Marek sa viezol autom. Po dlhšej dobe sa vybral do lesa na hríby. V posledných týždňoch nemal moc času a ako vášnivému hubárovi mu prechádzka s košíkom veľmi chýbala. Preto sa tešil. Miloval túlanie lesom. Bavilo ho spoznávať prírodu. Ale hlavne, chcel si už konečne oddýchnuť od tej roboty. A v tieni stromov, sa to dalo najlepšie.
Poviedka
Výlet (2016)
Zastavil auto. Sobotňajším krokom z neho vystúpil. Otvoril kufor, zobral si svoj šťastný košík, ktorý dokázal vždy naplniť. Zatvoril kufor, auto zamkol a šiel. Dneska vpravo okolo veľkého vodopádu s jazierkom.
Prešiel cez most. Strmákom zišiel dole. Opustil lesnú cestičku a už by aj prisahal že cíti to, pre čo prišiel. Ocitol sa v malej kotlinke. Obzrel sa aby našiel miesta kde by sa mohli nachádzať hríby. K nim sa aj vybral. Kde tu odhrnul listy krov, inde zasa ihličie. Netrvalo dlho a košík po chvíli skoro aj naplnil.
Zrazu sa prebral z hubárskeho rozjímania. Mal pocit, že sa strašne ochladilo. To mu nešlo do hlavy. Veď predpoveď počasia hlásila ochladenie až na večer a aj to len mierne. Chcel sa pozrieť na hodinky, aby sa presvedčil, že či náhodou len nestratil pojem o čase. Všimol si ale, že sa mu parí z úst. Až tak, ako keby si práve zapálil cigaretu.
Zima začínala byť treskúca. Marek nevedel či sa mu to sníva, veď panovalo leto a bol rád, že si do auta kúpil klímu. Možno sa len jednalo o nejaký divný prírodný jav, o ktorom ešte nepočul. Tak či onak, radšej sa vybral naspäť k autu.
Ako kráčal lesom bolo stále chladnejšie a chladnejšie. Listy na stromoch začali zamŕzať a pomaly sa rozpadali na prach. Rovnaký osud postihol aj okolitý lesný porast. Marek si to ani len nevšimol. Ten v duchu nadával na počasie. Dneska, práve dneska musí byť škaredo, mrznúť - a celý týždeň keď som zavretý v práci, slnko praží jak šialené. Bol nehorázne naštvaný.
Prišiel k veľkému dubu. Tam mal zabočiť doprava. Lenže keď ho obišiel, zostala tma ako keby práve niekto zhasol svetlo. Začalo snežiť, husto, až si pomaly nevidel ani na špičku svojho nosa. Musel ísť opatrne. Krok za krokom. Mráz ho štípal. Husté sneženie mu klamalo zrak. Dosť dlho aj trvalo pokiaľ našiel cestičku ktorou prišiel. Tá ho mala zaviesť k autu čo mal zaparkované neďaleko. Už teraz sa tešil ako si zapne kúrenie.
Vyšiel hore strmím kopcom. No zrazu začal fúkať silný vietor, čo mu priam vyrazil dych. Marek zostal stáť. Chcel ísť dopredu, lenže severák ho nechcel pustiť. Mal pocit ako keby tlačil do steny. Kľakol si na kolená. Takto chcel zdolať tú prekážku, ktorá mu bránila v úniku. Vietor ale začal naberať na sile. Marekovi vyrazil aj košík z ruky. Ten nechápal čo sa deje. Všetko mu to pripadalo byť také neskutočné. Nič podobné ešte nezažil. Žeby prišlo tornádo, alebo orkán? Priplazil sa k najbližšiemu stromu. Chcel sa chytiť jeho kmeňa, lenže vietor bol silnejší než snaha, ktorú vyvíjal. Vietor Mareka sfúkol jak papier. Ten padal dole strmákom a dokotúľal sa, celý doráňaný na začiatok svojho boja.
Vietor ustal. Telo ležalo nehybne dlhé hodiny. Obloha sa pomaly vyčistila. Marek otvoril oči a zbadal modrastú klendbu. Nemohol sa ani hnúť. Hýbal jedine očami. Chvíľu tam ležal, mrzol. Na jeho hruď mu priskočila malá veverička. Zvedavo sa naň pozerala. Možno si myslela že aký je to čudný kameň. Pootočila hlavu nabok, pozrela hore. A odskočila naspať, odkiaľ prišla.
Zrazu sa zjavila zelená žiara, čo pomaly naberala na sile. Marek musel zavrieť oči. Ale napriek tejto nepríjemnosti cítil ako zo svetla rastie jeho životná energia. Nič ho už nebolelo, mohol znova hýbať nohami aj rukami. Myslel si že je to len sen. Myslel že umrel a toto je nejaký posmrtný zážitok, ale keď sa posadil a pozrel na svoje ruky, v ktorých cítil teplo. Vedel, že sa mýli.
Sneh okolo Mareka sa roztopil. Dokonca tam narástla jarná tráva a rozkvitli aj snežienky. Chvíľu sedel v strede zelenej plochy, ktorú obklopovala biela snehová krajina. Prezeral si okolie. V diaľke zahliadol svoj košík a na ňom sedieť tú malú veveričku. Pozerala sa naň akoby mu volala, že našla jeho hríby. Postavil sa a šiel k nemu aby si ho zobral. Pod topánkami mu začal vŕzgať sneh. To ignoroval, už sa tešil jak naštartuje auto.
Ako sa blížil ku košíku, v kríkoch niečo zašušťalo a veverička ušla. Marek sa otočil smerom odkiaľ šušťanie vyšlo. Ostalo ticho. Prikrčil sa ku košíku. Zrazu začul tupý zvuk. Obzrel sa. To iba spadol sneh zo stromu. Chcel sa znova zohnúť, ale mal zvláštny pocit. Ako keby ho niekto sledoval. Košík uchopil do pravej ruky. Šiel smerom na cestičku. Odkiaľ mal namierené k autu. Ako tak kráčal, nedokázal sa toho zvláštneho pocitu zbaviť. Cítil oči, ktoré ho jak nože bodali do chrbta.
Zastal. Niečo zazrel. V snehu ďalej od neho sa nachádzali stopy. Nie jeho. Tieto mierili k nemu, ako keby mu niekto išiel oproti. Až na to, že tieto stopy slepo končili. To nedávalo zmysel, na tom mieste bol predsa on sám.
Vzduchom sa nieslo iba tiché vŕzganie snehu. Krok za krokom sa stopy “rozhýbali”. Kto by to len mohol byť? Veď tam nikoho nevidel. Stopy v snehu vznikali ďalej. Marek si všimol že “šli” nielen spredu, ale aj sprava i zľava. Niekto k nemu kráčal zo všetkých strán. Niekto neviditeľný. Stopy sa približovali. Marek netušil čo sa to deje, ale zmocnil sa ho neznesiteľný strach.
Začal utekať. Bežal jak víchor, ba dokonca za sebou víril aj sneh. Otočil sa. Uvidel ako stopy utekajú za ním. Nemohol sa ich zbaviť. Prenasledovali ho jak lovnú zver. V behu bol ale Marek dobrý, preto mu svitala nádej, že sa útočníkov zbaví.
Ale zrazu - prásk -. Narazil do steny. Náraz bol taký silný, že ho odhodil dozadu. Chvíľu bol otrasený. Rozmazaným zrakom zistil, že pred ním nič nestojí. Preto vystrel ruku a kráčal. Rukou nahmatal neviditeľnú stenu. Rozmýšľal nad tým, prečo tam tá stena vlastne stojí a prečo ju nemôže vidieť, no spomenul si na stopy v snehu. Otočil sa. Stopy stáli a ani sa nepohli. Obkľúčili ho. Vyzeralo to tak akoby sa útočníci radili čo urobiť ďalej. Nemali hmotné telo, ani oči, ale Marek cítil ako naň zízali. Odrazu sa začali približovať. Marek vedel že je v pasci. Uvidel ale priestor medzi nimi a tadiaľ sa prešmykol. To útočníci nečakali.
Bežal k cestičke, ktorá ho mala priviesť k autu. Stopy mu boli neustále v pätách. Ale úspešne sa im vzďaľoval. Konečne prešiel aj cez kopec, kde mu vietor bránil v úniku. Lenže znova narazil do neviditeľnej steny. Mierne otrasený pochopil že tadiaľ cesta nevedie. Všimol si husté kry neďaleko od miesta kde stál. Tam sa aj schoval.
Bol to dobrý úkryt. Z každej strany ho chránili stromy i kríky. Sedel tam, dúfajúc že ho neuvidia. V diere medzi lístkami zbadal ako ho hľadajú. V hlave sa mu začali vynárať otázky - čo to má znamenať, kto to do pekla je? A hlavne, ako odtiaľ vypadne? Aj keby neviditeľná stena stála všade naokolo, musel tu byť predsa nejaký východ. Niekde. Veď aj tí divný útočníci sem nejak museli prísť. Premýšľal v duchu.
Zrazu zbadal, že sa stopy voľakde rozbehli. Uvidel ako naháňajú tú malú veveričku. Tá sa im snažila utiecť, no oni ju obkľúčili a chytili. Marek sa pýtal sám seba, na čo im vlastne je? Malá sa snažila utiecť, kopala, hrýzla. Odrazu zasvietila čiernym svetlom a schúlila sa do klbka. To klbko, neviditeľná bytosť, zasadila pri najbližšom strome. Tam narástla rodinka dubákov. Marekovi skoro oči vypadli. Oni ho naháňajú preto, aby z neho spravili dubáky? Očami behal hore, dole aby našiel nejaký východ. Musel odtiaľ zmiznúť. Buď to, alebo ...
Zrazu si niečo všimol. Zvláštny kruh, ktorý ho vyliečil, svietil aj naďalej a stopy sa mu vyhýbali. Čo ak slúžil ako nejaká brána? Keď tak nad tým premýšľal i veverička, keď utekala pred stopami, mierila práve tam. A pokiaľ sa jej nepodarilo uniknúť, takému bežcovi ako bol Marek sa to podariť muselo.
Stopy odchádzali. Pomaly sa preto poberal preč. Zakopol ale o kameň a ten sa skotúľal dole. Útočníci si ho všimli. Marek začal utekať. Zbehol dole kopcom, prešmykol sa pomedzi stopy a bežal priamo do svetla. Bola to dobrá diaľka, ktorú Marek zdolával rekordnou rýchlosťou. Pootočil hlavou. Uvidel ako sa stopy naplnili a vytvorili tak zvláštne dymové postavy. Tie bežali rýchlejšie než on vládal. Vedel že je zle. Ale svetlo už bolo prakticky na dosah, takže mal skoro vyhraté.
Lenže spadol. Niečo ho zaťažilo. Jedna z dymových postáv mu skočila na chrbát a zhodila ho. Vyrazila mu košík z ruky a začala ho škrtiť. Marek chytil jej paprče a vyšmykol sa zo zovretia. Utekal ďalej. Nemohol dopustiť aby ho dostali. Zrazu si všimol ako sa z okolitých miest valí horda dymových útočníkov. Vytvárali dojem že sa blížila temnota.
Jedna postava skočila a podlomila mu nohy. Marek znova spadol do snehu, dva metre od cieľa. Dymové stvorenia naň začali skákať. Postavy sa zlievali do jedného temného celku. Musel byť v pohybe. Chytil košík, ktorý našťastie ležal neďaleko. S ním sa aj bránil ako len vládal. Napokon si niečo uvedomil a košík hodil prudko dopredu. Tím si urobil cestu. Bežal. Útočníci ho chceli zastaviť. Ako utekal cez koridor temnoty, príšery ho poškriabali na nohách i rukách. Marek prekusol bolesť a z posledných síl skočil do zeleného svetla.
Padol na trávu medzi snežienky. Bol unavený. Otvoril oči. Všimol si že sa okolo neho točia dymové stvorenia. Dotknúť sa ho ale nemohli. Zelené svetlo ho chránilo. Krajina sa začala postupne meniť. Do zimnej temnoty vnikala slnečná žiara.
Marek ležal na tráve. Posadil sa a trochu sa poobzeral. Obklopovala ho letná krajina. Chvíľu tam sedel, zohrieval sa na slnku. Veď bol celý premrznutý. A ako tam sedel, kontroloval si ruky aj nohy. Miesta, kde ho tí divný príšeráci poškriabali. Nemal na nich ani stopu po ranách, ktoré mu spôsobili. Krútil nad tým hlavou. V diaľke zbadal košík s hríbmi. Ten si zobral a pobral sa k autu. Cestou premýšľal nad tým, čo sa to vlastne stalo. Nevedel či to bol len sen, či voľakde spadol a udrel si hlavu.
V jednom mal ale jasno. Do toho lesa už v živote nevkročil.
Linka na wiki, kde sú všetky informácie o tomto príbehu.
0 comments:
Zverejnenie komentára