Bolo to dávno. Vôbec si nepamätám, ktorý to bol rok a ani ktoré voľby, ale viem kde presne som bol, v ktorom okrsku. Pamätám si tú miestnosť, ľudí vo volebnej komisii a aj to, o čom sa niektorý rozprávali. A potom nudu. Áno, je pravda, že cez deň má človek vo volebnej komisii čo robiť - kontrolovať voličov, zoznamy, občianske preukazy, voličské preukazy, potom pripravovať lístky, poprípade niekomu poradiť až nevie koľko má dať krúžkov... ale pokiaľ toto robíte celý deň, môže sa vám to zunovať.
Preto som sa s radosťou ujal prenosnej volebnej urny. V našom okrsku bolo dosť ľudí čo mali zdravotné problémy, že nemohli chodiť, alebo sa jednalo o dlhodobo ležiacich - tak sme sa spolu s kamošom išli aspoň prejsť. Aj s dvoma ruksakmi volebných lístkov. Všetkých ľudí čo sme navštívili doma, si ani nepamätám. Možno len jedného staršieho pána, ktorý s úplnou vážnosťou, ako keby sme boli jeho vnuci, nám dával rady do života. “chalani, nikdy ... vôbec nikdy ... nevrazte druhému nožík do chrbta. Lebo keď zradíte niekoho kto vám dôveroval, nezaslúžite si aby vám vôbec niekto dôveroval.”. No a tak sme obchádzali jednu bytovku za druhou.
Čo si ale kompletne pamätám bola návšteva v jednom Penzióne, kde sa starajú o dlhodobo chorých a ležiacich. Tam sme urobili dosť veľký rozruch, ako keby tam prišiel prezident, alebo nejaká slávna celebrita. Do každej izby, čo sme vošli, sme so sebou nedoniesli len volebné lístky a urnu, ale hlavne svetlo, farbu a život. Si pamätám jednu izbu s babičkami, ktoré ležali na posteliach - ležali tak, že nevideli, kto vošiel do izby. A aj keď mali odostreté okná, bola tam tma a hrobové ticho, poprípade nejaké stonanie. Keď opatrovateľka povedala, že prišli z volebnej komisii, to ako keby v babičkách prepla spínač. Odrazu boli veselé, snažili sa sadnúť si na posteľ, aj keď pomaly lebo nevládali - ale v rámci svojho limitu - boli odrazu vitálne, ako vymené. Prehodili sme zopár viet, posťažovali sa na kĺby, pospomínali si na vnukov a odvolili.
Potom sme prešli cez širšiu chodbu čo pripomínala izbu, kde bola ďalšia dlhodobo ležiaca babička. Oni ju tam mali preto, aby ju mali stále na očiach, lebo bola dosť chorá a z veľkej časti ochrnutá. Mala problém s rozprávaním aj dýchaním a väčšinu dňa bola ticho, ale keď nás uvidela, prebudil sa v nej život, zozbierala všetky sily a šepkala, že koho má opatrovateľka zakrúžkovať.
Ďalšia izba, babička bez nohy, ktorá keď nás zbadala, sa chcela od radosti postaviť, a hádam aj prísť k stolu a odvoliť. Len sme ju zabrzdili, že to nie je nutné. Tiež pospomínala na vnukov a povedala, že toto sú pre ňu asi posledné voľby.
Išli sme na druhé poschodie, kde bývali starčekovia a zopár duševne postihnutých ľudí. Tam bol rozruch ešte väčší, lebo boli všetci posadaný v malej obývačke s prichystanými perami a už sa nás nevedeli dočkať. Tiež odvolili, pospomínali na iné voľby potom na staré časy a porozprávali aj zopár vtipov.
A nakoniec sme prišli do zavretej izby, kde bol starší pán, slepý, tuším s alzheimerom. Ten nám obom vrúcne potriasol rukou, ako keby ho navštívil niekto z rodiny a keď sa uistil, že opatrovateľka drží v ruke volebný lístok a pero, začal jej diktovať presne číslo a meno, ktoré má zakrúžkovať. Po tom, čo sa uistil, že je všetko v poriadku sa s nami veselo rozlúčil - opäť nám potriasol rukou a zaželal šťastie pri počítaní hlasov.
Keď sme vyšli z penziónu, premýšľal som nad tou ich radosťou, že prečo boli taký veselý keď nás zbadali. Na jednu stranu to samozrejme môže byť tým, že v penzióne nemávajú veľa návštev a sú radi za každú jednu živú dušu, ktorá prejde okolo.
Ale na stranu druhú sa mi zdalo, akoby ich radosť bola spojená s niečím iným. Niečím, čo bolo silnejšie než prosté potešenie z návštevy. Skorej sa mi zdalo, že im voľby dali možnosť ... voľby - možnosť niečo zmeniť - že majú konečne silu ovplyvniť aspoň kúštek zo svojho života a ich voľba má silu pozitívne ovplyvniť aj ich rodinu či vnúčence. Aspoň takto, aspoň raz za dlhý čas - lebo už oni sami nevládzu naplniť svoje rozhodnutia. Preto do svojej voľby vkladali tak veľa nádeje či úsilia.
V poslednej dobe spomínam často na návštevu tohto penziónu. A to hlavne keď vidím ako ľudia, ktorý ohlásili korupciu - sú trestaný - zatiaľ čo sa hlavným aktérom nič nestane, pretože sú z tej správnej strany. Alebo keď ľudia musia zbierať vrchnáčiky aby postihnutý človek dostal vozíček, pričom milióny eur vrazili politici do predražených projektov, ktorých účelom nie je aby fungovali, ale aby im priniesli zisk. Alebo keď majú politici pubertálne vývrtky a správajú sa jak deti v škôlke. A v neposlednom rade, keď sa spoliehate že má nejaký politik urobiť správnu vec, ale namiesto toho celej krajine iba vrazí nožík do chrbta.
V takýchto prípadoch sa vždy opýtam samého seba - či si politici vôbec zaslúžia takých ľudí, ktorý do nich vkladajú tak veľkú nádej. A moja odpoveď je vždy rovnaká - nie. Nakoniec ten starší pán mal svätú pravdu.
Keď zradíte niekoho kto vám dôveroval, nezaslúžite si aby vám vôbec niekto dôveroval.
Čo si ale kompletne pamätám bola návšteva v jednom Penzióne, kde sa starajú o dlhodobo chorých a ležiacich. Tam sme urobili dosť veľký rozruch, ako keby tam prišiel prezident, alebo nejaká slávna celebrita. Do každej izby, čo sme vošli, sme so sebou nedoniesli len volebné lístky a urnu, ale hlavne svetlo, farbu a život. Si pamätám jednu izbu s babičkami, ktoré ležali na posteliach - ležali tak, že nevideli, kto vošiel do izby. A aj keď mali odostreté okná, bola tam tma a hrobové ticho, poprípade nejaké stonanie. Keď opatrovateľka povedala, že prišli z volebnej komisii, to ako keby v babičkách prepla spínač. Odrazu boli veselé, snažili sa sadnúť si na posteľ, aj keď pomaly lebo nevládali - ale v rámci svojho limitu - boli odrazu vitálne, ako vymené. Prehodili sme zopár viet, posťažovali sa na kĺby, pospomínali si na vnukov a odvolili.
Potom sme prešli cez širšiu chodbu čo pripomínala izbu, kde bola ďalšia dlhodobo ležiaca babička. Oni ju tam mali preto, aby ju mali stále na očiach, lebo bola dosť chorá a z veľkej časti ochrnutá. Mala problém s rozprávaním aj dýchaním a väčšinu dňa bola ticho, ale keď nás uvidela, prebudil sa v nej život, zozbierala všetky sily a šepkala, že koho má opatrovateľka zakrúžkovať.
Ďalšia izba, babička bez nohy, ktorá keď nás zbadala, sa chcela od radosti postaviť, a hádam aj prísť k stolu a odvoliť. Len sme ju zabrzdili, že to nie je nutné. Tiež pospomínala na vnukov a povedala, že toto sú pre ňu asi posledné voľby.
Išli sme na druhé poschodie, kde bývali starčekovia a zopár duševne postihnutých ľudí. Tam bol rozruch ešte väčší, lebo boli všetci posadaný v malej obývačke s prichystanými perami a už sa nás nevedeli dočkať. Tiež odvolili, pospomínali na iné voľby potom na staré časy a porozprávali aj zopár vtipov.
A nakoniec sme prišli do zavretej izby, kde bol starší pán, slepý, tuším s alzheimerom. Ten nám obom vrúcne potriasol rukou, ako keby ho navštívil niekto z rodiny a keď sa uistil, že opatrovateľka drží v ruke volebný lístok a pero, začal jej diktovať presne číslo a meno, ktoré má zakrúžkovať. Po tom, čo sa uistil, že je všetko v poriadku sa s nami veselo rozlúčil - opäť nám potriasol rukou a zaželal šťastie pri počítaní hlasov.
Keď sme vyšli z penziónu, premýšľal som nad tou ich radosťou, že prečo boli taký veselý keď nás zbadali. Na jednu stranu to samozrejme môže byť tým, že v penzióne nemávajú veľa návštev a sú radi za každú jednu živú dušu, ktorá prejde okolo.
Ale na stranu druhú sa mi zdalo, akoby ich radosť bola spojená s niečím iným. Niečím, čo bolo silnejšie než prosté potešenie z návštevy. Skorej sa mi zdalo, že im voľby dali možnosť ... voľby - možnosť niečo zmeniť - že majú konečne silu ovplyvniť aspoň kúštek zo svojho života a ich voľba má silu pozitívne ovplyvniť aj ich rodinu či vnúčence. Aspoň takto, aspoň raz za dlhý čas - lebo už oni sami nevládzu naplniť svoje rozhodnutia. Preto do svojej voľby vkladali tak veľa nádeje či úsilia.
V poslednej dobe spomínam často na návštevu tohto penziónu. A to hlavne keď vidím ako ľudia, ktorý ohlásili korupciu - sú trestaný - zatiaľ čo sa hlavným aktérom nič nestane, pretože sú z tej správnej strany. Alebo keď ľudia musia zbierať vrchnáčiky aby postihnutý človek dostal vozíček, pričom milióny eur vrazili politici do predražených projektov, ktorých účelom nie je aby fungovali, ale aby im priniesli zisk. Alebo keď majú politici pubertálne vývrtky a správajú sa jak deti v škôlke. A v neposlednom rade, keď sa spoliehate že má nejaký politik urobiť správnu vec, ale namiesto toho celej krajine iba vrazí nožík do chrbta.
V takýchto prípadoch sa vždy opýtam samého seba - či si politici vôbec zaslúžia takých ľudí, ktorý do nich vkladajú tak veľkú nádej. A moja odpoveď je vždy rovnaká - nie. Nakoniec ten starší pán mal svätú pravdu.
Keď zradíte niekoho kto vám dôveroval, nezaslúžite si aby vám vôbec niekto dôveroval.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára