Čísla sú okolo nás. Tvoria neoddeliteľnú súčasť našich životov. Je zaujímavé ako tento jednoduchý grafém dokázal inšpirovať mnoho generácií ľudského pokolenia. Človek vymyslel nespočetné množstvo ciest pre ich grafické zobrazenie a nespočetné množstvo tém k filozofickým večerom. V poslednej dobe boli aj pre mňa malým vesmírom. Vášeň čo som vkladal do umeleckej tvorby my vždy pripadala byť prirodzená. Do doby, kedy čísla nezačali rozprávať.
Čísla človeku nedávajú spávať hádam už od nepamäti. Neustále na ne musí myslieť. Buď vo forme matematického problému kedy treba vypočítať presný pomer zložiek. Alebo v podobe numerologickej analýzy, kedy chce nahliadnuť za hranice vedomia. Poprípade ako umeleckú inšpiráciu. Môj prípad je ten posledný. Neustále my myseľ lieta vo vesmíre, kde cifry vypĺňajú vákuum. Vždy premýšľam ako ich nakreslím. Čo z nich vytvorím. Ani nie vytvorím, pravdou ostáva, že iba obkresľujem tvar, v akom sa my sami predstavia. A tak vzniká séria obrázkov čísel. To čo vidím je možno dôležité. Minimálne pre moje umelecké vzdelanie. Ale myslím si, že dôležitejšie sú slová, ktoré počúvam. Z úst z už vytvoreného diela. Pravdu povediac, vždy som to považoval za normálne. Dielo inšpiruje vznik ďalšieho diela. A je jasné, že inšpirácia si nevyberá kedy príde. Proste len zaklope. Vždy som bol na vážkach, či to čo my hovoria, je pravda. Do doby, kedy som sa dopočul o čísle 8. Bol to okamih, ktorý otriasol každou kosťou v mojom tele. Odvtedy viem že séria surrealistických obrázkov nie je len rozmar fantázie ale cesta. Kam? Netuším. Môžem sa na dané obrázky pozrieť hocikedy a hocijako. Stále počujem rovnaký príbeh čo mi horúčkovito rozprávajú. Aj keď nenasledujú radovú postupnosť, časovo sedia presne. Chcel by som len vedieť čo sa to deje a či sa to deje. Preto píšem vám. Mojim spoločníkom aj katom. Poďme spoločne hľadať odpovede. Do ríše kde čísla rozprávajú príbehy.
Dneska rozpráva
Number 8
... inšpiruj sa božím mechanizmom ...
Adam sa pozeral upriamene dopredu. Mal ešte stále pred očami ten obraz. Neopísateľný šok zo zistenia skutočnosti. V jeho tele rezonovalo napätie, stres ale aj úľava. Úľava z poznania pravdy. Adam bol príšerný človek. Neuveriteľne dotieravý, mrzutý a agresívny. Jeho život tvorilo jedno veľké bojisko, kde učitelia, rodičia i celé okolie tasilo zbrane proti nemu. Jemu jedinému, čo ostal.
Začalo to asi pred ôsmymi rokmi. Nie, trvalo to dlhšie. Prakticky od jeho piatich narodenín, keď mal byť ešte dieťaťom. Nebyť skúsenosti, ktorú by nemal zažiť nik. Dovtedy sa tešil na všetko. „Všetko“ bolo nové, „všetko“ bolo čarovné. A „všetko“ bolo klamstvo.
Sedel na tribúne z otcom. Povzbudzoval svoj obľúbený tým. Z času na čas hrabol malou rúčkou do kornútu z popcornom. Pozeral na futbalistov z pocitom úcty. Veď sa pohybovali tak ľahko a strategicky jak panáčikovia po šachovnici. Hráč sa približoval ku bráne a dal gól. Obľúbený tým vyhrával. Bolo to akoby zvíťazil celý svet. Pozrel na otca, otec na neho. Tento okamih, akoby vystrihnutý z filmu ho naplňoval pocitom, že nežije nadarmo. Scénu narušil niekto, čo popri nich prešiel. Malý Adam sledoval kam ten ujo ide. Zrakom zablúdil do hľadiska. Zrazu niečo zbadal. Postavil sa zo sedadla a nemohol uveriť tomu čo vidí. Oproti nim sedela dvojica – otec zo synom – presne v tej istej idylke, akú zažil. Hlavou otočil napravo, tiež otec zo synom. Naľavo – ďalší. Začal si niečo uvedomovať. Krajinu zahaľovať šeď. Zmrákalo sa. Slnko zašlo za kopce a pomyselná hmla hltala farby. Obloha stmavla. Maličký uvidel záblesk pravdy. Náhle si uvedomil koľko ľudí sedelo na tribúne. Koľko synov z otcom v rovnakej idylke. Toľko životov. Toľko myšlienok i citov. A ani jeden nie je originál. Jedinečnosť neexistuje v mravenisku.
Odvtedy to s ním išlo z kopca. Vedel že sa všetko len opakuje v nekonečnom kolobehu. Preto nič nemalo zmysel. Neustále záchvaty depresie i agresivity nútili rodičov konať rázne. Z času na čas to bola bitka, inokedy trest ale najhoršie zo všetkého – ich city k nemu ochladli. Adamovi to aj bolo jedno. Necítil potrebu chovať sa slušne ku neživým figúrkam ako prezýval ľudí okolo. Rebeloval. Chcel utiecť zo šedého väzenia, plného strachu a stereotypu. Ako išiel čas, odrezal sa od sveta, od milovaných a od zdravého rozumu. Od istého dňa začal počúvať neznesiteľný piskot v ušiach nasledovaný hlasmi, ktoré naňho kričali. Nevedel sa sústrediť. Vykúpením mu bol iba spánok.
Začalo to asi pred ôsmymi rokmi. Nie, trvalo to dlhšie. Prakticky od jeho piatich narodenín, keď mal byť ešte dieťaťom. Nebyť skúsenosti, ktorú by nemal zažiť nik. Dovtedy sa tešil na všetko. „Všetko“ bolo nové, „všetko“ bolo čarovné. A „všetko“ bolo klamstvo.
Sedel na tribúne z otcom. Povzbudzoval svoj obľúbený tým. Z času na čas hrabol malou rúčkou do kornútu z popcornom. Pozeral na futbalistov z pocitom úcty. Veď sa pohybovali tak ľahko a strategicky jak panáčikovia po šachovnici. Hráč sa približoval ku bráne a dal gól. Obľúbený tým vyhrával. Bolo to akoby zvíťazil celý svet. Pozrel na otca, otec na neho. Tento okamih, akoby vystrihnutý z filmu ho naplňoval pocitom, že nežije nadarmo. Scénu narušil niekto, čo popri nich prešiel. Malý Adam sledoval kam ten ujo ide. Zrakom zablúdil do hľadiska. Zrazu niečo zbadal. Postavil sa zo sedadla a nemohol uveriť tomu čo vidí. Oproti nim sedela dvojica – otec zo synom – presne v tej istej idylke, akú zažil. Hlavou otočil napravo, tiež otec zo synom. Naľavo – ďalší. Začal si niečo uvedomovať. Krajinu zahaľovať šeď. Zmrákalo sa. Slnko zašlo za kopce a pomyselná hmla hltala farby. Obloha stmavla. Maličký uvidel záblesk pravdy. Náhle si uvedomil koľko ľudí sedelo na tribúne. Koľko synov z otcom v rovnakej idylke. Toľko životov. Toľko myšlienok i citov. A ani jeden nie je originál. Jedinečnosť neexistuje v mravenisku.
Odvtedy to s ním išlo z kopca. Vedel že sa všetko len opakuje v nekonečnom kolobehu. Preto nič nemalo zmysel. Neustále záchvaty depresie i agresivity nútili rodičov konať rázne. Z času na čas to bola bitka, inokedy trest ale najhoršie zo všetkého – ich city k nemu ochladli. Adamovi to aj bolo jedno. Necítil potrebu chovať sa slušne ku neživým figúrkam ako prezýval ľudí okolo. Rebeloval. Chcel utiecť zo šedého väzenia, plného strachu a stereotypu. Ako išiel čas, odrezal sa od sveta, od milovaných a od zdravého rozumu. Od istého dňa začal počúvať neznesiteľný piskot v ušiach nasledovaný hlasmi, ktoré naňho kričali. Nevedel sa sústrediť. Vykúpením mu bol iba spánok.
poď na miesto kde sa vytvárajú dáta
„Bože, ja umriem, stratila som ťaháky!“
Adama prebudil krik spolužiačky. Sediac na stoličke, otvárajúc oči nedokázal uveriť vete, ktorá ho vytrhla z krajiny pokoja. Ty umrieš, áno? Čo mám povedať ja. Zrazu mu povedomý piskot vrazil do uší. Rozbolela ho hlava. Musel odísť voľakde, kde sa dalo spať.
„hej Adam kam ideš, však už začala hodina!“
Vykrikovali za ním spolužiaci. Ako zbor, jednohlasne. On ich však nepočúval. Išiel za svojim cieľom. Otvoril dvere, čo viedli na dvor. Mäkká tráva priam lákala k tomu, aby si človek ľahol. Chtiac či nechtiac stále myslel na spolužiakov. Prečo vôbec vykrikovali? Aký v tom bol zmysel? Prečo sa vlastne učia keď prakticky nič nedosiahnu, iba to, že sa priblíži smrť? Hľadal najlepšie miesto na odpočinok. Tam pod stromami, kde tieň vytváral ideálne podmienky. Zložil telesnú schránku na trávu. Zatvoril oči. Myšlienky mu utekali do jedného bodu. Prečo stále vykrikujú, že sa nudia a pritom majú učenia habadej? A vôbec, prečo sa musíme učiť, aby nás mohli napojiť do finančného vlaku? Až sme iba číslo v štatistike - načo vlastne žijeme?
Zatvoril oči, jeho posledná otázka mu rezonovala v hlave, rovnako ako hlasy a neznesiteľný piskot, ktorý už bral ako súčasť mizérie. Tma a ticho. To Adam najviac zbožňoval. Rozbúrené more skrotlo, žhavá láva vychladla. Božský pokoj prichádzal. Bol neskutočne krutý človek. V čom nevidel zmysel, to nerobil. Pričom je dôležité spomenúť, že zmysel nevidel v ničom. Stratil „všetko“ o čom sníval. Prázdnota ho pohltila. Bol ako chodiaci ľadovec.
otvoriť oči je jeden krok, používať ich je druhý
„Vstávajte mladý muž!“
Povedal nejaký dospelácky hlas. Adam vedel že je to jeho triedna profesorka. Časom našiel finty, ako ju znechutiť.
Začala do neho šťuchať. Musel vstať.
Pokračovala v kázni. Adam ju kompletne ignoroval. Pozeral sa mimo. Premýšľal nad zmyslom života ľudí. Pozorujúc trávu dospel k názoru, žeby si s ňou aj vymenil miesto. Tráva má totižto aspoň nejaký zmysel a to v zime zmrznúť.
Ani necekol. Postavil sa, natiahol kostru a šiel. Bola to každodenná rutina. Do riaditeľne chodieval častejšie než na záchod. Raz to bola cynická odpoveď inokedy neposlušnosť. Prešiel dverami riaditeľne. Neznesiteľný piskot ho nasledoval. Posadil sa do kresla z výrazom na tvári, aký mávajú ľudia pod vplyvom hypnózy. Očakával hodinovú kázeň na tému „mladý ľudia a spoločenská zodpovednosť“ , ktorú Adam poznal naspamäť. Dneska ale mala trochu inú príchuť. Nevedel presne v čom. Kompletne ho prebrala posledná veta.
Stop. Oni my chcú zobrať slobodu? Zato že sa nechcem zúčastňovať na ich šialenstve?! Tak to teda nie. Prudko sa postavil, ukázal výhražne prstom na riaditeľa a povedal.
Adama obkolesil neznesiteľný piskot a hlasy, čo neprestajne kričali. Bol akoby v tornáde šialenstva. Chytil sa za hlavu. Musel utiecť z tohto miesta. Prerazil dvere. Tam ho čakali policajti. Ostal stáť jak prikovaný. Riaditeľ mu bol v pätách.
Policajti pochopili, čo majú robiť. Vrhli sa na Adama, lenže on im unikol. Vbehol do pravého krídla chodby. Chcel bežať dole do vestibule, lenže sa mu zaplietli nohy a začal padať dole schodmi. Dopadol na podlahu. Piskot ustal, vrava tiež. Telo obkolesili ľudia čo „chceli iba pomôcť“.
Povedal nejaký dospelácky hlas. Adam vedel že je to jeho triedna profesorka. Časom našiel finty, ako ju znechutiť.
„tak bude to?!“
Začala do neho šťuchať. Musel vstať.
„Toto je disciplína... takto z vás nič nebude mladý muž“
Pokračovala v kázni. Adam ju kompletne ignoroval. Pozeral sa mimo. Premýšľal nad zmyslom života ľudí. Pozorujúc trávu dospel k názoru, žeby si s ňou aj vymenil miesto. Tráva má totižto aspoň nejaký zmysel a to v zime zmrznúť.
„Ideme do riaditeľne! Hneď vás prejde chuť ma ignorovať.“
Ani necekol. Postavil sa, natiahol kostru a šiel. Bola to každodenná rutina. Do riaditeľne chodieval častejšie než na záchod. Raz to bola cynická odpoveď inokedy neposlušnosť. Prešiel dverami riaditeľne. Neznesiteľný piskot ho nasledoval. Posadil sa do kresla z výrazom na tvári, aký mávajú ľudia pod vplyvom hypnózy. Očakával hodinovú kázeň na tému „mladý ľudia a spoločenská zodpovednosť“ , ktorú Adam poznal naspamäť. Dneska ale mala trochu inú príchuť. Nevedel presne v čom. Kompletne ho prebrala posledná veta.
„od tohto momentu si ťa berú policajti. Ideš do nápravno-výchovného ústavu“
Stop. Oni my chcú zobrať slobodu? Zato že sa nechcem zúčastňovať na ich šialenstve?! Tak to teda nie. Prudko sa postavil, ukázal výhražne prstom na riaditeľa a povedal.
„čo vám dáva právo mňa posielať do polepšovne?! Vy čo pokračujete v stereotype. Vy čo zháňate majetky, len preto aby ste na smrteľnej posteli mali ľahšie svedomie! Vy čo nemáte žiaden zmysel, len behať do kruhu?!“
Adama obkolesil neznesiteľný piskot a hlasy, čo neprestajne kričali. Bol akoby v tornáde šialenstva. Chytil sa za hlavu. Musel utiecť z tohto miesta. Prerazil dvere. Tam ho čakali policajti. Ostal stáť jak prikovaný. Riaditeľ mu bol v pätách.
„ ... chlapče, my ti chceme iba pomôcť !“
Policajti pochopili, čo majú robiť. Vrhli sa na Adama, lenže on im unikol. Vbehol do pravého krídla chodby. Chcel bežať dole do vestibule, lenže sa mu zaplietli nohy a začal padať dole schodmi. Dopadol na podlahu. Piskot ustal, vrava tiež. Telo obkolesili ľudia čo „chceli iba pomôcť“.
pre čo vlastne žiješ...
Odrazu sa zobudil v tmavej izbe. Ležal na posteli a k jeho prekvapeniu ho nič nebolelo. Čo sa stalo? Vo vzduchu sa niesol zvláštny pach. Okolie vypĺňala hmla. Až teraz si uvedomil, že cez otvorené dvere do miestnosti vniká svetlo. Postavil sa z postele. Toto nevyzerá ako jeho izba. Kráčal dlhou, tmavou chodbou až prišiel na tribúnu futbalového ihriska. Práve tam hral nejaký tím zápas. Obzrel sa navôkol. Nechápal čo všetci na tej hre vidia. Však sa tí chudáci iba naháňajú za loptou. Zrazu ostal stáť jak prikovaný. Niečo tu nehralo. Zdalo sa mu to až priveľmi povedomé. Hlavou otočil napravo. Zbadal tam otca ako sa s niekým delí o pukance. Lepšie zaostril zrakom. Uvidel sám seba. Pochopil, že sa nejako dostal na to miesto a aj čas, kedy si uvedomil že je len človek milión, že nič nemá zmysel, pretože sa to opakuje do nekonečna, pre všetkých.
Vykríkol. Celé okolie zastalo. Akoby niekto stopol video. Bolo ticho.
Povedal hlas. Adam ho spoznal. To bol jeden z tých, čo ho prenasledovali roky. Výhražne sa pozrel na oblohu, akoby chcel niekomu vynadať.
Jeho hlas zmizol v priestore. Ostala iba ozvena.
Adam nechápal. Otázka sa neustále odrážala od stien štadióna.
Kto si ty, čo sa opovažuje Nás ignorovať, ostatných ponižovať akoby si bol pánom sveta? Kto si ty, čo neustále spochybňuješ zmysel, ktorý ti bol daný. A kto si ty zač, keď svoj dar vyhadzuješ von oknom?!
Spýtal sa Adam krotkým hlasom.
Adam sa zarazil. Pozrel na tribúnu, na všetkých ľudí a napokon aj na svoju mladšiu verziu. Nechápal.
Táto veta sa pretvárala na ozvenu, ktorá Adamovi znela v ušiach. Celý priestor stmavol. Prebral sa v nemocnici. Na jeho prekvapenie nepočul ani piskot, ani hlasy. Iba taký jemný šepot, ktorý bol ignorovateľný. Ležal celkom nehybne. Pripútaný na posteľ pod drobnohľadom prístrojov. Zrakom prešiel po izbe. Bol sám. Nikto ho neprišiel pozrieť. Ani rodičia, ktorý majú pravdepodobne „veľa roboty a žiaden čas“, ani riaditeľ či policajti čo „chceli iba pomôcť“. Dokázal pohnúť hlavou. Zbadal vypínač na stroji, ktorý mal na starosti dýchanie. Mysľou mu preblysla myšlienka. Chcel to vypnúť a skoncovať zo životom.
Zaznelo vo vzduchu. Adam prikývol, tak či tak nemal čo stratiť.
Čo má toto znamenať?!
Vykríkol. Celé okolie zastalo. Akoby niekto stopol video. Bolo ticho.
A čo má znamenať to nekonečné ignorovanie, mladý muž?
Povedal hlas. Adam ho spoznal. To bol jeden z tých, čo ho prenasledovali roky. Výhražne sa pozrel na oblohu, akoby chcel niekomu vynadať.
Kto ste? Čo odo mňa chcete?! Prečo ma nenecháte na pokoji?
Jeho hlas zmizol v priestore. Ostala iba ozvena.
A kto si ty?
Adam nechápal. Otázka sa neustále odrážala od stien štadióna.
Kto si ty, čo sa opovažuje Nás ignorovať, ostatných ponižovať akoby si bol pánom sveta? Kto si ty, čo neustále spochybňuješ zmysel, ktorý ti bol daný. A kto si ty zač, keď svoj dar vyhadzuješ von oknom?!
Aký dar?
Spýtal sa Adam krotkým hlasom.
Dar pochopiť.
Pochopiť čo?
Pochopiť svet. Pochopiť udalosti. Máš dar generovať, vytvárať, stavať, ale ty iba ničíš.
O čom to rozprávaš?! To vy ma ničíte celý život. To vy neustále a ešte aj ten váš piskot. Ja mám generovať? Ako?! Keď sa nemôžem poriadne ani sústrediť! Čo ste zač, keď ste ma vhodili do tejto temnej rieky?! Ste hádam moji tvorcovia, alebo božstvo? Čo ste sakra zač?
Odpoveď na tvoje otázky.
Adam sa zarazil. Pozrel na tribúnu, na všetkých ľudí a napokon aj na svoju mladšiu verziu. Nechápal.
Chceme len jeden rok. O nič viac nežiadame. Iba jeden rok počúvaj náš hlas.
Táto veta sa pretvárala na ozvenu, ktorá Adamovi znela v ušiach. Celý priestor stmavol. Prebral sa v nemocnici. Na jeho prekvapenie nepočul ani piskot, ani hlasy. Iba taký jemný šepot, ktorý bol ignorovateľný. Ležal celkom nehybne. Pripútaný na posteľ pod drobnohľadom prístrojov. Zrakom prešiel po izbe. Bol sám. Nikto ho neprišiel pozrieť. Ani rodičia, ktorý majú pravdepodobne „veľa roboty a žiaden čas“, ani riaditeľ či policajti čo „chceli iba pomôcť“. Dokázal pohnúť hlavou. Zbadal vypínač na stroji, ktorý mal na starosti dýchanie. Mysľou mu preblysla myšlienka. Chcel to vypnúť a skoncovať zo životom.
Iba jeden rok.
Zaznelo vo vzduchu. Adam prikývol, tak či tak nemal čo stratiť.
google hľadá, čo užívateľ zadá
Po pár mesiacoch ho prepustili z nemocnici. Vrátil sa do školy napriek protestom riaditeľa, napriek zlým známkam i neochote učiteľov. Vedel že musí vytrvať rok, pretože to sľúbil. Aj keď sľuby nikdy neplnil, urobil tentoraz výnimku. Počúval hlasy, ktoré mu boli na pomoci vo chvíľkach kedy si nevedel dať rady. Všetko čo povedali, sa splnilo do bodky. Sadol pred počítač? Hneď dostal návod. Mal otázku? Obdržal skôr či neskôr odpoveď. Bolo to akoby vedeli čo sa stane ešte predtým než sa to stalo, akoby boli napojený na nejaký server čo obsahoval informácie o všetkom. Neuveriteľné, zázrak, genialita - to sú slová, ktoré by ľudia často používali pri tomto fenoméne. Dá sa to nazvať aj intuícia.
Adam sa pozeral upriamene dopredu. Mal ešte stále pred očami ten obraz. Neopísateľný šok zo zistenia skutočnosti. V jeho tele rezonovalo napätie, stres ale aj úľava. Úľava z poznania pravdy. Vedel prečo žije, kam má ísť a čo robiť. Opäť získal „všetko“.
Adam sa pozeral upriamene dopredu. Mal ešte stále pred očami ten obraz. Neopísateľný šok zo zistenia skutočnosti. V jeho tele rezonovalo napätie, stres ale aj úľava. Úľava z poznania pravdy. Vedel prečo žije, kam má ísť a čo robiť. Opäť získal „všetko“.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára