Ako sa SARS-Cov-2 usadil na Slovensku, začali sa tu diať divné veci. Od “nevestičky, dobre bude” sme sa dostali cez celoslovenské zamknutie 2 (ktoré bolo len tak na oko) po celoslovenské špáranie (môžeme byť radi, že vedci nevyvinuli ako prvé - rektálne testy).
A tak, ako sa diali divné veci okolo, diali sa divné veci aj u mňa. Učičíkaný bežnou rutinou - robota - rehabilitácia - domov - robota - som v podstate aj zabudol na to že by mi mohlo niečo hroziť. Však som v ochrannej lehote. S vidinou skoršej vakcinácie i s možnosťou že budem medzi prvými (v práci sa pýtali, že kto by mal záujem - tak som sa hneď nahlásil) ... som aj zabudol na existenciu Murphyho zákonov. No a tie sa mi mali šeredne, pripomenúť. Čoskoro. ... V decembri ...
Kapitola II
- Bolesť -
Sobota (19.12.20) bola ako zvyčajne - pracovná. Až moc pracovná by som povedal, lebo nás počas príslužby preháňali viac než dyzentéria a všetko všetci potrebovali hneď v tom momente. Síce nie, sorry, už v tom momente bolo dávno neskoro ... Čo v momente?! Už to malo byť hotové štyri dni!
Preto ma vôbec neprekvapilo, že som večer pociťoval priam až neuveriteľnú únavu. To by bolo v poriadku. Čo ma ale trochu “prebralo”, bola divná bolesť v kĺboch i kostiach, taká chorobná. Pričom podotýkam, že množné číslo je v tomto prípade použité správne, pretože ma boleli všetky kĺby, kosti - aj také o ktorých som nevedel že ich mám. Mohol som si v kľude zopakovať aj anatómiu (kapitola oporná sústava), no vykašľal som sa na to ... Doslova ... A k tomu kašľu sa pridala aj horúčka. V ten deň, v tú chvíľu, v tú sekundu som prisahal, že až som dostal druhú coronu - vykúpem sa v koncentrovanom Save. Určite to muselo byť niečo iné. Chrípka napríklad (i tá býva populárna v Decembri, pričom aj príznaky by tomu zodpovedali).
Moja logika spočívala v tom, že som sa nachádzal v tzv ochrannej lehote. To mali byť 3 mesiace po prekonaní Corony. December bol mojim druhým mesiacom (31. Január označoval koniec). Počas toho obdobia som bol chránení protilátkami (aspoň teoreticky). Okrem toho som dodržiaval aj všetky proti-epidemické opatrenia. Rúško som nosil furt, až tak moc furt, že som si ho každý večer musel -dobre-že-nie- strhávať z tváre jak leukoplast. Sociálny odstup som dodržiaval, až tak moc, že som sa pre istotu s nikým nestretával ani na internete. Všetky moje kontakty boli zdravé (no, relatívne - každý má nejaký zdravotný problém, ale viete - žiadna corona). A v neposlednom rade, už od prvej corony som užíval vitamín D (milgamu, probio, neviem čo ešte), presne ten vitamín D, ktorý každého chránil pred coronou (tak to aspoň hovoril ujo na internete, že je to 100% ochrana. A hovoril aj niečo také, že farmaceutické spoločnosti o tom naschvál mlčia, či čo).
No dobre ... chodil som do roboty a niekedy aj autobusom. Rovnako som chodil, denne, na aj rehabilitácie, kde som si rúško musel dávať dole - pretože mi robili rehabilitáciu po ochrnutí ľavej časti tváre. Ale aj keď som absolvoval tieto veci - vždy som bol maximálne opatrný (rovnako opatrný boli aj oni). A na druhú stranu - úprimne - niektorí ľudia nedodržiavali ani to minimálne minimum a tí neochoreli vôbec.
V nedeľu (20.12.20) som šéfke podal hlásenie. Tá ma obratom poslala do karantény (čítaj ako : pre istotu si zober dovolenku). Rovnako poslala do karantény aj moju kolegyňu, ktorej som prisluhoval sobotu. Vtipné je, že sa jedná o tú istú kolegyňu, ktorú som poslal do karantény aj prvý krát (a rovnako to bolo kvôli sobotnej príslužbe). Náhoda? Deja vu? Murphy? Konšpirácia? Nevedno ... No aj tak sme všetci čakali len na jedno - na dátum môjho PCR testu. Objednával som sa 21.12, takže hádate správne, najbližší termín som dostal až 28.12 (a to len vďaka pánovi “nevestičky dobre bude”, ktorý si vymyslel nejaké bubliny ... všetci vieme ako deti zbožňujú bubliny ....).
Tá moja kolegyňa strašne plakala, že musela ísť do karantény a že si (konečne) užije voľné vianoce. Ba čo viac - 3 týždne "dovolenky".
V utorok (22.12) som dospel k fascinujúcemu objavu. Po vysávaní bytu (čo je absolútne nič) som si musel ľahnúť na 2 hodiny. A nebolo to, že sa len natiahnem. Jednalo sa o tvrdý spánok. Až taký tvrdý, že po prebudení som si myslel, že je iný deň. Pričom (po tom istom prebudení) som bol taký unavený, akoby som nikdy nespal.
To sa zopakovalo aj v ďalší deň. I ďalší - čo boli vianoce. Z tých som prespal väčšinu času a zobudil som sa presne na večeru. To bolo v podstate moje ráno. A síce sa hovorí, že ráno je múdrejšie večerať, chcelo sa mi spať. Nuž, nemohol som. Tú kapustnicu, predsa, musel niekto zjesť. Neviem síce kto, lebo mne voľáko nechutilo
Je to zvláštny pocit, keď vám rodinná drvička kuchynských zvyškov zahlási, že už nemôže, lebo je plná - pričom si dala len za misku polievky, pričom je schopná zošrotovať desaťkrát viac.
Nechutenstvo v kombinácii s únavou bolo presne “to vianočné”, čo potrebujete pri rozbaľovaní darčekov. Ja som tú svoju horu darčekov naskladal na seba, aby som ju použil na opieranie. Preto sa mi do rozbaľovania ani moc nechcelo - dobre sa mi opieralo o svetre, ponožky, čokoládu, či obliečky. Moje pokojné opieranie, ale, rušilo kašlanie. To nebol taký problém. Rúško som mal (a pod stromček som dostal aj ďalšie, akoby mi tým ježiško chcel niečo povedať). Nádherný vianočný večer som dokončil kolikou, lebo - prečo nie ...
Piatočný deň (25.12) som bol unavený (viem, ste šokovaný). Nech už som urobil čokoľvek, musel som si pospať, aj keď sa jednalo o mierne posunutie sa na posteli. Priam bych prisahal, že aj zistenie - že som unavený - ma unavilo. Okrem toho mi teplomer zahlásil teplotu 37.2. Čo bolo pomerne vtipné, keď si zoberiem, že by ste na mne uvarili vianočnú kapustnicu, vypražili kapra (zamrznutého do kosti) a ešte by zvýšilo na punč so saunou popri podávaní palaciniek. Okrem týchto príjemných vecí ma prekvapila bolesť v krížoch. Niežeby na ňu nebol dôvod ... moja počítačová stolička by vedela rozprávať ... ale takúto divnú, priam chorú bolesť som hádam ešte nezažil (ani vtedy, keď sa so mnou na nervovom oddelení hrali hru - odber liquoru ... možno vám o tom niekedy porozprávam ... na halloween ...).
Počas soboty sa bolesť v chrbte len zhoršila. Nemohol som stáť, sedieť, ležať, existovať. Ďalej ma začalo otravovať nechutenstvo. Bol som plný (a nie ... z vianočnej večere či ranných prežieračiek to nebolo). Na celý deň ma zasýtilo jedno malé jablko (podčiarkujem slovo malé, veľké by sa už nezmestilo). No a v nedeľu sa pridal dusivý kašeľ. Taký horší. Ale zasa mi trochu ustúpila bolesť v chrbte. Mohol som aspoň ležať.
Čo som aj ležal ... Celé vianoce. ... V podstate furt ... Už celý týždeň. Ba čo týždeň - vianoce, nový rok a trištvrte Januára. Celú tú dobu som bol oddelený od rodiny. Sám v jednej izbe. Počas toho dlhého času, ktorý bol násobený nespavosťou a budením sa v noci. Vtedy som videl len štyri steny a záchod (ako aj cestu na záchod). Na zvyšok bytu som úplne zabudol. To už neexistovalo. Bol som jak na vesmírnej stanici, kde mi bol vyčlenený len kúsok priestoru na existenciu. Pričom moja celá existencia spočívala len v pozorovaní bielych dverí, kresby na stene ako aj ostatných bielych stien, na ktorých sa menilo svetlo i tma.
V pondelok (28.12) nastal deň veľkého testu, na ktorý som sa patrične pripravil (tj vyspal). Cesta tam bola Odysea. A to myslím doslova - ako ten starogrécky epos v ktorom Odyseus blúdil 40 dní po mori. Miesto odberu bolo našťastie v mojom meste, kilometer od miesta kde bývam. Hore kopcom, dole kopcom, rovina. To, že som vyrazil o hodinu skorej než som mal, bolo dobré rozhodnutie, lebo cesta hore kopcom (mierny, 30 stupňový), mi pripomínala cestu na Mount Everest (aj napriek tomu, že som na M.E. nikdy nebol). Každý krok som prekašľal. Okrem toho, že bol studený vzduch (čo kašľanie zmierňovalo) bolo aj vlhko s trochou snehu a pršaním (čo kašľanie zasa zhoršovalo). Po výstupe na samotný vrchol osemtisícovky som sa musel odmeniť. A to predýchavaním, vydýchavaním, dodýchavaním a celkovo dýchaním. Po zdolaní tohto obra, ma čakala už len rovina a smer dole kopcom, kde frekvencia kašľania bola o štvrtinu menšia. Po tom som pokračoval rovinou, rovinou, cez cestu, rovinou, doprava k okienku - kde robili PCR. Vďaka ďalšiemu výmyslu našej vlády tam stála polovica okresu ... na antigénový test našťastie. PCR okienko bolo voľné. Ale i tak ma prekvapilo to množstvo ľudí. Ani Festival Pohoda nemáva také kopu osôb. Veď to tam riadili ! Traja ! policajti !
Keď som ich zbadal, tak som si pripravoval na mobile SMS, ako legitimáciu lebo to kontrolovali. Ale keď sa na mňa pozreli, ani ju nepotrebovali vidieť. Po pristúpení k okienku, pani (v okienku) urobila potrebnú dokumentáciu a strčila mi paličku. Najprv do oboch nosných dierok, dôkladne - hlboko, asi potrebovala vzorku mojej miechy ... čo bolo v poriadku. No akonáhle mi šla druhou paličkou do hrdla a dotkla sa mojej hrdlovej steny, tým odstávajúcim mikrovláknom z dakrónového tampóna - vtedy spustila takú kašľaciu reakciu, že ľudia ktorý čakali na PCR urobili 4 kroky späť a asi aj začali ľutovať svoje rozhodnutie. Možno sa v tom momente aj niektorí z nich odhlásili z testovania. Veď ak by som bol konšpiračný blázon - to moje kašľanie by som zavesil na internet a používal ho ako jasný dôkaz nehumánnosti testovania. No, faktom bolo, že som nesimuloval. To hrdlo som mal tak podráždené, že aj napriek tomu že sa ho poriadne ani len nedotkla, šiel som ja samopal - ratatatatata.
Keď strieľanie ustalo, otočil som sa, že nech ešte vyskúša (každý si zaslúži druhú šancu, všakže). Ale okienko už bolo zavreté, možno aj zapäčatené. Tak som sa radšej pobral. A po mojom odyseyckom presune som sa doma objednal k doktorke na telefónny rozhovor. Potreboval som už PN, lebo sa mi dovolenka minula (čo bol pre mňa druhý šok - ako sa mohla minúť, veď som jej mal toľko, že by aj nekonečno závidelo).
Utorok (29.12) sa niesol v znamení adrenalínu, ktorý pramenil z mojej objednávky u doktorky. Po tom, čo prišla hodina H, som zavolal do ambulancie A. Tút ... že, hmm ... možno má pacienta. Po 10 minútach znova. Po 20, 30, 40, 50. ... a vtedy ma začal chytať taký zvláštny pocit. Tak som zavolal doktorke, o ktorej viem, že má ambulanciu oproti - že čo sa deje. Tút --- tút --- tút --- odkazovač. To ma nenapĺňalo optimizmom. Po hodine čakania som sa k doktorke oproti dovolal --- jupí --- som si pomyslel do momentu kedy mi oznámila že moja doktorka má dovolenku aj napriek tomu že mala napísané že bude robiť (k tomu sa ešte dostanem). Tak som ju chcel poprosiť o radu --- pani doktorka má pacienta, šlus - zložila. Super. Tak som sa po hodinách znovu-čakania, znovu-tútania, znovu-počúvania ako otravujem - rozhodol, že tam musím ísť osobne. K tej druhej doktorke oproti lebo tá moja (....) mala dovolenku.
Ja som tam ale nechcel ísť. Viem čo by mi povedala - A !! TO !! NEVIETE !! ZAVOLAŤ !! ROZŠIRUJETE !! IBA !! CORONU !! Ale fakt som nemal inú možnosť. Dovolenka už nebola, musel som pokračovať na PN - kto mi ju vypíše? Kašlanie sa čoraz viac zhoršovalo, kto mi napíše ATB?
Ale ten deň mal aj dobré správy - môj test na covid PCR bol negatívny. To ma posmelilo k rozhodnutiu, prísť do ambulancie osobne. A čo sa choroby týka, kašľanie sa zhoršilo (áno, ešte viac).
V stredu (30.12) som oľutoval moje zobudenie. Fakt som nechcel ísť ku žiadnemu doktorovi. Chcel som spať ... ale nie, nedalo sa inak. Tak unavený že sa to nedá ani opísať, najedený z tretiny jablka i napitý zo štvrtiny šálky vody som šiel - tmavou ulicou, v polo-daždi polo-snehu k doktorke. Tá bola tiež vzdialená cca kilometer a tiež to bola cca rovnaká Odysea ako tá testovacia, i napriek tomu že som šiel dole kopcom.
Dopratal som sa pred vchod vonku (ktorý viedol do všetkých ambulancií). Tam ma privítalo príjemné -- Zostaňte vonku !!! hore môže byť len určitý počet ľudí !!! --- A okrem tohto hrejivého objatia ma potešila aj druhá správa. Papier od mojej doktorky. Tak tá ... doktorka nerobila od 23.12 a mala začať 6.1. Fajn ... ja chápem, dovolenku potrebuje. A ja jej ju aj doprajem. V kľude. Ale nech si to napíše do svojho objednávacieho systému. Spolu s číslom, kam mám volať keď je problém, lebo takto sa môže jednoducho stať, že by (čisto teoreticky) človek s problémom prevolal celý deň a totálne zbytočne, pretože mu nikto nezdvyhne.
Tak sa hor, k zastupujúcej doktorke. Tá je známa tým, že je síce dobrá - ale človek si počká. No tak v horúčkach, s tlmením kašľa (lebo tam sa nesmelo kašľať) a vôbec šťastný že človek sedí - som sedel vedľa otvoreného okna a čakal. Prišiel som o 6:30. Doktorka otvárala o 7. Dnu som šiel o 10, lebo najprv dávala injekcie, odoberala krv, brala objednaných atp.
Ale úprimne, mal som radšej ísť do lesa umrieť. Lebo tú návštevu ambulancie som ľutoval každú jednu sekundu. Už len vstup do nej bol zaplatený - ostrým pohľadom, hrmením o tom, že čo tam robím že mám ísť na testy (Tie negatívne). Ako aj s dodržiavaním kilometrového sociálneho odstupu, lebo mám lepru. Keď som odovzdal všetky informácie, zľutovali sa nadomnou ( ... nakoniec ... však, čo už so mnou mali robiť ... ). A po tom, čo mi urobila veľkú službu (lebo ona iba zastupuje moju doktorku - mám pocit že tiež nie celkom dobrovoľne) mi hneď s fleku povedala - Pľúcny covid. Ja osobne tých lekárov obdivujem, ako dokážu len z jedného pozretia uzatvoriť diagnózu - bez zapísania anamnézy, prezretia, vypočutia (fonendoskopom) či ... viete ... vyšetrenia ...
Tak na vetu o pľúcnom covide som kontroval mojim PCR testom. Po tom, čo otvorili všetky okná (pokiaľ by mohli tak aj všetky steny) pokračovala s tým, že PCR je na nič, musím ísť na antigén. OK, novinka ... keď je špecifický test, podľa ktorého sa kontroluje ten antigénny - považovaný za menejcenný ... ale pokračujme, začína to zaujímavo ... a povedala že ma vyšetrí. Len, som nesmel zakašľať. Nesmel som urobiť ani len náznak zakašľania. Ani len náznak náznaku s náznakom zakašľania, pretože viete - keď máte zapálený celý dýchací systém, kašeľ je to, čo viete automaticky ovládať.
A ona na to s fleku, že urobíte AAAAA a ja sa vám pozriem do hrdla (áno, mal som povedať aj to “aaaaaaaa” ). Podotýkam že nie - nežartovala. No nechápem ako som mal - nekašľať. Veď, keď už len vyslovila tú svoju požiadavku o Á (od stola, bez paličky), som mal pocit že si vykašlem pľúca. A tobôž nie že ja sám som mal natiahnuť hrdlo, ona mi tam mala strčiť paličku a mal som urobiť urobiť “áaaaaa” (opakujem naozaj povedať aj “áaaaa”). Ale to ju nezaujímalo ... protest bol zbytočný ... Ako to dopadlo? Tipnite si ...
A celé moje prepínanie, premáhanie i zastavovanie kašľa bolo dopĺňané kanonádou od sestričky !!! ALE !!! PRESTAŇTE !!! MI !!! TU !!! KAŠĽAŤ !!! (Ona ešte nepočula môj kašeľ). Tu kašľať nesmiete !!! ( Aj napriek tomu že som mal dvojité rúško. Síce som premýšľal nad tým, že som mal asi radšej kašľať do môjho kabáta, ktorý bol vyzlečený a položený vedľa mňa.)
Ináč, chcete počuť vtip? Po tom, čo sa dozvedela, že som zdravotník (vypisovala PN, aj kolónku zamestnávateľ), mi dala prednášku typu -- vy ste zdravotník, predsa musíte vedieť ako sa má správne kašľať a vy kašlete úplne zle. Akože sorry, som zabudol. Učili nás to na strednej zdravotníckej škole v treťom ročníku na hodine nazvanej ako : “ Správne kašľanie a kýchanie “. Skratka predmetu bola tuším WTF.
Nechápem tomu, že prečo sa ku mne správali ako k handre. Prišiel som slušne. Hovoril som slušne. Mal som problém? Kašľal som? - Áno --- ale som sa nenakazil z vlastnej vôle. A aj oni sami musia vedieť, že kašeľ sa nedá ovládať. Boli nervózne? Všetci sme boli nervózny - ale treba zachovať aspoň nejakú slušnosť, lebo takto má človek naozaj sto chutí zájsť do hlbokého lesa a už nikdy odtiaľ nevyjsť. Lebo ja som tam doslova (doslova všetkých doslovov) musel ísť. Jednak kvôli PN a jednak kvôli liekom - hádam si ma mala prebrať sanitka? To chceli svojim prístupom dosiahnuť?
Ale k tomu všetkému i jej počestnosti - vypísala mi PN papier. Hoc som ho musel poslať do roboty cez kolegyňu - ale existoval. A ešte mi napísala lístok na RTG, ATB a poslala ma na Ag (lebo viete, špecifický test ktorý vyhľadáva určité úseky na RNA vírusu - je zlý , zatiaľ čo nešpecifický s presnosťou cca 60% je dobrý.)
No. Svet je omnoho komplikovanejší. Dneska (7.8.2021) už vieme, že Britská mutácia Corony bola zmutovaná tak, že dokázala unikať PCR testu, zatiaľ čo Ag test ho zachytával. Pretože Ag test sa sústreďuje na väčšie množstvo molekúl z ktorých je vírus zložený, zatiaľ čo PCR sa zameriava len na určité časti RNA. To isté hovorila aj doktorka. Že mala pacientov PCR negat a na druhý deň boli Ag pozit.
A ešte poznámka k tým ambulanciám. Vláda coronu absolútne nezvládla. To nie je fráza - to je doslova. A zatiaľ čo sa venovali jednému rozmaznanému, sopľavému decku, ľudia mali problém. Všetci ľudia - včetne lekárov.
Čo sa malo urobiť ? Kontajnerové ambulancie. Tak ako boli MOM, tak mali byť aj ambulancie - kontajnerové s jedným vstupom (mohli byť aj dvoma), ktoré by boli uložené vonku na vzduchu, mimo ambulancii - kde by vyšetrovali pacientov ako som bol npr aj ja. Šak, keď je nejaký katastrofický film, v ktorom je ľudstvo napadnuté nejakým vírusom, tak v tých filmoch automaticky stavajú izolačné centrá a oddelené ambulancie na vyšetrenia. Mohli to spojiť aj s niektorými nemocnicami (kvôli RTG pľúc). Ale nie, pomôžte si sami. A nerušte nás zo zimného spánku (vaša vláda, ktorá čičíka rozmaznané decko).
Tak som dobro-došiel na RTG. Tiež odyseycky. Po snímkovaní mi laborantka dala papiere a pozerala sa na mňa, akoby mi chcela dať posledné pomazanie. Že koľko už mám coronu? Tak som jej povedal skrátenú verziu toho, čo sa mi stalo A ona že, hmm, ešte to doktorka (z RTG) popíše a pošle to doktorke (tej zastupujúcej, “mojej”). (A nie z môjho rozprávania mi neverila ani slovo).
Z osvietenia som sa presunul na Ag test. Na ktorom bolo veľa ľudí (pričom slovo “veľa” ani náznakom nevystihuje to obrovské množstvo), pretože vláda si vymyslela bubliny a ľudia sa potrebovali testovať. Tak som čakaním strávil vyše dvoj-hodiny (kašľajúc, horúčkujúc, unavujúc, čiastočne dýchajúc). Ale nemocnicu ctí aspoň to, že otvorili dve okienka namiesto jedného, pričom v tom mali aj dosť dobrý systém. Vďaka čomu dokázali obslúžiť obrovské množstvo ľudí a to relatívne rýchlo. A výsledok testu Ag? Pozitívny. Veď, ako človek môže mať covidovú pneumóniu bez covidu, všakže.
Z výsledku môjho testu sa smiali všetci. Rodičia, kolegyne, šéfka a ešte aj kocúr od susedy sa dusil smiechom (pokiaľ to neboli granule). Pretože tak perfektne ako na mňa tie Murphyho zákony platia, tak neplatia asi na nikoho. Zopakujme si : V ochrannej lehote 3 mesiace, rúško furt, sociálny odstup furt, existujem len v robote, alebo doma - čiže žiadne reštiky, párty, alebo iné porušovania zákazov. Otázka preto znela - odkiaľ som doboha schytal coronu?
Vtedy sme ešte nevedeli, že sa jedná o Britskú mutáciu vírusu, ktorý je známy svojou vysokou infekčnosťou, ako aj tým že v niektorých pacientoch dokázal obísť imunitný systém a protilátky po prvej corone mu boli skorej na smiech.
Ja mám teóriu, že som coronu 2 schytal na miestach, kde som si rúško dával dole. Čiže na rehabilitácii, alebo v šatni v práci (kde sa prezliekajú viacerí, z viacerých oddelení). Prvej corone stačí na prenos 15 minút, Britská potrebovala na prenos omnoho menej. Ten čas bol naplnený aj počas prezliekania, aj počas rehabilitovania.
No aj napriek tomu všetkému - je to smiešne. Ako keby sa niekoľkonásobný majster sveta v plávaní - utopil v detskom bazéne.
Vo štvrtok (31.12) som mal už konečne pokoj. Odhliadnuc od horúčky (39), únavy, kašľa a aby som nezabudol - ako žhavá novinka - sa pridala aj bolesť v ľavom hrudnom koši (niekde dole, skorej na boku). Bolo to také konkrétne bolestivé miesto, ako keby som mal zlomené dolné dva rebrá. Cez SMS mi doktorka (tá čo nedobrovoľne zastupovala moju doktorku) napísala niečo o zápale pľúc. Bola to taká zvláštne napísaná SMS, ale keď si zoberiem celý môj stav - čo iné než zápal pľúc to mohol byť? Povedala, že nech si dávam Vitamín D (ktorý som bral už 3 mesiace), syrup proti kašľu (niečo s antihistaminikami), antibiotiká a ja neviem čo ešte. No, vedľa mojej postele sa mi črtala celkom slušná lekáreň. Ešte 3 škatuľky a určite by ma odkúpil aj Dr.Max.
Čo sa týka rodičov, tak oni zostali v karanténe. Znova sme museli absolvovať všetky volania, tak ako predtým a tiež sme to museli stihnúť v daný deň, lebo všetci už mali do 6.1 dovolenky. Nádherný telefonovací deň kazil iba môj stav. Ako sa tak rodičia na mňa pozerali, pýtali sa ma, či mi nezavolajú sanitku. Tú som odmietol - v nemocnici majú ďaleko horšie stavy A mne sa stav určite zlepší po ATB.
Piatok (01.01.2021) mi nedal zrovna za pravdu. Spomínaná bolesť v hrudi sa zhoršila a rozšírila do celej ľavej hrude. Nemohol som sedieť dlhšie ako 5 minút, po ktorých sa bolesť dostala na priam neznesiteľnú úroveň. Nemohol som ležať na chrbte - ani sekundu, a tak som ležal na bruchu s rukami okolo vankúša. Ruky nesmeli byť vedľa tela. Vtedy (v tejto polohe brušnej) sa bolesť pomaly uvoľňovala (veľmi pomaly - cca 5 minút). To by bolo fajn, až na to, že som v tej brušnej polohe nevydržal dlho. Maximálne hodinu. Po ktorej som dostával kŕč do ľavej ruky a potom aj do chrbtice (lebo hentak nie som zvyknutý ležať)
Čo som robil v prípade, keď bola chrbtová bolesť neznesiteľná? To som spustil operáciu Yoga. Vtedy som sa začal ... pomaly ... odtláčať od matraca, chrbtom hore akoby som prechádzal do polohy “zajac” a z nej som sa presunul čo najrýchlejšie do polohy “mačka”. Po dokončení prvej časti manévra, som mohol pristúpiť k tej druhej. Čiže sa pomaly presunúť na kraj postele a rýchlo si sadnúť do polohy “záchodové sedenie”. V tejto polohe som musel predýchať celý presun, pretože to bolo strašne veľa pohybu naraz. No a tak po polhodine dychčania, akoby som práve vybehol 100x hore dole po schodoch, som mohol začať premýšľať nad ostatnými možnosťami. Buď sa vyberiem na záchod, alebo sa napijem, dám si lieky, alebo si len tak oddýchnem od ležania. No v žiadnom prípade som nesmel opustiť “záchodovú polohu”, pretože bolesť by sa v tom momente znova vrátila.
Ale, tak mne by nehrozilo, že by som opustil záchodovú polohu. Lebo ma začalo aj preháňať. Hoc neviem z čoho, lebo som za deň zjedol jedno malé jablko. (A, áno, probiotiká som užíval).
No i takto som si žil. Cca 2 týždne. Deň i noc. Plný bolesti s prestávkami spánku a s prestávkami na dychčanie. Stále dookola za pomalého striedania svetla a tmy.
Počas soboty (02.01.2021) nastal malý zázrak. 2 hodiny som sedel a nič. Žiadna bolesť, doslova nič. Niečo som síce cítil, ale nebolo to také drsné - priam sa tie dva stavy nedali porovnať. No, ale aby mi nebolo smutno nebolo, bolesť sa znova vrátila, lebo nič pekné nemôže ostať navždy. Jedno zakašľanie. Mierne. Možno by sa to tak ani nedalo definovať - ale i to postačovalo na to, aby sa bolesť vrátila. V nehoráznej sile, ako keby ma niekto nabodol na kopiju. Síce, dvadsať kopijí ... Koľkokrát mi úľavu neposkytovala ani poloha na bruchu, ktorá k tomu všetkému vyvolávala o niečo väčšiu bolesť v ruke a chrbtici. Pričom tú (chrbticovo-ručnú) bolesť som sa snažil rozdýchať v inej polohe, ktorú som si ešte hľadal. Dosť som experimentoval. Dňom aj nocou. A všetko (pohyb, nutkanie na kašeľ, premýšľanie) som rozdýchaval a pociťoval ako príšernú bolesť. Nakoniec sa mi podarilo nájsť vhodnú polohu (mnou nazvanú - sypajúci sa piesok) okolo tej štvrtej v noci. Ale tú som si neužíval moc dlho - o šiestej som vstával na lieky.
A s liekmi so pokračoval aj v nedeľu (03.01.2021). Deň, kedy som si dal liek proti bolesti. To je dátum hodný vytesania do kameňa, pretože ja lieky proti bolesti neberiem. Len keď naozaj fakt doslova nemusím - ako to bolo v tomto prípade, kedy my bolesť doslova vyrážala dych. No a prečo som pristúpil k takejto nukleárnej možnosti? Jednoducho sa mi minuli polohy na odstránenie bolesti. Proste čokoľvek som robil, ako ľahol, sadol, či stál - bolesť bola rovnaká a obmedzovala ma v dýchaní. No po tabletkách som bol schopný si ľahnúť aspoň na to brucho a mohol som sa vrátiť ku operácii Yoga.
Ale Querk, ty kus do chrumkava opečenej slaniny na anglických raňajkách -- prečo si si nezavolal sanitku?
A čo by urobili? Prišli by po hodine, možno, lebo majú omnoho naliehavejšie prípady ako mňa (vďaka tomu rozmaznanému decku a jeho ježiškovi) a zobrali by ma do nemocnice, kde by sme si najprv museli vystáť 4-hodinovú šóru, potom absolvovať hodinové vyšetrenia a buď by ma poslali domov - lebo nemajú miesto, alebo by volali do ostatných nemocníc ďalšie 3 hodiny, pokiaľ by pre mňa našli miesto niekde na Honolulu. Akože ďakujem.
A na druhú stranu, mňa tam totálne nepotrebovali. Oproti tomu čo tam na oddelení mali, som bol ja prípad zdravého človeka.
Pondelok (04.01) priniesol opatrne dobré správy. Lieky proti bolesti zabrali. Dalo sa mi aspoň zaspať a brušná poloha fungovala stále. Pohyb po byte bol tiež o niečo lepší. Ostatné bolo po starom. Streda (06.01) nepriniesla nič nové, okrem telefonátu s mojou doktorkou (originál mojou) - pretože som jej mal zavolať, že ako sa mi zmenil stav. Po pár hodinách som sa k tomu aj dopracoval. 3x sa ma pýtala na teplotu , 2x na lieky a 8x povedala že nevie čo si ona so mnou počne. Že mi neskôr zavolá. Fakt? Pri špecializácii na paliatívnu medicínu (o ktorej viem, že ju má), netuší čo si má so mnou počnúť? Po troch hodinách čakania mi zavolala --- napätie --- že mi napísala tie isté lieky čo predošlá pani doktorka. A že mám zavolať o ďalší týždeň že ako sa mám. A ináč, napísala mi aj lístok na Pľúcnu ambulanciu, že nech mi ho mamka príde zobrať. ... OK ...
Nasledujúci týždeň (06 -- 13) bol celý rovnaký. Stav sa o niečo zlepšil, za čo vďačím tej lekárni, ktorá sa mi rozliezala po izbe. Zadýchavať som sa zadýchaval už menej (čítaj ako - urobím 2 kroky a príde zadýchanie). No a pokiaľ som neurobil nejaký naozaj divný pohyb (čiže otočenie alebo zohnutie) neprichádzala ani bolesť.
A ten fakt, že mi bolo omnoho lepšie, som oslávil - návratom kašlania a kýchania. Čomu som bol neuveriteľne vďačný, pretože vždy keď som kýchol (alebo lepšie povedané, som urobil prvé ha z ha-ha-ha-hapčí) tak mi šlo vytrhnúť celý hrudný kôš aj s rukou, od koreňa. Viete, taký pocit akoby vás za živa žral krokodýl so zubami rozžhavenými do biela a s kyselinovými slinami alá votrelec. No, s nejakým systémom na potlačenie kýchania to bolo celkom fajn (aj keď som do konca corony žiadny anti-hapčí-systém nenašiel). Ale aj napriek tomu mi bolo lepšie. Ba dokonca som po dlhom mesiaci znova sedel za počítačom (dovtedy ani ťuk, aj keď nepočítam počúvanie podcastov). I pohyb bol fajn - hoc som dychčal jak stará lokomotíva.
Štvrtok (14.01) bol taký zaujímavý. Začal informáciou, že rodičia pôjdu na ďalší deň (piatok) do roboty, lebo sa im skončila karanténa. Čomu som totálne nepochopil, pretože som mal ešte príznaky a to dosť veľké. No doktori /a RÚVZ/ napriek tomu povedali “OK”, môžete. Lebo sa niečo zmenilo v zákonoch či vyhláškach. Že si vírus po 14 dňoch nejako prehodí mód a že človek je už neinfekčný, napriek pozitivite (dúfam, že tie vyhlášky čítal aj ten vírus, aby sa netváril že je to pre neho novinka). Pre mňa to znamenalo jedno - môžem začať behať po doktoroch (okrem tej mojej, tam by som rozširoval smrteľnú chorobu ... mohol som ísť len k ostatným, ba dokonca mi napísala aj výmenné lístky).
Preto moje kroky smerovali na pľúcnu ambulanciu. A musím povedať, cesta k nej bola trojnásobná Odysea. Obtiažnosťou sa na ňu “neťahala” ani “cesta na testovanie”, ani “cesta k doktorke”. No, život dokáže niekedy aj prekvapiť. Svojou rýchlosťou som prekonával všetky rekordy (v šprinte slimákov) a popri tom som dychčal jak ... nie na hento nemám prirovnanie, proste až príliš ...
Ale Querk, ty skaramelizovaný cukor na jablkovej štrúdle - šak si mal ísť autobusom. Hej, RÚVZ by ma v tom určite podporila, priam by mi aj zaplatili lístok. Hádam vám je jasné, že som chcel obmedziť kontakt s ľuďmi, na čo najmenšie minimum. A drísty o 14 dňovej lehote, po ktorej vírus prejde do iného režimu ma nepresvedčili o tom, že som neinfekčný.
Prešiel som Ľadové Hory, Schody Nekonečna i Roklinu Zúfalstva (tam sú 2 krčmy na jednom mieste aj s herňou) a po tejto epickej ceste hodnej Tolkiena som zavítal do Ambulancie Pľúcnej. Čakal som hodinu. Nebolo tam síce veľa pacientov, len sa s nimi doktorka dlho rozprávala (jedna npr potrebovala kyslíkovú bombu domov, tak jej to vybavovala). A keď prišiel rad na mňa, bol som už vydýchaný. To viem vďaka tomu, že mi odmerala saturáciu kyslíka (ktorá bola, šokujúco, v norme). Doktorka povedala, že sa jej nepáčil môj RTG (vtedy, cez silvestra ho popisovala ona na diaľku) a že musím ísť na CT. Okrem toho mi zobrala krv na testy, dala ďalšie lieky a takto vybavený som sa vracal, Tolkienovskou cestou - domov.
Týždeň po tom (15.1...17.1) mi bolo o dosť lepšie. Ba omnoho lepšie. Priam na úroveň Nirvány. A pokiaľ som nespravil nejaký prudký pohyb, alebo nezakašlal či nekýchol - tak som ani nevedel, že by ma mal nejaký hrudník aj bolieť. Čo bolo dobre - lieky proti bolesti mohli ísť naspäť na poličku.
Ale preto, aby bola nastolená vesmírna rovnováha (ktorá mala vyvážiť náhly príval šťastia) - musela sa mi zlomiť časť zo zuba. Stolička, dole vzadu. Presne to miesto kadiaľ jazyk často chodí. No, tak presne to miesto sa zrazu zmenilo na kaktus. Od nervov som skoro z kože vyskočil - k zubárovi som mohol ísť až po vyliečení a negatívnom teste - čo mohlo byť v horizonte niekoľkých týždňov. Super. Na moje šťastie zub nebolel, ale i tak ... jazyk využívam dosť často, hlavne pri jedení (čítaj ako vyžieranie čokolády), pri takejto frekvencii používania by sa vydral a do dvoch dní by úplne zmizol. Čo s tým? Útechu som našiel v pilníku na nechty. Ostré hrany som jednoducho zbrúsil (znie to omnoho drsnejšie, než to v skutočnosti bolo - len som 3x jemne potiahol na každej ostrej strane a bolo. Inak sa nedalo. Zubár hádam odpustí).
Týždeň nasledujúci (18.1..31.1) som si užíval vo veľkom štýle. Mal som rande s iným mestom!! Aj keď sa jednalo len o rannú návštevu CT, ale i tak. A toto veľké rande sa nieslo vo veľkom prekvapení - všetko som prešiel bez dychčania. Priam normálne som vybehol aj hore schodmi ... a nič ... úplne všetko v pohode. CT-čko prešlo taktiež v pohode. Sice tam pľúcna našla nejakú jazvu na ľavej strane, ale oproti tomu, čo mali niektorí ľudia po Corone to bolo absolútne nič. Proste i jasne - na moje počudovanie - vyviazol som bez trvalých následkov.
Aspoň čo sa pľúc, srdca, obličiek, pečene i očí týka. Pri mozgu je to horšie. Zo srandy hovorievam, že ako mi neuroborelia zožrala polovicu IQ ... tak Corona to posunula na trištvrte. Nehovoriac o polovičnom zhoršení mojich ostatných neuro-haluzín.
A obdobie šťastia pokračovalo aj ďalej, lebo - priam šokujúco - ma videla aj moja doktorka (moja, moja - originál). Po tej celej, nekonečne dlhej dobe sme sa opäť mohli pozrieť z očí do očí. Normálne som chcel doniesť zákusky, že posedíme pri kávičke ... ale, bohužiaľ, sa naše vrúcne stretnutie zúžilo len na formality typu - pokiaľ sa nezaočkujete kompletne, nesmiete navštevovať žiadnych lekárov. Žiadnych neuro, infekto, rehabilito ... Potrebujete ešte PN? Nie? Tak dovidenia.
Okrem toho som musel absolvovať aj Ag test, aby som vedel že či vôbec budem môcť ísť k zubáro...pardon...do roboty. No vďaka celo-testovaniu národa (miliónteho v poradí) som sa nad tým moc trápiť nemusel. Výsledok testu bol negatívny. Čo bolo nesmierne dôležité, pretože bez testu som nesmel ísť nikam, napriek vymiznutiu príznakov (a nie, nikomu to neprišlo zvláštne že rodičov do práce pustili dva týždne pred mojim negatívnym Ag testom a to napriek môjmu horšiemu stavu ... ale však vieme ako sa zákony a nariadenia písali ... ).
No a po všetkých tých telefonátoch, ktoré som musel absolvovať ešte predtým ako ma vyhlásili za bezpečného, som sa mohol konečne vrátiť do zabehnutých koľají. Cyklus práca - domov. Tentoraz bez rehabilitácie, pretože na tú som potreboval už spomínané očkovanie, ktoré sa mi rysovalo za ďalšie tri mesiace ... alebo mesiac ... alebo pol roka .... či ... kto zasa menil tú vyhlášku?!
V súvislosti s blogom Corona 1 a Corona 2 mi napadol dosť dobrý vtip - Viete ako je pesnička od skupiny Desmod : Vyrobená pre mňa. Tak ten refrén na mňa úplne platí :D
Ej, Corona, neverím že si nebola vyrobená pre mňa :D
Linka na wiki, kde sú všetky informácie o tomto príbehu.
0 comments:
Zverejnenie komentára