Querk číta - Na boha s kyjom

  

Milé deti. Pekne si posadajte a urobte si pohodlie. Ujo Querk vám ide niečo prečítať. Čo také? Rozprávku od Pavla Dobšinského, ktorá sa volá .... Na boha s kyjom. ((To bude asi niečo o ateistoch ...))

No, počujte, deti! Ja budem hniť, vy budete žiť, ale to viac nepočujete. A koniec že si dobre zachovajte!

Čo? Čo som zaspal v strede vety? Počkať, prečítam to znova asi som sa posunul o riadok. Moment.

No, počujte, deti! Ja budem hniť, vy budete žiť, ale to viac nepočujete. A koniec že si dobre zachovajte!

No nie, ja som sa neposunul. Ono je to tam tak napísané. Takže to tak má byť. Problém je v tom, že tomu nechápem. Čo tým chcel len básnik povedať. Moment. Musím si to trochu zanalyzovať.
No, počujte deti! - to je s výkričníkom, čo znamená, že deti asi neposlúchajú a otec, im chce dohovoriť. OK, dáva zmysel. Ideme ďalej.
Ja budem hniť, vy budete žiť - čo znamená, že sa tento (asi) “otec” rozpráva s deťmi o smrti. Takto priamo. O-K ... Dobre vedieť. ...
Ale to viac nepočujete - čo znamená, že ho nepočujú ... Čo nepočujú? Že bude hniť? Ale však, po prvé, ešte žije, a po druhé keď niekto hnije, to predsa nemôžu počuť. Jedine až by prišli k telu za pár dní, a počuli by lietať muchy.
Alebo on im nadáva a oni ho ignorujú? Je to možné. Jedná sa asi o malé deti. S ktorými sa rozpráva o smrti takto mirnix-dyrnix. O-K.
A koniec že si dobre zachovajte! - To má byť akože čo za vetu? Ako to mám chápať. A ako to majú pochopiť tie malé deti, ktorým nadáva? Veď ja totálne netuším o čom točí.
A koniec že si dobre zachovajte! ... No, pokiaľ im on dohovára, tak to bude niečo výchovné. Dobre zachovajte, to bude asi o dobrých mravoch. A koniec, to bude asi o tej smrti. Takže im v podstate hovorí, aby sa správali slušne celý život až do smrti?
To nemôže povedať, že “správajte sa tak, aby ste v živote nič neľutovali”? Poprípade, pre malé deti, “správaj sa slušne”? Alebo ten “otec” pokračuje v nadávaní, aby si ho zapamätali? Či, čo? No, po takýchto vetách si ho zapamätám aj ja.
Dobre, tvárme sa že tomu rozumieme - pokračujeme ďalej.

Len veru, raz bol človek mocný a na všetko odvážny. Iba toho neprevládal, do koho neoddal sa, iba tú robotu neurobil, do ktorej neprichytil sa, a púšťal sa vždy do každého remesla. Ale hoc mu nikto nič odoprieť nemohol a zarábal deň i noc, predsa nikdy k ničomu prísť nemohol. Druhí ľudia vždy mali, čo im bolo treba, a on vždy iba vtedy opamätal sa, keď zas bol na holej dlani so ženou aj s devätoro deťmi.

Vou - devätoro detí. Pre kristove rany. To musí ísť nehorázne do peňazí. Sa môžeš púšťať do každej roboty i zarábať deň i noc, s deviatimi deťmi milionár nebudeš. Ledažeby si ich ... no ... nechceme byť kontroverzný. Inač, jedna faktická otázka, keď tak premýšľam. Tých deväť detí, na ktoré sa tak sťažuješ, to akože kto spíkal? Nehaj ma hádať. To bol určite Boh. Viem si to živo predstaviť, že zatiaľ čo ty si chodil po fuškách, manželka vykonávala bohoslužbu. No, však, nebolo by to prvýkrát čo tak urobil. Jedného nemanželského syna si už stačil zaobstarať. Sa nečudujem že mu chceš ísť s kyjom trepnúť po hlave.

Domŕzalo ho to, aj ho domrzelo. „Ej,“ pomyslí si, „takto to naveky nepôjde. Toto už sám Boh tak nerovno delí: druhým všetko a mne holú dlaň!

Až by si tú svoju holú dlaň aj používal, namiesto deviatich detí by si živil dve.

Ale donútim ho, čo kde je, aby už raz aj mne nadelil, a keď nie, aspoň vyvŕšim sa!“

Akože čo chceš spraviť. Prídeš k bohu, reku nazdar, daj mi všetko, ináč ti jednu tresnem. A boh povie, že OK, dám ti všetko, lebo ja sa ťa bojím. Áno, presne takto to v živote funguje.

Ako si zamyslel, tak schystal sa. Pochytil z kúta kyj a z klinca prázdnu kapsu. „Čože chceš, kdeže pôjdeš?“ opytuje sa ho žena. „Na Boha s kyjom!“ odvrkne jej len tak cez plece.

Hej, len tak odvrkne, ako keby šiel do obchodu. “Kam ideš miláčik?” “Idem tresnúť bohu po hlave hrubou palicou.”, “Dobre, a keď tam už budeš, môžeš kúpiť zopár jogurtov? Naše deti nejedli už dva roky, mi mrnčia za ušami, že sú hladné.”

„Čože robí sa ti? Kdeže Boha nájdeš?“

No, kde asi? Až by si chodila do kostola, tak by si vedela, že boh je všade. Takže tvoj manžel v podstate ani nemusí ísť nikam. Stačí aby začal mával kyjom do vzduchu a bude boha trieskať po hlave. A môže ho trieskať tak dlho, ako sa mu len zachce, alebo pokiaľ ho nespacifikuje polícia, poprípade posádka bielej sanitky. Odporúčam možnosť B.

„A už keď je svet Bohov, dakde v svete aj on byť musí! A ty nestar sa mi do toho!“

Šak hovorým že je všadeprítomný. Šak si to povedal aj ty. Takže kam ideš?

S tým vyletel ako pochabý z domu a kadiaľ chodil, kadiaľ nechodil, kto by za tým pochodil?! Sám nevedel, kde zašiel, ale Boha ešte nenašiel.

Čím to len bude?

Raz podvečer príde na jednu lúku, čo nemala ani konca ani kraja. Ej,“ hovorí, „tu by už raz mohol byť, tu! Bolo by aspoň kde ponaháňať sa s ním. Ale už kohokoľvek tu dopálim, na tom vyvŕšim sa; aspoň ma trocha zlosť minie; veď toto človek neslýchal, toľký svet tárať sa a takto nadarmo!“

Ad jedna - nikto ti nekázal aby si prechodil pol okresu.
Ad dva - Na to že máš viacero zamestnaní, si starý a doma máš deväť detí. Energiou priam prekypuješ. Moja otázka znie - čím to je? Môžem sa spýtať tvojej manželky?
Ad tri - Ty si sa rozhodol prejsť pol okresu aby si bohu treskol po hlave. A to úplne slobodne. A teraz mi chceš povedať, že pokiaľ toho boha nenájdeš, tak utrieskaš nejakého náhodného okoloidúceho, ktorý s tvojou mizériou nemá nič spoločné? O-K ... to znie ako zdravá ventilácia nakulminovanej frustrácie.

Vtom zazrie tam starého žobráčika o barle. Ide pravo na neho. „Kdeže ideš, kde, človeče?“ opytuje sa ho žobráčik. „Na Boha s kyjom! A vámže čo do toho?“ ... „Čože by mi bolo, trebárs i nič! Lenže more nevypiješ, horu neprevalíš, Boha neprevládzeš!“ ... „A veď už i sám tak voliako hútam,“ rečie náš človek. „A preto zaumienil som si, že koho prvého nájdem, na tom vyvŕšim sa: a to ste vy!“

Takže ty si si zaumienil napadnúť toho prvého človeka čo nájdeš. Hej? V tom prípade predpokladám správne, že až by sa na lúke objavil trojmetrový valibuk, dostal by rovnako po hlave ako tento starček, ktorý ledva chodí o barli? Hej?

Vtom už dvíhal kyj, že starčeka ovalí. Ale stretli sa im oči. Hneď mu kyj ovisol a divok skrotol ako baranček. Lebo tvár toho starčeka bola taká milá, taká prívetivá, že kto raz nazrel do nej, hneď ho to premklo, hneď oči zohol. Tak tu stáli proti sebe, starček prívetivý a tento hnevlivec s opusteným kyjom.

A vtedy sa v ňom niečo pohlo, nejaký pocit, ktorý už nepocítil roky. Hamblivo sa mu pozrel do očí, do tej milej prívetivej tváre, ktorej aj túžil niečo povedať, hoc ticho, hoc iba pre vietor, ktorý by jeho želanie odvial i doniesol do starčekových uší. Že s ním túžil žiť šťastne až pokiaľ by nepomreli.

O chvíľku preriekol starec: „Vidíš, vidíš, človeče, čože zdoláš, že ideš na Boha s kyjom? Čože mu urobíš? Ale vezmi si odo mňa tento obruštek a chod naspäť! Netreba ti viac aspoň o to starať sa, čo zješ a čo vypiješ, lebo tento obruštek dá ti všetko, čo si živo zažiadaš, len či mu povieš: Obruštek, prestri sa!“ Ako nevedieť, kde vzal sa žobráčik na tej lúke, tak čo nevidieť zmizol mu zase spred očú. A náš človek si na tom ani veľa hlavu nelámal, len už chcel vyskúsiť ten obrus. „Ale,“ vraví, „nie tuto, ale kde ma svet vidí, čo ja už teraz mám.“

OK, ignorujme na chvíľu fakt že sa tento “náš človek” chcel dopustiť úmyselného prečinu ublíženia na zdraví na úplne bezbrannom starčekovi, ktorý ledva chodil o barli. To teraz nie je dôležité. Čo dôležité je, že tento “náš človek” má v rukách obrus, ktorý mu dokáže vyčarovať jedlo. A on namiesto toho aby šmýkal domov, kde má tak zo desať hladných krkov - ide niekam inam, kde je veľa cudzích ľudí, aby sa im pochválil. Pričom hádam nemusím nikomu vysvetľovať, že keď sa niekto pochváli magickým predmetom, na mieste kde je veľa cudzích ľudí, daný predmet vždy magicky zmizne. Apropo, pokiaľ má tento náš človek osem robôt, aspoň čo tak hovoril ... nemá, len tak náhodou u tých ôsmich zamestnávateľov absenciu? Pretože namiesto toho aby u nich pilne pracoval, tára sa celým okresom?

I pobral sa hneď tam neďaleko do hostinca na noc. A tu pred všetkými vytiahol z kapsy obrus a rozkázal si: „Obruštek, prestri sa!“ Čo len živo zažiadal, priam bolo všetko na obrúsku, samé vyberané jedlá a pečienky. Vínko, rozumie sa, chýbať nesmelo. A toho dobre potúžil sa a — zaspal. Hostinská iba na to čakala; spravodlivý obrúsok vzala a miesto neho podstrčila mu falošný, iba naoko tamtomu podobný.

Som šokovaný. Hostinská mu ukradla zázračný obrus. To by mi v živote nenapadlo. Medzi rečou. Pokiaľ je ten obrúsok spravodlivý, jedlo by mal každému vyčarovať podľa jeho zásluh. V tom prípade sa pýtam, že aké má zásluhy tento “náš človek”, ktorý si na vlastných deťoch vylieval svoju frustráciu, ktorý sa vykašľal na rodinu aby sa táral po celom okrese a ktorý chcel vytrieskať bezbranného starca? No, podľa tej večere usudzujem, že obrovské. Takže mi to vychádza tak, že pokiaľ ste k ostatným hrubý a myslíte iba na seba, dostanete odmenu. Dobre vedieť. Alebo to bude tým, že je to “náš človek”? Hmm, niečo na tom asi bude.

Nevedel o ničom nič; nuž ráno len schystal sa a poď pravo domov, nachovať ženu a deti a jesť a piť do sýta.

A zrazu si spomenul, že má doma hladnú ženu a deti. To mu niečo nasypali do vína, alebo sa stal zázrak?

Príde domov, ešte vo dverách kričí: „Ženo, ženo, sem sa! Zažiadaj si jesť, piť, čo len živo chceš, hneď bude na stole; ale chytro, chytro len si naň pomysli, čo žiada sa ti, už ako by ti do úst liezlo.“ Vytiahne obrus a zavolá: „Obruštek, prestri sa!“ Ale tu nič! Nasrdený zakričí: „No, hneď prestri sa, a kaša s mliekom aby už tu bola!“

Tak ty si si na večeru objednal samé vyberané jedlá, pečené mäso, víno a teraz keď objednávaš pre rodinu, napadla ti iba pšenicová kaša s mliekom? Ty si taký kus ... charakteru ....

Ale ani tak nič a nič, čo ako srdil sa a kričal. Ako bol nasrdený, na inšie nepomyslel, len že ho to žobráčik oklamal, dal sa mu len raz najesť a naďalej už nepamätal ani preňho, ani pre ženu a deti.

Ale šak kto ti kázal ísť do krčmy. Mal si ísť domov a urobiť veľkú večeru. Aj keby obrus zafungoval iba raz, tvoje deti by aspoň netrpeli hladom.

„Ale počkaj si mi ho, veď mi to odbydneš; tam ťa ešte dodrúzgam!“ S tým vyletel z domu ako sršeň, zase na Boha s kyjom.

Ako vážne, starček mu dal najesť - úplne zadarmo - a henten naštvaný ako sršeň ho ide utrieskať kyjom. Pretože mu nefunguje obrúsok. Ktorý mu potiahla krčmárka, pretože sa tento vysoko inteligentný kus nášho človeka išiel pochváliť do krčmy. Odhliadnuc od faktu, že mu zázračný obrúsok dal starček z dobrej vôle. Čo v preklade znamená, že ho nemal v úmysle nejak oklamať. A až by tento vysoko inteligentný kus nášho človeka čo i len trochu pohol rozumom, vedel by, že ho okradla krčmárka. Pretože - obrúsok fungoval, pokiaľ bol v krčme a nefungoval, keď bol doma. Logika.

Ide, ide, ďaleko už zašiel, - podvečer príde na tú lúku. Tam stál zase žobráčik a díval sa po širokom svete. A tento sršeň dvíhal už kyj z pleca, že ho ovalí. Ale ako pozrel do prívetivej tváre starčekovej, hneď cele skrotol a kyj mu ovisol. A starček mu povie: „Nedávaj sa na to, na čo si nenarástol. Jednako si si sám na príčine, že sa ti ten obrus tak prevrátil. Aj ti už obrus nedám, ale voľač inšie, pri tom zadržíš sa lepšie. Tu máš, hľadže, túto kuru; kedy chceš, vtedy ti plné hniezdo zlata nanesie.“ Žobráčik zmizol a náš človek iba vtom opamätal sa, že už mal kuru pod pazuchou. Pobral sa a prišiel zase do toho istého hostinca. Hostinská ho veľmi pekne privítala a škúlila tak z boku, že čo zase vytiahne. A ten strhne klobúk z hlavy a posadí naň sliepku ako na hniezdo a povie: „Kura, daj zlata!“ Hneď mal plný klobúk zlatých peňazí. Rozkázal si večeru — panskú čo viac! Hostinská ho ešte uponúkala ako jedením, tak aj dobrým tuhým vínkom. Pohár šiel za pohárom a nášmu človeku udrelo to z ruky do hlavy. Spievajúci mohla mu hostinská prečarať kuru, aj mu ju prečarala.

Je to oficiálne, je to idiot. Ba čo viac, egoistický idiot. Takže namiesto toho aby nakúpil potraviny pre deti a manželku za zlaté peniaze, ktoré mu dala zázračná sliepka, tak on zasa vlezie do krčmy aby sa pochválil. A tam ho zasa okradli. Týmto činom stratil právo sťažovať sa.

Ako sa prebudil, hneď letel, ani nezastavil sa nikde, iba doma, a volal na ženu: „Poď, starká moja; teraz vidíš, čo si ešte nevidela!“ „Kura, daj zlata!“ Rozkazoval, rozkazoval až do tretice, ale tu nič a nič. Dobre ho už teraz od zlosti tam nevychytilo. Otrepal klobúk aj so sliepkou o zem a vyletel ako zbesnený z domu, že ešte len teraz ide na toho Boha s kyjom.

Máš sliepku, doma hladné deti, manželku a ty si to nedokážeš spojiť dokopy. Dám ti malú nápovedu - slepačia polievka. Ja viem že sa všetci z jednej sliepky nenajete, ale však ty jesť nemusíš, lebo ty si sa už stihol napráskať v krčme. Apropo, tebe ešte nedošlo, že ťa tam okradli?

Utekal zase tou istou cestou a raz potom podvečer dobehol zase na tú istú lúku. Vetril na všetky strany očima, že kde mu ten žobráčik, čo ho zase takto oklamal, aby ho už teraz tým kyjom na prach zmlel. A žobráčik aj tam stál naprostred lúky a v ruke držal svoju barlu. Náš chlap, ako bol rozpaprčený, tak zrovna naňho kyjom. Lež iba čo raz stretli sa im oči, už chlap skrotol a kyj mu ovisol. A starček ešte aj teraz len prívetive k nemu: „Človeče, človeče, na čo sa to dávaš, keď ani toľko nezdoláš ako biedna muška? Ale aby si konečne videl, že ťa rád mám, daj sem ten kyj a tu máš moju barlu; ako jej raz povieš: ,Barla, bi!’ hneď potom všetko bude dobre.“

Ako vážne? Ty mu dáš zbraň. Idiotovi, ktorému si už predtým dal dva magické predmety, a on namiesto toho aby zmenil svoj život, život svojej početnej rodiny, nechal sa radšej okradnúť v krčme, pretože sa musel pochváliť pred cuzdími ľuďmi, že aký je on frajer že aké on má super vecičky. A aby som ešte pripomenul, idiotovi, ktorý namiesto toho aby makal v robote, obieha celý okres len aby našiel boha a utrieskal ho s kyjom. Tak tomuto idiotovi dávaš zbraň?! Mne sa normálne rozum zastavil. Bohovia sa museli zblázniť. ... alebo nemajú čo robiť a takto zabíjajú nudu. ... aj to je možné.

Žobráčik zmizol a náš človek ani nevedel, ako prišiel o svoj kyj a mal v ruke starcovu barlu. A teraz už hútal: „Nepustím sa len tak treskom-pleskom do sveta, skúsim ja najprv tu, kde som sám, čo to za barla.“ I veru povedal: „Barla, bi!“ A barla začala biť, lomiť, ale keď tam nebolo nikoho, nuž len jeho samého. Ej, veru mu povystierala údy a kosti v ňom prašťali. Keď už ledva zdýmal od bolesti a tam omdlieval, vtedy sa mu voliak predsa zavzdychlo: „Ach, barla moja, prestaň!“

Aké prestaň, ty by si zaslúžil tak trojhodinový výprask. A asi aj to je málo.

„Ej,“ vzdychá si už potom, „na takúto príučku som nečakal. Ale nech si je! Ešte môžem i ja takéto príučky po svete rozdávať!“

Kompletne nezodpovedný, egocentrický a agresívny alkoholik sa rozhodol stať vykonávateľom spravodlivosti. Super. Čo viac si len môžeme želať.

Zatiahol i teraz pravo do toho hostinca na noc. Hostinská okolo neho ako vrtielka, že čo si rozkáže na večeru. „A veď si voľač len rozkážem,“ hovorí jej; „ale neviem, či ľúbiť sa vám bude potom výplacka!“ „A čo by sa mi neľúbila?“ šteboce táto okolo neho. „Iba si rozkážte, čo vám duša zažiada, hneď bude všetko na stole.“ Narozkazoval si on toho dosť a bolo toho ešte aj viac a hostinská len štebotala okolo neho a bola by ho vínom zaliala, a to všetko len preto, že chcela z neho vyvábiť, či ešte dač takého nemá ako prv.

On má akože čo za žalúdok. Tri dni žerie ako rakovina a ešte to dokáže zaliať vínom? To mňa by už brali sanitkou.

Ale on nedal znať sa ani v najmenšom. Iba naposled, ako to obyčaj v hostincoch, opýtal sa aj on: „No, pani hostinská, čože som dlžen?“ A milá prepelička zas len prepeľuje: „Čože by ste boli dlžni? Veď sa to nájde! Veď sa ešte len pobavte u nás! Ešte si zajedzte a zapite!“

Ach aká nádherná hostina. Len mi tam niekto chýba. Hmm, ktože to len bude. Žeby manželka a deväť detí, ktoré nejedli hádam dva roky? Možno...

A bola by ho ešte unúkala, uhostila, — a to všetko preto, že na všetok pekný spôsob chcela k tomu prísť, čo by takého sebou niesol, čo by mu zameniť mohla a dať plané za dobré. Ale tu zvrtlo sa koleso. Lebo on povedal zrovna: „No nič; už vám len dám výplacku, a hneď uvidíme aj to, ako ľúbiť sa vám bude. — Barla, bi!“ Barla začala hostinskú biť, lomiť, čo len tak prašťali kosti v nej. Hostinská začala metať, hádzať sa a kričať zle-nedobre na neho, že či jej tak platí. Ale on nič, a barla len bila a lomila a bola by každého dodrúzgala, kto by bol priblížil sa.

Takže, teba hostinská celý večer hostila dobrým jedlom, dávala ti dobré víno a dokonca sa k tebe aj dobre správala. A ty, namiesto toho aby si jej dobre zaplatil, zmlátil si ju ako žito. A to bez akejkoľvek príčiny či náznaku že by ti chcela urobiť niečo zlé. Najšokujúcejšie na celej veci je to, že ma to vôbec neprekvapuje.

Konečne hostinská nevládala už ani kričať a len tak ciepčala ako kurča, keď omdlieva: „Jaj, jaj, človeče, prestaňte, už vám všetko zradím!“ „Čo takého?“ opýtal sa náš človek. „Jaj, jaj, váš spravodlivý obruštek u mňa!“ „No, veď som si to hneď myslel; ale kura kde?“

Hneď som si myslel? Hneď som si myslel?! V prvom rade nemáš čím, v druhom rade máš v sebe minimálne dva promile alkoholu, jednak zbytkového a jednak si aj teraz ešte pil a v treťom rade si bol ty sám presvedčený, že ťa starec oklamal, že ti namiesto magických vecí dával nejaké obyčajné veci. A aby som ti trochu pripomenul - celkom zadarmo a bez akýchkoľvek zásluh. Pričom si ho ty sám chcel umlátiť na smrť.

„Jaj, jaj, — aj kura tam v kasni pri obrúsku na zlatom hniezde sedí.“ Hneď bežal pravo do kasne, a keď dobre prizrel sa, hneď aj poznal, že sú toto jeho spravodlivé veci, a tamtie, čo domov priniesol, že museli byť iba podstrčené. Zanechal hostinskú tam aj s príučkou a nestavil sa nikde iba doma.

Tebe až teraz došlo, že ti hostinská vymieňala magické veci za obyčajné? Váv, niekto by tu mal asi poslať prihlášku do mensy. A mimochodom, keď sme už pri tých aspirantoch na vstup do klubu vysoko inteligentných ľudí - Ty si až teraz zistil že je hostinská vinná - myslím, ako v tomto momente čo sa ti sama priznala. Zaujímalo by ma, čo by si spravil, až by bola nevinná? Že by vôbec nevedela o čom točíš a prečo ju biješ.

„Žena, deti!“ kričal ešte vo dverách. „Tu je už všetko tak, ako malo byť! No len skoro, čo si zažiadate jesť? Vravte, vravte!“

Ja byť jeho žena a deti, poslal by som ho na bahamy. Alebo lepšie, omráčil kyjom a upiekol. Nech je z tohto geroja aspoň nejaký úžitok.

Deti, nebožiatka, čo ak zdýmali od hladu — aj kdeže by nie, od toľkých čias iba to mali v ustiech, čo im dobrí ľudia nadelili — predsa len schápali sa dovedna okolo otca

Aby som len pripomenul - okolo toho otca, ktorý sa tri dni po sebe prežieral v krčme a domov doniesol iba jednu sliepku.

a volali: „Kašu s mliekom, kašu s mliekom!“ Hneď to bolo na stole, len čo rozkázal: „Obruštek, prestri sa!“ Najedli sa všetci do dobrej sýtej vôle. A keď najedli sa, zavolal otec: „No a teraz, deti, či chcete zlaté vajíčka?“ „Chceme, chceme!“ volali už teraz, čo im hrdlo dalo. „No, postávajte si dookola naprostred izby.“
Ako postávali si, vzal sliepku so zlatým hniezdom a, rozkázal jej a tá niesla zlaté vajcia. Deti poskakovali okolo a tľapkali si rukami: „Jaj, zlaté vajíčka! Jaj, zlaté vajíčka!“ „No, vidíte, takto bude vodiť sa vám, keď budete dobré,“ riekol otec.

Nie, nie. Toto rieklo zosobnenie múdrosti, zodpovednosti i spravodlivosti.

Vtom ale hneď vytiahol barlu a povedal: „Barla, bi!“ Barla začala milé deti mastiť, keď najlepšie tľapúškali si. Deti rozplakali sa všetky. „No, vidíte,“ riekol otec, „takáto vám bude hodina, keď plané budete!“

Otec roka, dámy a páni.

Ale aby zahojilo sa im, kázal barle prestať od bitia a deťom dovolil, aby si pobrali po zlatom vajíčku a zabávali sa.

Vzhľadom na to, že nechcem dostať raziu od FBI, túto časť nebudem nijak komentovať.

Hneď bolo všetko v dome na pokoji a od tých čias aj tomuto človeku lepšie šla hodina, ale nestrojil sa viac na Boha s kyjom!

A takto sa ješitný geroj s dvoma promile alkoholu, k bohatstvu dostal. Legenda ale hovorí, že rozumu nepobral ešte dodnes.

A preto milé deti, pamätajte si, že plané byť môžete, kruté, hlúpe, nevďačné i nezodpovedné - a aj napriek tomu sa vám dobre môže vodiť. Pokiaľ sa stanete človekom toho správneho starčeka.

Originál rozprávky nájdete na : Zlatý fond.sme.sk

---

--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---

---