som volal predtým).
Na ďalší deň (1.10) som si dal tri budíky. A volal som o 9:00 presne (synchronizované na švajčiarske atómové hodinky, ktoré riadia satelity). Nič som nevybavil. ALE som sa dopracoval aspoň ku covid-pas číslu ... ktorý som mal použiť pri telefonáte s RUVZ, ktoré malo zistiť, že čo sa stalo s mojou objednávkou na PCR, ktorá (na štvrtú) mi doteraz neprišla. Po pár hodinách pokusov o spojenie som s niekým hovoril. Tam som odovzdal covid-pas číslo, rodné číslo, anamnézu, iné veci spojené s množstvom vysvetľovaní A dozvedel som sa, že v objednávke mám zle napísané telefónne číslo (niečo bolo navyše), preto mi neprišla SMS. Poprosil som ich, že či to môžu opraviť - že jasné, v pohode. Ale nevedeli sa dopátrať dátumu i času môjho odberu na PCR. Že ešte musím čakať, že sa tam ten PCR systém aktualizuje v určitú dobu, že sa to dozvedia.
11:15. Volali z RÚVZ. Na PCR som bol objednaný 1.10 o 11:30 (áno, presne v tento deň i hodinu). No RÚVZ povedala, aby som nezúfal - zavolajú do odberového centra, že prídem neskoršie. Ak to stihnem do 12 (možno aj pár minút po 12) zoberú ma ... že to vybavia. Super. Tak som sa na miesto odberu pohodlne i bez stresov, presunul svojou súkromnou helikoptérou, ktorá bola pristavená hneď na streche našej bytovky.
Bývam v inom meste a presun na miesto odberu mi bude trvať 45 minút. To je fajn, všakže - 11:30 mi šiel autobus. Telefón som zložil 11:22 a zastávka autobusov je od miesta môjho bydliska vzdialené cca kilometer. Takže - chorý, s parézou, večnou nádchou, horúčkou a dvojitým rúškom som letel na miesto kde stávajú autobusy. (Medzi rečou - vonku bolo 10 °C) Transport som našťastie stihol. A v ďalšom meste - taxíkom za 2.50 - som sa vyviezol až k paličke. Na mieste odberu žiadne prekvapenia neboli, škoda. A hoc na mňa čakali - nemuseli - lebo tyčinku mi vopchala do nosa presne o 12:00 (mal som nastavený budík na antibiotiká). Odber prešiel, 10 kýchnutí som absolvoval tiež a smer domov. Kde som si (večer) stiahol a nainštaloval tú aplikáciu na covid-pas-či-čo aby som videl výsledky. Na moje prekvapenie táto aplikácia žiadnu výsledkovú funkciu neposkytovala, ale dali sa tam upraviť moje údaje (viete tie, ktoré už “opravovala” moja doktorka 1 a aj RÚVZ ). A hlavne pridať email.
Zistil som aj, ako zle bolo napísané moje telefónne číslo. Doktorka tam dala jednu “9” navyše. Pretože, chápete, programátori stránky si mysleli že bude jednoduchšie, keď ľudia (a doktori >50) budú zadávať telefón v tvare +421 (+421905...), namiesto 0905... A majú pravdu, veď to by si vyžadovalo strašne veľa roboty aby tam naprogramovali nejaký prepisovač t.č. ...
Piatok až nedeľu (2--4.10) som trávil pokojným parézovaním, teplotovaním (~37.5), kýchaním a kašľaním. Moje podozrenie, že ochoriem ešte viac (z toho behu na autobus) sa nepotvrdilo. Dobrou správou bolo, že sa mi tvár začala trochu uvoľňovať. Zlou správou zasa bolo, že mi SMS výsledok z PCR neprišiel. Viem, že niečo niekde hovorili že systém posielal správy len od pondelka do piatku (takto som to aspoň pochopil) a bohužiaľ RÚVZ cez víkend nerobila (takto som to aspoň počul) tak som si nemal ani ako overiť že či nejaký PCR výsledok existuje. Ale - úprimne -- aký mohol byť? Pri protilátkach negat a antigéne negat? No šéfka mi aj tak písala, že v pondelok musím volať (čítaj ako - začni od 8, aby si sa o 15 niečo dozvedel).
Pondelok (5.10) som musel absolvovať odber u infektológa. Šiel som autom, ktoré šoférovala kolegyňa (ktorá nás viacerých berie do roboty). U doktorka spravili odbery, napísal lieky, povedal kedy budú výsledky. OK, naspäť domov. Doma som začal riešiť testy (cca 9:00). Volám doktorke (9:00--9:45), ona žiadne testy nevidela (napriek tomu, že doktorom chodievali výsledky mailom. Ale ... vieme ako systém (ne)fungoval).
Volám RÚVZ (9:50--11:00) Tam tiež nič nevideli, ale že mám zavolať neskôr, systém sa dovtedy aktualizuje. OK. 12:30, čas kedy mal ísť otec na poobednú - doslova sa mi už zdravil že “ahoj” - mi volala RÚVZ (otec zostal, pre istotu). A ja že, konečne, systém sa obnovil, tak poprosím si výsledok. No a pani z RÚVZ sa ma namiesto výsledku začala pýtať, že ako sa mám, či mám príznaky (hmm, aká pozornosť odrazu) A že aké sú moje kontakty. Na moju otázku, že prečo, odpovedala : ale však to je normálne, veď keď je niekto pozitívny tak si to píšeme. Áno, to znie logicky ... pokiaľ človek vie že je pozitívny ...
Na jej otázku, že prečo to neviem, som jej odpovedal 20 minútovým monológom. Do neho som zhrnul všetko. V časti o mojej ceste autobusom, pani z RÚVZ zhíkla - že to my mala doktorka zavolať sanitku, ktorá by ma tam zaniesla, že sa to tak robí pre istotu. A tento menší rozhovor (40min) bol jednohubkou pred hlavným chodom, ktorý pre nedostatok priestoru zhrniem do pár bodov.
- Telefonát Ja a RÚVZ : o mojom stave, história môjho stavu, kontakty. Tu sa pýtali na všetko a dali mi aj poučenie že ako sa mám správať, čo robiť, že mám aj kontaktovať moje ostatné kontakty, aby sa izolovali a ako ich mám poučiť. A aby aj oni kontaktovali svoje kontakty, a všetci si musia sledovať zdravotný stav.
- Pri tomto bode sa len trošku zastavím, aby som verejne poďakoval sám sebe a firme Google (mne napadlo, oni vytvorili) za google kalendár (kde som si písal všetky tie testy a návštevy doktorov), google tabuľky (v ktorých si píšem denník, čiže miesto kde sa neustále sťažujem na svet), pretože bez týchto nástrojov by som nebol schopný odpovedať na otázky pani z RÚVZ. Tá totižto chcela odo mňa - všetky dátumy, miesta, ľudí a celú chronológiu zdravotného stavu.
- Dátumy som mal napísané. Pri miestach a ľuďom som až toľko pomoci od google nepotreboval, pretože vediem strašne nudný a pracovný život, v ktorom zmena nastáva nie mesačne, ale v horizonte piatich rokov.
- Telefonát Ja a Moje kontakty : vysvetlenie, čo sa stalo a že čo majú robiť. (Potom sme pokračovali cez messenger - kde máme chat skupinu. Tam sa kontakty potom medzi sebou kontaktovali a dohadovali že kto kedy pôjde na test a kde).
- Telefonát Ja a Moja doktorka 1 : o tom, čo sa stalo, o tom čo povedala RÚVZ a že čo máme (podľa RÚVZ) robiť. (PN som si nebral, lebo som bol na dovolenke a tá mi končila niekde v polovici mojej karantény, tak sme to potom predlžovali. A ako zdravotník mám miliardu dní dovolenky, tak to nebol problém. A vďaka tomuto rozhodnutiu som ušetril ďalšie 2 hodiny telefonovania).
- Telefonát Ja a moja šéfka : o tom, čo sa stalo, čo povedala RÚVZ, zhrnul som predošlé telefonáty (aj tie, ktoré viedol otec) a že budem dlhšie doma.
- Telefonát Ja a moja kolegyňa s ktorou som slúžil sobotu 12.9 (toho času 5.10) a ktorá bola doma, odkedy som ja začal chodiť po doktoroch (pre istotu).
- Telefonát Otec a jeho práca : kde povedal všetko čo sa stalo a že čo povedala RÚVZ a že dneska na poobednú nepríde.
- Telefonát Otec a jeho doktorka : kde povedal všetko čo sa stalo, a že čo povedala RÚVZ a vybavoval si aj karanténnu PN.
- Telefonát Otec a robota mamky : kde povedal všetko čo sa stalo, čo povedala RÚVZ a že majú mamku pustiť z roboty (lebo taký je zákon).
- Telefonát Otec a moja doktorka 1 : kde vybavoval karanténnu PN pre mamku.
- Telefonát Otec a moja mamka : že čo sa stalo, čo povedala RÚVZ a že čo sa stalo mamke, keď sa v robote dozvedeli že som ja pozit.
A predtým, než budem pokračovať v mojom príbehu - napíšem, čo sa stalo mamke. V jej práci nastal armageddon galaktických rozmerov. Po tom, čo sa šéf dozvedel (o mojom pozit teste), rozkríklo sa to po celej firme (ešte aj čmeliaky o tom bzučali). Mamku (v úvodzovkách) vytlačili z roboty a dezinfikovali všetko (VŠETKO všetko) na čo siahla, na čo dýchla, na čo sa pozrela a kadiaľ chodila.
Ako je to v niektorých filmoch, že niekomu hádzali lupene kvetov pod nohy. Tak oni v robote rovnakým spôsobom pred mamkou a za ňou všetko dezinfikovali.
Samozrejme do toho reči typu : vy ste nás nakazili , ako ste mohli chodiť do roboty keď máte syna chorého na coronu ... (až som čakal pod oknami vidly a fakle).
!!! LENŽE !!!
Do tej roboty, tak či tak chodievali chorý ľudia, ktorý nenosili rúško a kašľali či kýchali na dobre-že-nie celú prevádzku. Ďalej sa jednalo o tých istých ľudí, ktorý neverili že nejaká corona existuje, lebo im to povedal ujo na internete. Z čoho vyplýva to neunúvanie sa so žiadnym proti-epidemickým nariadením. A ďalej (na druhú) do tej roboty chodili aj ľudia, ktorý boli chorý --- ktorý hovorili že ich deti sú v triede, kde sa vyskytla corona, že ich deti sú kvôli tomu v karanténe. LENŽE !!! nie , to moji rodičia a ja sme doniesli chrontu do fabriky. To my sme vinný a najlepšie by bolo keby sme sa všetci dali vystreliť mimo slnečnú sústavu. A aby som nezabudol - sme nezodpovedný, lebo sme ich všetkých nakazili.
Apropo - pozrel som sa aj do tej covid-pas-niečo-aplikácie, kde sa mali zdržiavať aj výsledky. No výsledky tam neboli žiadne.
Utorok (6.10) prebiehal pokojne. Až na moju komunikáciu so šéfkou, ktorá sa ma pýtala že ako sa mám. Lebo sa bála - s coronou nie sú žarty. Na moju odpoveď som dostal prednášku o tom, že všetko zľahčujem a že som nezodpovedný. (Dostať tak euro zakaždým, keď to počujem ... možno by som si aj našetril na vesmírnu raketu.) Moja odpoveď pritom znela jednoducho :
Žiadna horúčka, niekedy kýchnem, niekedy zakašlem - hlavne ráno - a nos fúkam o niečo častejšie. Nič čo by ma prekvapovalo, je to ako nekonečná nádcha.
Túto odpoveď som mal dobre-že-nie vytetovanú v mozgu, lebo som svoj stav hlásil doktorke, RÚVZ či komu všetkému ešte, že aké mám príznaky a čo mi presne je (myslené ako presne-presne-presne). A okrem toho sa ma pýtali aj známy (či neznámy), ktorý tiež mali coronu (alebo nemali), že ako majú postupovať a čo majú čakať. Tak som bol okrem na PC aj na telefóne a furt niekomu odpisoval, odpovedal, messengeroval. Jednoducho to bola pravda. Ľahký priebeh podobný nádche, spojený s ochrnutím nervu ľavej strany tváre. To môžete schytať aj z prievanu (veď sme malovali). Nebyť pozitívneho testu, fakt by som nepovedal že je to corona, lebo všetci známi či neznámy mali iné príznaky a miestami aj horšie. Plus som bol dobre informovaný že čo sa deje v nemocnici. Takže nie - žiadna nezodpovednosť - len ľahký priebeh.
Čo sa týka tej informovanosti, tak tam urobila republika strašne zlú robotu. Ľudia nevedeli ... nič ... aj na tej ich stránke sa bol problém dopracovať nejakých informácii. Furt tam paragrafy, siahodlhé definície a štyri riadky textu z ktorého sa človek dočítal len slová - nič viac. RÚVZ bola vyťažená (boli prepracovaný, lebo prípady pribúdali), lekári nedvíhali (niektorí nerobili, lebo sa báli, iný vyšetrovali a nestíhali a ostatní .... ? ) a tak keď ľudia nevedeli nájsť info (ani na google) -- na koho iného sa mohli obrátiť? Na jediného zdravotníka, ktorého poznali (a o ktorom vedeli že to práve prekonáva a že je práve doma?)
Mimochodom, ako informačná kancelária som fungoval ešte najbližšieho pol roka.
A pri nezodpovednosti ostaneme, pretože v stredu (7.10) sme mali taký mrňavý rodinný konflikt. Ten sa točil okolo mojich liekov. Dobral som antibiotiká, doktorka napísala nové - dotiaľto je to v poriadku - no, nemal mi ich kto vybrať, pretože všetci sme boli v karanténe. No, ja som vedel, že pokiaľ človek musí ísť do lekárne, lebo berie niečo dôležité (čo antibiotiká určite spĺňali), že môže navštíviť lekáreň (samozrejme si musí dať hoc aj 4 rúška na ústa). Tak som povedal, že nech ide potom otec, alebo mamka (pretože rodičia nemali žiadne príznaky a bola by minimálna šanca na prenos vírusu, pokiaľ by mali rúško, lebo nekašlali a nekýchali.) Protiargument otca spočíval v jednom slove - corona. A vo vete, že ostatní o nás budú hovoriť že porušujeme karanténu.
Čo o nás hovorili aj tak a ešte si pritom vymýšľali rôzne iné blbosti, ktoré sa mi ani nechce vypisovať.
Takže nikto nemohol opustiť byt. Ale koho sme mohli poslať? I napadlo otcovi, že starú mamu (jeho mamu). No ... nemáme celkom optimálne vzťahy, takže som bol proti. Na druhú stranu nemusela byť doma a na tretiu stranu - čo ak by stará mama neexistovala a ja by som potreboval npr inzulín? Ale nie - poslali sme starú mamu do lekárne pre antibiotiká. Ešte sme prihodili nejaké tie rúška, lebo rodičia potrebovali ísť na test a šla a doniesla. ( Na jej kredit musím povedať, že šla “bez rečí” a v podstate ihneď. Mala síce problém v lekárni s modernou technikou , no vybavila všetko. Možno kríza robí ľudí o niečo lepších.)
A čo sa týka mojich rodičov, tak ich objednali na test po dvoch týždňoch od môjho pozitívneho testu. Mám pocit, že sa to tak robilo (okrem toho, že bolo strašne veľa ľudí čo sa museli dať testovať - veď sa corona vďaka “nevestičky dobre bude” výborne rozšírila). Tak rodičia šli na testy. A doktorka im musela vybaviť sanitku, ktorá by ich zobrala na testovanie (lebo to RÚVZ doporučila). V štýle : príde sanitka, nastúpia, prenesie ich na miesto odberu, tam ich vytrú a sanitka ich odvezie naspäť domov. Fajn vec, nie? (k tomu sa ešte dostaneme).
Ďalší týždeň (8--15.10) som prežíval dovolenkovo. Otec piekol chleba, mamka štrikovala, ja som bol na PC a všetky problémy sveta sme nechávali za dverami bytu (no, nebola iná možnosť. Jednoducho sme museli). Šťastím bolo, že rodičom odbery na covid dopadli dobre i SMS-ka im doniesla správy o negativite. Čo znamenalo, že už mohli ísť do roboty ... alebo nemohli, pretože som mal ešte stále príznaky. Názor sa rôznil od lekára k lekárovi a operátora RÚVZ k operátorovi. Aj tak sme sa všetci zúčastnený (vrátane celého kolégia lekárov, RÚVZ i šéfstva všetkých podnikov) zhodli na tom, že môj test na covid rozhoduje o všetkom.
Vtedy to bolo napísané vo vyhláške, že som nemohol ísť do roboty (alebo hocikto z domácnosti, ktorú so mnou obývali), pokiaľ som mal príznaky. Hoc aj jedno zakašľanie ráno. Ani keď to bolo aj viac než 14 dní - všetky príznaky museli vymyznúť. Problém bol v tom, že som alergik, takže ranné zakašľanie či kýchanie je u mňa bežné. Preto ma RÚVZ objednalo na PCR. A čuduj sa svete - aj SMS mi prišla.
Objednaný na PCR i doktorka s donútením mi objednala sanitku ... všetko bolo fajn, všetko išlo dobre. Až kým neprišiel piatok (16.10). Dobro-došiel sanitkár so sanitkou. I privítal ma, že v nej má sanitačný kód, že aby nemuseli tak často dezinfikovať vnútorné priestory. Tak mi dal skafander, na ruksak vrecko na smeti a na ruky rukavice. Ako som tie nové predmety zbadal, v tom momente mi hlavou preletela veta z DoTA 2. Hláška, ktorá sa v tej hre udomácnila : I immediately regret my decision (čo v preklade znamená - Už teraz som oľutoval svoje rozhodnutie).
Vonku sa nachádzal väčší počet ľudí a on mi tie veci dával s úmyslom, že aby som mu tam nerozširoval chrontu. Tí ľudia náš dom obchádzali ešte niekoľko týždňov. Skafander som si šiel obliecť domov, to sa nedalo vonku. A musím povedať, bola to fuška. Musel byť o dva čísla menší. Keď som si ho obliekol, vyzeral som ako snehuliak, ktorý sa snaží ostatných presvedčiť že chudne, pričom v noci vyžiera mrazničku. Ja fakt neviem ako som sa do toho narval. Rovnako neviem, ako som v tom nastúpil a !! sadol si !! . Sanitkár mi okrem jedných rukavíc nasadil i ďalšie, že tie prvé sú už kontaminované. Otázku, načo my ich dával, som radšej preglgol (hoc neviem ako sa mi to v tom skafandri podarilo).
A tak sme vycestovali. Šofér naplnený adrenalínom (pretože som nebol jeho jediný snehuliak, o ktorého sa mal dneska postarať) a ja obalený, v polohe sediaceho egyptského faraóna. Ten skafander mi bol tak tesný, že som ledva hýbal očami. Povedal by som, že ma ani nemusel pripútať. Tak som bol fixovaný, že sa vo mne ani krv nehýbala. Jediné čo sa hýbalo, bol svet. Tam, za malým okienkom, čo bolo zväčša zamaľované bielou farbou (veď sa jednalo o sanitku, všakže). Som videl na pol oka - tieň domov, tieň domov, tieň listov, tieň listov, tieň listov, trochu slnka, tieň listov, tieň domov, tieň domov --- ak by ma uniesli hoc aj na Honolulu, ani by som to nespozoroval. No zrazu, po ôsmom rade tieňov domov sa sanitka zastavila. Otvorili sa dvere, rúško dali nižšie, paličku strčili do nosa, 10x som kýchol, použil 5 vreckoviek a po tom, čo sa dezinfekčne vyvetrala sanitka sme šli naspäť domov. Cez alej tieňových domov a listov.
V sobotu (17.10) ma ráno privítala SMS-ka. Test bol negatívny (konečne). No šéfka mi povedala, že nech sa v pondelok radšej opýtam na RÚVZ, že či môžem ukončiť (lebo to tak tuším bolo že o karanténe rozhodovala práve táto inštitúcia). No a okrem toho som mal zavolať mojej doktorke, infektológovi a neviem komu ešte, pričom len zopakujem že slovo “zavolať” v sebe ukrývalo 2 hodiny čakania na to, aby vám vôbec niekto zdvihol. Nieto že by ste chceli niečo vybaviť.
!!! ALE !!!
Tá sobota nemala iba negatívne správy. Na konci posledného telefonátu mi operátor napísal prenádhernú SMS, v ktorej pochválil moje časté využívanie jeho služieb. Poďakoval za zaplatenie 20€ a že mi na budúci mesiac (tj November) zníži cenu volania za jednu minútu (o nejaké centy).
Áno, skoro som sa až rozplakal od toľkej radosti. A vďačný som bol priam za hrob, že mi operátor zníži cenu volania na obdobie, kedy telefón nebudem totálne, vôbec potrebovať. Okrem toho mám tzv nulový paušál (názov časom zmenili), takže som platil len za to, čo som prevolal. A 20 € som neprevolal ešte nikdy. Za celé desaťročie, nieto mesiac. No v tomto pozitívnom období som musel volať hádam aj vám (skontrolujte si mobil, možno budete mať neprijatý hovor odo mňa).
Záver po všetkých tých konzíliách odborníkov bol jednoznačný - pacient má povolený vstup do zamestnania a môže robiť až do bezvedomia. Čiže, karanténa skončila mne, aj rodičom. S mojou doktorkou 1 (s ktorou som sa zoči-voči videl prvýkrát po mesiaci) sme skonštatovali, že mi PN už netreba (hoc som si doteraz bral len dovolenku, lebo som jej mal veľa) a že si tých lekárov vybehám aj keď budem chodiť do roboty (okrem toho, pracujem v nemocnici, kde sa tí lekári aj tak nachádzali).
Prečo som mal toľko dní dovolenky? Ja mám vždy problém minúť dovolenku, no počas tohto roka to bolo obzvlášť problematické. Prišla corona, vláda zavelila “žiadne dovolenky” a všetko čerpanie sa zastavilo. Plán dovoleniek sa iba presúval a bol problém si vybrať všetku dovolenku do konca roka (lebo zákon), keď vám celkovo na míňanie zostávalo niže pol roka.
Doktorka 1 mi okrem iného povedala aj to, že si mám u nej vybaviť preventívku (no, po tom, čo som pri corone zažil by mi namerali tlak na úrovni tisíctristo, tak radšej som nešiel) a že sa mám dať preočkovať proti tetanu (úprimne - nie - lebo už vtedy som plánoval očkovanie proti corone a nevedel som, ako by to reagovalo. Mimochodom, v tom čase sa už v niektorých štátoch začalo očkovať a na Slovensku sa malo začať v Decembri alebo začiatkom Januára. Chcel som si počkať, nech už to mám za sebou).
A čo bolo ďalej? To vám rozpoviem hneď. Zvyšok roka by sa dal opísať ako cyklus - robota - rehabilitácia - domov . Taká klasika. A hoc mi behanie po doktoroch či rehabke liezlo na nervy, všetko sa vrátili naspäť do svojich koľají (okrem tváre) a preto bol život opäť nádherný. Čo malo vydržať na veky. Všakže. ... Lebo ja nemôžem dostať chrontu len raz ...
Predošlá kapitola (neni) -- Ďalšia kapitola
Linka na wiki, kde sú všetky informácie o tomto príbehu.
Linka na youtube (audiopoviedku).
0 comments:
Zverejnenie komentára