Čísla sú okolo nás. Tvoria neoddeliteľnú súčasť našich životov. Je zaujímavé ako tento jednoduchý grafém dokázal inšpirovať mnoho generácií ľudského pokolenia. Človek vymyslel nespočetné množstvo ciest pre ich grafické zobrazenie a nespočetné množstvo tém k filozofickým večerom. V poslednej dobe boli aj pre mňa malým vesmírom. Vášeň čo som vkladal do umeleckej tvorby my vždy pripadala byť prirodzená. Do doby, kedy čísla nezačali rozprávať.
Nie som ničím zaujímavý človek. Chodím do roboty, miestami cvičím, píšem blogy o veciach „čo nás štvú“ a rád kreslím. Možno by ma niekto nazval autorom. Ruky mi vytvorili veľké množstvo postavičiek, domou, svetov a v poslednej dobe aj čísiel. Jedná sa o obrázky kde je daná cifra nakreslená v určitej, surrealistickej, podobe. Nikdy som nad tým nepremýšľal. Prišla inšpirácia, všetko ostatné išlo bokom a ruky kreslili o sto šesť, pokiaľ nebolo dielo hotové. Tak to šlo nejakú dobu. Možno rok, možno dva. Bola by to pre mňa rutinná tvorba bez cieľa či zmyslu. Nebyť momentu kedy som nestretol číslo 1. Okamih, ktorý otriasol každou kosťou v mojom tele. Odvtedy viem že séria surrealistických obrázkov nie je len rozmar fantázie ale cesta. Kam? Netuším. Môžem sa na dané obrázky pozrieť hocikedy a hocijako. Stále počujem rovnaký príbeh čo mi horúčkovito rozprávajú. Aj keď nenasledujú radovú postupnosť, časovo sedia presne. Chcel by som len vedieť čo sa to deje a či sa to deje. Preto píšem vám. Mojim spoločníkom aj katom. Poďme spoločne hľadať odpovede. Do ríše kde čísla rozprávajú príbehy.
Dneska rozpráva
Number 1
... iba ty si moje číslo jedna ...
Čo si myslíte že viete o láske? Ja si myslím že je divná. Pravdou ostáva, že aj pre mňa má určitý, význam. Inak by som jej venoval svoj drahocenný kresliaci čas. Môžete mať iný názor. Každý na to má právo. Rovnako aj Jozef, ktorý ju zažil v dosť zvláštnej podobe. Mal asi štrnásť. Nikdy nepoznal milú tvár. Spolužiaci ho neznášali. Rodičia, nazvime ich pracovný zombie, na neho nemali čas. Kamaráti ho poznali len keď niečo potrebovali. Jozef bol milý chalan. Vždy rád pomohol. Všetko robil nezištne. V prípade problému zobral všetku zodpovednosť na seba. Obetoval sa viackrát, než si to okolie zasluhovalo. Pomáhal starším v domove dôchodcov. Ako člen dobrovoľníkov, mal v popise práce všetko od čistenie lesa až po spievanie kolied opusteným ľuďom cez Vianoce. Bol nezaplatiteľný poklad. Ale samotár. Vyzeralo to, akoby žil v uzavretej izbe. V tme. Postupne ako šiel čas, zabudol na teplo domova. Už sa nevedel úprimne zasmiať. Nevedel objímať. Dennodenne nosil ťažkú masku radosti pod ktorou skrýval horké slzy. Ľudí prakticky neznášal. Všetko robil iba z povinnosti. Bol chladným kameňom vo vnútri, otrokom na povrchu a v očiach mu svietil zdrojový kód.
Sedel na veľkej reťazi, ktorá ozdobne lemovala školský dvor. Ohraničovala územie okolitej zelene od chladného asfaltu. Žiaci na reťaziach radi sedávali. Boli náhradou za chýbajúce lavičky. Práve jedol chleba. Tak ako zvyšok žiakov kráčajúcich do kruhu po školskom dvore. Pozeral sa bezcieľne dopredu. Nemyslel. Jeho hlavu vyplňovala prázdnota.
Niečo sa mu zazdalo. Čo uvidel? Zrakom hľadal stopu po tajomnom objekte. Vo svete plnom pohybu. Odrazu to zbadal. Slnko začalo viacej svietiť. Možno vyšlo spoza mrakov. Vzduchom sa ťahali stĺpy svetla čo podopierali oblohu. Čas zastal. Jozef pozeral vpred a neveril tomu čo vidí. Cítil sa jak prázdna kamera do ktorej dal niekto nový film. Pred ním stála ona. Svetlé vlásky jej viali vo vánku. Zľahka a ladne. Vytvárali ilúziu sna. Nežná tvárička nosila hranaté okuliare. Jednoduché šaty s čipkou doplňovali topánočky o číslo väčšie než potrebovala. V ručičkách držala desiatu, nemálo podobnú tej jeho. Pomaly sa obzerala po okolí. Bola krásna, nevinná.
Sedel na veľkej reťazi, ktorá ozdobne lemovala školský dvor. Ohraničovala územie okolitej zelene od chladného asfaltu. Žiaci na reťaziach radi sedávali. Boli náhradou za chýbajúce lavičky. Práve jedol chleba. Tak ako zvyšok žiakov kráčajúcich do kruhu po školskom dvore. Pozeral sa bezcieľne dopredu. Nemyslel. Jeho hlavu vyplňovala prázdnota.
Niečo sa mu zazdalo. Čo uvidel? Zrakom hľadal stopu po tajomnom objekte. Vo svete plnom pohybu. Odrazu to zbadal. Slnko začalo viacej svietiť. Možno vyšlo spoza mrakov. Vzduchom sa ťahali stĺpy svetla čo podopierali oblohu. Čas zastal. Jozef pozeral vpred a neveril tomu čo vidí. Cítil sa jak prázdna kamera do ktorej dal niekto nový film. Pred ním stála ona. Svetlé vlásky jej viali vo vánku. Zľahka a ladne. Vytvárali ilúziu sna. Nežná tvárička nosila hranaté okuliare. Jednoduché šaty s čipkou doplňovali topánočky o číslo väčšie než potrebovala. V ručičkách držala desiatu, nemálo podobnú tej jeho. Pomaly sa obzerala po okolí. Bola krásna, nevinná.
Sen, snívam sen, aký mávam noc čo noc
Sen o čiernej krajine, on má svoju moc.
Sen o dievčatku, ktoré by som mal poznať
Smútok, slzy vie vyvolať.
Precitol sa. A akoby dostal facku, chytil si líce. „To malo čo znamenať?!“ pýtal sa sám seba v duchu nepoznajúc odpoveď. Zbadal, že mu líce priam horí. Srdce bilo o stošesť a on tam sedel jak priklincovaný. Zalialo ho teplo. Nevedel čo si má myslieť, čo má vidieť, čokoľvek... V hlave mu zúrilo tornádo chaosu. Bolestivo zavrel oči. Nechápal ničomu. Musel ju ale znova vidieť. Otvoril oči. Ona tam už nebola. Vo vzduchu ostala len aura niečoho zvláštneho. Po celý deň myslel len na ňu. Ešte stále mal pred očami ten anjelský zjav. Tuho premýšľal. Musel si upratať myšlienky. Preto vstal zo stoličky a začal vážiť správnosť úsudku imaginárnymi váhami. Do jednej misky váh položil teplo. To zabudnuté teplo, čo uzrelo svetlo sveta vynárajúc sa z hlbín mora jak starodávna Atlantída. Slnkom zaliatu krajinu blaha, ktorú možno nazvať rajom. Zem zasľúbenú, kde je iba vyvoleným dovolené stráviť radostné chvíle. Na druhú stranu nasypal pichľavú skutočnosť. Bola človek. Druh, ktorý neznášal, poprípade preň nechoval žiadne city okrem povinnosti. Vec zhoršoval fakt, že bola maličká. Skrz vzhľad jej veľa rokov nepripisoval. Dostal strach. Ako má nazvať to, čo cíti? Dostal úpal, alebo úplne zošalel?! Počas dňa prakticky neriešil nič iné. V noci nespal. Stále hútal nad záhadou, z ktorej by sa ani Sigmund Freud nevymotal.
Škola ponúkala únik od myšlienok. Nové matematické problémy, gramatika i zemepis, prevetrajú mozog každému. Z hlavy mu vyprchala aj polnočná prísaha. Že počas veľkej prestávky ostane v triede. Sedel na reťaziach. Pomaly žuval chleba a bezcieľne pozeral do davu žiakov. Odrazu ho zalial studený pot. Vedel, že musí odtiaľ vypadnúť. Nestihol. Čas sa spomalil. Zbadal ju. Svetlé vlásky jej viali vo vánku. Zľahka a ladne. Vytvárali ilúziu sna. Nežná tvárička nosila hranaté okuliare. Jednoduché šaty s čipkou doplňovali topánočky o číslo väčšie než potrebovala. V ručičkách držala desiatu, nemálo podobnú tej jeho. Pomaly sa obzerala po okolí. Bola krásna, nevinná. Cítil akoby ho trafil blesk. Chytil sa za srdce. Chleba mu spadol na zem. Pomaly predychával. Asi ho ovládol nejaký duch. Nohy sa mu pohybovali v pred. Zdvihol hlavu. Maličká tam už nestála. Po zvyšok dňa cítil sklamanie ale aj teplo. Takto šiel deň za dňom, týždeň za týždňom. Napokon z toho vznikla rutina. Príjemné každodenné klische. Jozef sa začal opäť usmievať na život. Všetko videl vo svetlejších farbách. Pravdepodobne, asi, sa zamiloval. Vedel, že táto láska je tajná z príchuťou bolesti ale to nebolo podstatné. Naplňovala ho šťastím. Mohol ju takto ľúbiť navždy. I keď platonicky. Nevadilo mu to. Najčistejšia láska nepozná vlastníctvo.
Jedného dňa išiel z učiteľom zaniesť mapy do kabinetu. Dneska sa vyvolená neukázala. Možno len nemala čas, alebo išla k doktorovi. Škola neni robota, tam nemusíte chodiť každý boží deň. Učiteľ zobral mapy a povedal aby počkal. Jozef sa oprel o stenu. Niečo odrazu začul. Otočil hlavu za zvukom. Zasiahlo ho to jak blesk z čistého neba. Iba pár metrov, čo metrov – centimetrov vedľa neho stála ona. Anjelský zjav. Videl ako pomáha učiteľke z knihami. Takto blízko pri nej ešte nebol. Srdce začalo búchať. Kolená vypovedali službu a mal dosť roboty aby sa udržal. Musel zavrieť oči. „opýtam sa jej na meno“ premýšľal „ale čo ak to bude zvláštne, podozrivé?“. „Nie, iba ju pozdravím, možno začne rozhovor ona.“. Otvoril oči, ale maličká tam už nestála. Zúfalstvom skoro odpadol. Zo zborovne vyšla učiteľka. Presne tá, čo jej malá pomáhala z knihami. Prišiel za ňou a nesmelo sa spýtal na dievčinku. Pedagogička povedala, že žiadna dievčinka pri nej nebola. Kto normálny by malým deťom dával nosiť ťažké knihy.
Jozef doslova zamrzol. Čo to povedala? Nemôže to byť pravda! Začal po nej pátrať. Nikto ju ale v živote nevidel. Taký anjelský zjav predsa človeku ostane v pamäti. Stopovanie skončil po mesiaci. Nemalo to význam. Koho potom ľúbil? Dostal úpal, alebo úplne zošalel? Dvor ostal prázdny. Rovnako aj Jozefov život. Deň po dni utekal. Ušiel rok, dva. Prešla strená škola, maturita. Všetko ostalo opäť temné. Svetlo dodávala len spomienka na ňu. Jedinú ktorú tak miloval. Platonicky, vášnivo alebo detsky. Možno ako sestru. Mal v tom chaos. Neriešil spôsob ni čas. Iba mu veľmi chýbala.
Škola ponúkala únik od myšlienok. Nové matematické problémy, gramatika i zemepis, prevetrajú mozog každému. Z hlavy mu vyprchala aj polnočná prísaha. Že počas veľkej prestávky ostane v triede. Sedel na reťaziach. Pomaly žuval chleba a bezcieľne pozeral do davu žiakov. Odrazu ho zalial studený pot. Vedel, že musí odtiaľ vypadnúť. Nestihol. Čas sa spomalil. Zbadal ju. Svetlé vlásky jej viali vo vánku. Zľahka a ladne. Vytvárali ilúziu sna. Nežná tvárička nosila hranaté okuliare. Jednoduché šaty s čipkou doplňovali topánočky o číslo väčšie než potrebovala. V ručičkách držala desiatu, nemálo podobnú tej jeho. Pomaly sa obzerala po okolí. Bola krásna, nevinná. Cítil akoby ho trafil blesk. Chytil sa za srdce. Chleba mu spadol na zem. Pomaly predychával. Asi ho ovládol nejaký duch. Nohy sa mu pohybovali v pred. Zdvihol hlavu. Maličká tam už nestála. Po zvyšok dňa cítil sklamanie ale aj teplo. Takto šiel deň za dňom, týždeň za týždňom. Napokon z toho vznikla rutina. Príjemné každodenné klische. Jozef sa začal opäť usmievať na život. Všetko videl vo svetlejších farbách. Pravdepodobne, asi, sa zamiloval. Vedel, že táto láska je tajná z príchuťou bolesti ale to nebolo podstatné. Naplňovala ho šťastím. Mohol ju takto ľúbiť navždy. I keď platonicky. Nevadilo mu to. Najčistejšia láska nepozná vlastníctvo.
Jedného dňa išiel z učiteľom zaniesť mapy do kabinetu. Dneska sa vyvolená neukázala. Možno len nemala čas, alebo išla k doktorovi. Škola neni robota, tam nemusíte chodiť každý boží deň. Učiteľ zobral mapy a povedal aby počkal. Jozef sa oprel o stenu. Niečo odrazu začul. Otočil hlavu za zvukom. Zasiahlo ho to jak blesk z čistého neba. Iba pár metrov, čo metrov – centimetrov vedľa neho stála ona. Anjelský zjav. Videl ako pomáha učiteľke z knihami. Takto blízko pri nej ešte nebol. Srdce začalo búchať. Kolená vypovedali službu a mal dosť roboty aby sa udržal. Musel zavrieť oči. „opýtam sa jej na meno“ premýšľal „ale čo ak to bude zvláštne, podozrivé?“. „Nie, iba ju pozdravím, možno začne rozhovor ona.“. Otvoril oči, ale maličká tam už nestála. Zúfalstvom skoro odpadol. Zo zborovne vyšla učiteľka. Presne tá, čo jej malá pomáhala z knihami. Prišiel za ňou a nesmelo sa spýtal na dievčinku. Pedagogička povedala, že žiadna dievčinka pri nej nebola. Kto normálny by malým deťom dával nosiť ťažké knihy.
Jozef doslova zamrzol. Čo to povedala? Nemôže to byť pravda! Začal po nej pátrať. Nikto ju ale v živote nevidel. Taký anjelský zjav predsa človeku ostane v pamäti. Stopovanie skončil po mesiaci. Nemalo to význam. Koho potom ľúbil? Dostal úpal, alebo úplne zošalel? Dvor ostal prázdny. Rovnako aj Jozefov život. Deň po dni utekal. Ušiel rok, dva. Prešla strená škola, maturita. Všetko ostalo opäť temné. Svetlo dodávala len spomienka na ňu. Jedinú ktorú tak miloval. Platonicky, vášnivo alebo detsky. Možno ako sestru. Mal v tom chaos. Neriešil spôsob ni čas. Iba mu veľmi chýbala.
Neplač, všetko bude dobré, je to sľub.
Neplačem už, čakať budem jak veľký dub.
Aj keď neprídeš po dni, rokoch, viem
Že sľub spojí nás v živote, v sne.
Prišiel čas zamestnať sa. Netešil ho fakt, žeby sa mal stať ďalším pracovným zombie. Aj keď už bol v pokročilom štádiu rozkladu. Temnota napĺňala jeho dni. Nežil – prežíval. Robil iba veci čo musel, alebo veci čo tešili ostatných. Podpísal pracovnú zmluvu. Po týždni nastúpil na pracovisko. Výťah ho viezol na správne poschodie. Okolie skoro zamrzlo keď vystúpil. Náladu mal pod psa. Masku úsmevu doma, chvála bohu, nezabudol. Zaklopal na dvere a čakal. Dvere sa otvorili. Vzduch dostal tajomný nádych. Nevenoval tomu patričnú pozornosť. Ako sa predstavoval, zdvíhal zrak zo zeme. Polovičku vety ani nedokončil. Čas sa zastavil. Pred ním stála ona. Anjelský zjav. Ani nie tak celkom. Bola staršia, odhadom 33 ročná. Svetlé vlásky jej viali vo vánku. Zľahka a ladne. Vytvárali ilúziu sna. Nežná tvárička nosila hranaté okuliare. Jednoduché šaty s čipkou doplňovali topánočky o číslo väčšie než potrebovala.
Jozef sa v tej chvíli začervenal, zazelenal, zbledol a zružovel naraz. Ostal priklincovaný k zemi. Nevedel čo si má myslieť, čo povedať, čo ...
Po prvý raz v živote to prestal riešiť. Nabral odvahu a zhlboka sa nadýchol. Prešla len sekunda, ale mal pocit že prežil celý život. Osud je proste osud. Mohol ju milovať tak ako vždy. Aj keď len platonicky. To ale nevadí. Najčistejšia láska je tá, ktorá nepozná vlastníctvo. Bol rád, že dostal druhú šancu. Vyšiel raz a navždy zo svojej temnej izby. A konečne začal žiť naplno.
„prvé zamestnanie? Aj ja som mávala trému. Neboj, bude to dobré.“ Za povzbudením nasledoval úsmev.
Jozef sa v tej chvíli začervenal, zazelenal, zbledol a zružovel naraz. Ostal priklincovaný k zemi. Nevedel čo si má myslieť, čo povedať, čo ...
Po prvý raz v živote to prestal riešiť. Nabral odvahu a zhlboka sa nadýchol. Prešla len sekunda, ale mal pocit že prežil celý život. Osud je proste osud. Mohol ju milovať tak ako vždy. Aj keď len platonicky. To ale nevadí. Najčistejšia láska je tá, ktorá nepozná vlastníctvo. Bol rád, že dostal druhú šancu. Vyšiel raz a navždy zo svojej temnej izby. A konečne začal žiť naplno.
Smiech bol pečať sľubu našeho
Smútok priviedol my vrásky na čelo.
Ovládnutý driemotami som si prial
Aby sen rovnaký noc čo noc som mal.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára