V diaľke počuť hrkotanie reťazí a zlovestné kroky. Áno, prichádza to. Jediné oslobodenie od okov. S pocitmi mučeníka, ktorého konečne vytiahli z hladomorne, vstávame aby sme sa konečne dozvedeli o veciach, čo sú nám posledným klincom do rakve.
--------------------------------------------------------------------
Sú bezcitný, sú tvrdohlavý, sú späť. Vedia, že si tento blog prečíta 10 ľudí a z toho 9 náhodou klikne ale to ich neodradí. Stále budú chrániť vaše mozgovne pred prázdnotou. Páni a dámy, pripravte sa na vety tak ťažké a zložité že nielenže lámu zákony slovenského jazyka ale aj zákony českého, do ktorého nebol tento projekt ešte ani preložený. A preto si zalejte čajíček, naberte polievočku, lebo dneska nebudete čítať len štve nás to... Skeleton a Querk.--------------------------------------------------------------------
.: Štve nás to :.
Život
aneb Skutočne posledný „hřebíček do rakve“ . . .
Dlhá doba. Tak by sa dal, v metaforickej jednoduchosti, nazvať čas dozrievania, ktorý bol potrebný na získanie vedomostí, vyžadovaných novým životným štýlom, ktorého začiatok akoby paradoxne vyvrcholil týmto kvázi filozofickým dielom, plného cynicko-ironického humoru. Na večnosť máme inú metaforu. Sme späť. Raz a navždy. Čo môžu napísať „teraz už neznámy“ autori ohnivých diel? Tí dvaja, ktorý píšu tak zložitým jazykom a v takých zamotaných metaforách, že ani oni dvaja nechápu textu a celý jeho obsah môžu len odhadovať? Leda niečo tak neuveriteľné, že to dané dielo nestačí len prečítať, ale dôkladne preštudovať. Ba dokonca až by sme to mohli odporučiť, založiť diskusný klub, v ktorom sa bude na každom sedení čítať jedna veta z tohto blogu, pričom každý zúčastnený bude premýšľať nad hlbším obsahom a zdieľať svoje dojmy s ostatným. Dnes tu bude horúco. Ani pekelný oheň nie je taký žhaví ako zopár strán číhajúcich tu na vás. Pretože ich palivom sú kostlivci (sory Skele), čo na nás vypadli pri čistení našich skríň.
Naštvaný? To je len dobre, pretože adrenalín zvyšuje schopnosť veci pochopiť. Či už správne, to je zasa iná. A práve ten „elixír“ je potrebný na hlbšiu analýzu nasledujúcej vety ktorú píšu niektoré indivídua, nakazené chorobou „Lenivia Idiotiae“. Vyskytujúci sa hlavne na chate (čítaj - čete) jednej „radšej nemenovanej“ stránky.:
„Elixír pochopenia“ nám len tak stúpa. Najradšej bych za daným nešťastníkom prišiel, pobozkal ho na čelíčko a vyskúšal tvrdosť jeho zadnej časti mojou topánkou, čo je určená na vysokohorské túry včetne vertikálneho výstupu na skaly. Ako toto môže povedať? To si už nikto neuvedomuje vzácnosť času, alebo sme my dvaja postihnutý nejakou záhadnou chorobou, čo nám vysáva čas? Poprípade nevlastníme najnovší typ robota „všetkosprav2012“?! Že dotyčného neuhryzla klávesnica, keď ju mučil svojimi prackami zamastenými od poslednej novinky z mekáča písaním tej najzvrhlejšej holej vety na svete. Pre lepšie vysvetlenie danej situácie budem citovať nášho starého otca, ktorý je minimálne 25 rokov na dôchodku.:
Nemusíme sa ani zamýšľať nad hlbším významom posolstva, aby sme pochopili o čo tu sakra ide. Čas je v jednoduchosti esenciálny element potrebný pri každej činnosti ako kapitál. Potrebujeme ho na všetko. Od pečenia koláčov cez prácu za PC až po sedenie na WC. V prípade až tento esenciálny element nemáme, nemáme možnosť napiecť koláče, drtiť komp či ...
Pointa v „bottom line“ je jednoduchá. Za PC sedí človek. Aj keď miestami o tom sám počítač pochybuje, ale jest to pravda. Človek. V prípade až si na mieste daného indivídua predstavíte presýpacie hodinky, alebo stopky, či iný merač času, zistíte, že tu večne nebude. Otázka znie – to chcem celý život písať na zasmradenej stránke virtuálneho sveta že sa nudím? Aj v prípade, že to zaujíma asi 1% z celého osadenstva a aj to 1% je len administrátor, ktorý dáva pozor v podobe jedného percenta na dodržiavanie pravidiel, pričom čas zabíja hraním podradných Flashoviek?? To chcem skutočne zhniť na PC stoličke a nechať sa zaživa zožrať tými „skutočne zdravými a prospešnými produktmi zo sveta MackDonald“ (pridaj svoju obľúbenú značku fast-food-ov)?! A až áno, mal som sa v tom prípade vôbec narodiť? Všetky nuly a jednotky virtuálneho sveta krútia hlavami. Každý chorý na rakovinu, obeť vojny, zemetrasenia, požiarov a každý, čo počíta sekundu za sekundou pokiaľ sa jeho svetská púť skončí, by bol rád, až by mohol na danú vetu čo i len pomyslieť.
Prečo existujú tak praštené indivídua? To nechcú nič v živote dosiahnuť? Leda rekord v napísaní miliónteho príspevku daného chatu, alebo prvé miesto v súťaži „Idiot storočia“!? Síce ostáva pravdou, že život človek nemôže brať príliš vážne, ale zasa určitá zodpovednosť by tu mala byť. V žiadnom prípade netvrdíme, že musíte hneď a zaraz vyliezť z „tej krabičky od sirek“ a pomôcť susedovi pri natieraní plota. Iba chceme aby ste si uvedomili, že nudiť sa dokáže iba blázon. Žiadny matematický génius nedokáže spočítať, koľko vecí človek musí robiť, aby vôbec prežil a nezhnil. Žiaden superman nedokáže porobiť veci, ktoré by človek mal robiť. A nenájdete tak veľké detské počítadlo, aby ste dokázali vydedukovať koľko vecí by človek mohol robiť. Každým dňom pribúdajú vedomosti o všetkom. Zubár vám povie, že je potrebné umývať si zuby po každom jedle, pričom je ich potrebné čistiť zubnou niťou, medzizubnou kefkou, napokon vypláchnuť ústa ústnou vodou a použiť zubný gél. To ešte nespomíname škrabku na jazyk. Možno to hovorí pod tlakom nejakej veľkej firmy, ale predsa – to sú len zuby. A ostatné časti tela? Každý lekár vám povie svoje. Cvičiť tvárovými svalmi, cvičiť očnú Yogu, gimnastiku, „scalp exercise“ alebo/aj bežať minimálne 30 minút denne. Podotýkame, že sa jedná len o minimálny výklad z cyklu „starosť o telo“ bez kapitoly hygiena a výživové doplnky. A čo duša? Koľko vedomostí treba načerpať. Učiť sa jazyky aby neprišiel „ten nemec čo všetko schováva“. Koľko ľudí je potrebné potešiť, vychovávať. Koľko vecí je potrebné postaviť, vytvoriť, vyčistiť. Jesť, piť ... Prečo zastavili zákon o klonovaní?
Život je veľmi zaujímavý. Niekedy môžete mať pocit, akoby ste sa prechádzali v galérií osudov. Na jednej strane by bolo vidno stenu anjelsky bielu, na druhej čertovsky čiernu. Aj život má dve strany. Obe píšeme iba my. Náš celý deň, ako ho prežívame a čo robíme je kľúč k budúcnosti. Odhliadnuc od faktu, že sa nám do cesty môže pripliesť „negatívny, nepredvídateľný element“ z možnosťou piatich percent. Zamyslite sa nad tým na chvíľu. Každá cesta do obchodu, zastavenie sa na ulici. Každé poďakovanie i zakopnutie. Výhry aj prehry. Toto všetko je recept na našu budúcnosť. Človeka skutočne zarazí fakt, že sme hlavnou príčinou. Žijeme svoj život vo vedomí, že nad ničím nemáme kontrolu. Nemôžeme predsa hýbať niečím tak základným. Ale môžeme... Totižto - Všetko čo sa deje v našej prítomnosti je založené na tom, ako sme sa správali v minulosti a ako sa správame teraz. My sami si vytvárame vlastný život už od 6tich rokov. Udalosť za udalosťou do seba zapadajú ako puzzle. Dosť často počuť od ostatných ľudí vetu „to je osud“.
Opak je pravdou. Iba minimálne percento v našom živote tvorí práve ten osud, ktorý sa často používa napríklad v rozhovoroch o nešťastiach. Prečo to ale každý používa? Jedná sa pravdepodobne o zlú interpretáciu celej udalosti, alebo neochotu prijať zodpovednosť. My ľudia tvoríme mechanizmus. Zapadáme do seba ako kolieska drahých švajčiarskych hodiniek. V prípade až nejaké koliesko robí problémy, má problémy celý systém. Alebo ešte lepšie – čím dôležitejšie koliesko hapruje, tým väčší problém narobí. Naša zúrivosť sa nedá opísať. Zodpovednosť je cudzie slovo v slovníku väčšiny ľudí. Je pravda, že si treba niekedy oddýchnuť, ale aj v tom prípade to treba robiť bezpečne. Na dovolenke niektorí strácajú zábrany a púšťajú sa do všelijakých dobrodružstiev. V poriadku. Premyslená akcia vyvoláva premyslenú reakciu. Ale až človek skočí do mora z 200m výšky, tak takíto čin by sa dal nominovať na cenu Idiot Roka. Problém je v tom, že si nedokážeme pripustiť, že sa niečo zlé dokáže stať. Lenže, problém nastáva vtedy, keď sa to stane. A najväčší problém nastáva, keď náš problém musí riešiť okolie. „Hádam nenechajú ochrnutého synčeka napospas osudu“ ...?
Každá úmyselná nezodpovednosť typu alkohol za volantom a frajerina na dovolenke, vyvoláva v systéme obrovský, neodpustiteľný problém, ktorého sila rezonuje všetkými kolieskami systému /aj keď, čím sú ostatné kolieska od toho problému ďalej, tím to rezonuje menej. Predstavte si to ako keď kvapne kvapka do vody./ . Rodičia toho chlapca nikdy nepoznajú nevestu a musia tomu chlapcovi pomáhať, čo i len na záchod. To ich vyčerpáva a ničí – aj keď to nedajú najavo. A všetci ho ľutujú zo slovami, že to bol osud. Ťažko. Osud je, keď ste pripútaní v aute, máte 79 airbagov, ste na prázdnej diaľnici, idete 20 Km/h a padne na vás meteorit. Na celej veci je najhoršie to, že človek často dopláca na nezodpovednosť druhých. (Ako npr. pri tom alkohole za volantom a rýchlej jazde). Ostatný ľudia nám väčšmi ovplyvňujú cestu životom. Povedzme, až stojíte v rade do obchodu. Záleží aj na ostatných ako dlho tam budete čakať. Pokiaľ sa budú tlačiť a predbiehať, čerstvé rožky nedostanete. A práve toto neuvedomenie je tragédia. Pretože systém tvoria aj ľudia.
Viete čo je náš najväčší problém? Žijeme vo svete, v krutom svete, kde musíme deň čo deň súťažiť o prežitie a sociálny status. Kvôli tomu bojujeme všetkými možnými zbraňami. Odsudzujeme sa, stránime sa toho čo by sme chceli robiť a ako vyzerať. Obklopujeme sa rôznymi zbytočnými vecami ktoré sú akoby barikáda, čo má chrániť naše vnútorné, krehké dieťa. Človiečika ktorý chce iba to, aby „ho niekto objal“. Touto obranou sa ale viac odsudzujeme a podvedome vytvárame podmienky potrebné pre boj, pričom chceme, paradoxne mier, pochopenie a väčšiu súdržnosť v komunite. Každého odháňame tým, že dotyčného prakticky zneužívame na prácu, aby sme my nemuseli nič robiť. Paradox č.1 je, že práve človek žije len vtedy, keď má zmysluplný cieľ na ktorom pracuje. Paradox č.2 je, že človek má v sebe zabudované, tzv. „pestúnske mechanizmy“, ktoré „človeka nútia“ aby sa staral o druhých. Ignorovanie ich „hlasu“ alebo protirečenie tomuto mechanizmu vytvára určitý typ neuróz. A plus, každý jedinec má svoje jedinečné potreby a ICH ignorovanie, popr. Zhadzovanie dotyčného pred ostatnými v komunite, vytvára začarovaný kruh spomenutý hore z jedinou možnosťou – ešte väčšie odcudzenie sa ľuďom, od ktorých chceme aby stáli pri nás. A PRITOM sproste ubližujeme jedincom, ktorých máme - my - radi a chceli by sme od nich „len to objatie“. Naskytuje sa otázka.:
Čo je toto za logiku?! Prečo každú sociálnu potrebu blokujeme svojou blbosťou? Prečo každého odháňame, keď sním chceme byť? Kvôli začarovanému kruhu, tam hore spomenutom?! Chcete znova dostať položenú inkriminovanú otázku? To neexistuje žiadna cesta „tam hore“ bez toho, aby sme nevytvárali „mŕtvoly“? Až nie, kde je pes zakopaný? Náš problém je v „našej hlave“. Hanbíme sa za prirodzené veci, potreby a mechanizmy. Áno, je pravda, že sa nedá vyhovieť každému a pri všetkom. Plus existujú blázni, čo radi ubližujú ostatným. My ale robíme to, že aj keď sa naskytne povolenie, príležitosť ba až povinnosť, tak túto „prirodzenosť“ zahodíme a vykašleme sa na to, lebo vo svete akom žijeme to proste nejde. Peniaze, biznis a stres to nepovoľuje. Keď sme už pri tom strese. V knižnici SQ sa nachádza zopár titulov kníh, ktoré sa venujú problematike sebazdokonaľovania a psychológie. Podstatné je, že sa odvolávajú na autorov z rokov minulých. Časová priamka sa ťahá od cca r. 1897 po r. 2010. V každej tej knihe je spomenutá jedna spoločná veta. „Dnešná doba je plná stresu“ „ žijeme v dobe stresu“. To už od roku 1897?! To máme dva storočia plné stresu?! Nepoužívame, náhodou, vlastnú ústnu dutinu ako WC?!
Ďakujeme že ste sa „dočítali“ tak ďaleko. Oddýchnite si, máte za sebou kus cesty. Pripravte sa na ďalšiu časť nášho článku kde sa dozviete, ako sa pozerať do slnka s otvorenými očami bez žiadnej ochrany a ako dosiahnuť aby ste sa holými nohami nešmýkali na ľade. Nie. toto nie je žiadna podprahová reklama na blog „Štve nás to - drogy“. V poslednej dobe letelo svetom jedno módne hnutie prezliekajúce sa za mesiáša, alebo priam za „priekopníka novej idei“. Hlásalo že človek môže sedieť na zadku a premýšľať o tom čo by chcel a ono to zázračne priletí k nemu do obývačky. Skúšať neodporúčame, takú veľkú obývačku, aby sa do nej zmestil autopark Ferari, nenájdete. TO tajné, čo každý bohatý človek zatváral do trezora, TO tajné, čo keď nejaký smrteľník náhodou našiel, odrazu zmizol, lebo ho niekto odpratal. A TO tajné tajomstvo úspechu nám tí proroci prinášajú na striebornom tanieri. Sóda bikarbóna je v špajzy, tretia polička, vľavo, vzadu. Na strávenie dole napísaného, potrebné. Čo za „človeka expresívne vyjadrenom“ by si kedy pomyslel, že vám niekto dá niečo zadarmo A EŠTE takú vec, ktorá by toho proroka prakticky vyšachovala zo sveta úspechu. Však to by si pílil konár, na ktorom by sedel. A EŠTE za predpokladu, že ten konár, na ktorom sedí, je presne umiestený nad žumpou. Secret je kravina (doplň vhodnejší vulgarizmus). Až si myslíte opak, v tom prípade je na mieste položiť nasledujúcu otázku. Ako je možné že svet ešte stále existuje? Netvrdí secret náhodou niečo o tom, že sa každému všetko splní. Čo ak si menej obľúbení ľudia našej spoločnosti zmyslia že svet je nanič a želajú si aby svet nebol, aby neexistovala spoločnosť sama? V takomto prípade sa čudujeme, ako je možné že tieto slová teraz čítate. V druhom rade to možno ani nie je realita, ale to už je druhá téma. Život nás sám presvedčil o správnosti nášho názoru. Skeleton sedel snáď 5 hodín a tuho premýšľal nad tým, ako mu bude dobre, keď bude mať veľa peňazí. Jediné čo docielil bolo že ho bolel chrbát, a musel aplikovať do očí kvapky zn. Visine. Takže, neni možné aby ste si pritiahli niečo, čo odporuje všetkým prírodným zákonom, bez toho aby ste sa postavili z postele. Autori bestselleru mieria len na priečky z názvom „Bestseller“. A to kvôli peniazom. Vaše Ferari v obývačke je im ukradnuté. Bestelleráci si len odkopírovali starú knižočku z názvom „Mysli a zbohatni“(Napoleon Hill, vynálezca receptu úspechu Andrew Carnegie.) a dali mu nádherný, zlatistí plášť z názvom Lenivosť. Áno, je potrebné v seba veriť a „vidieť cieľ, ktorý ste si vybrali“. Ale, ten recept úspechu je napísaní trošku inak.:
Neznie to lepšie? Asi nie, tu treba makať. Polopate - Chceš v živote vyhrávať, chceš vlastniť milióny eur, chceš mať ten najväčší dom v okolí a fáro také rýchle, že za ním ani svetlo nestíha? Tak pracuj na sebe, dokáž že si to zaslúžiš, pretože k tomuto všetkému naozaj stačí jediný, i keď najťažší, krok. Prekonať vlastnú lenivosť. (A to my už nazývame „krok“. Niektorý ľudia by potrebovali sedemmíľové čižmy. Po 60 rokoch to nedokázali. Prečo by sme my následne boli schopný všetko dosiahnuť za pár hodín? *_*)
„Poďakujme naším vysoko postaveným pánom, čo sú zodpovední za naše životy, a robia nám peklo na Zemi.“ Podobné vety môžete pravidelne počuť v rozhovoroch medzi našimi spoluobčanmi. Problém je v tom, že ich sused nevlastní auto len jedno, ale dva a tretie má schované v izbe svojho syna, za dvojnásobnú cenu, ale v tvare modelu. Obrovský problém galaktických rozmerov! Nehovoriac o ostatných, nespomenutých maličkostiach, ktoré sa do blogu ani nezmestia. Možno tak do encyklopedickej knihy z obsahom tak veľkým ako naša stará známa Biblia. Takéto rozhovory človeku pripomenú pekné dni, kedy sa prechádzal po zhnitom meste a nechával svoju tvár napospas hrejúcemu slniečku na ktoré je alergický. Požieranie kožných buniek bolo neustále a nehanebne prerušované veľmi dobre známou témou. Témou tak omieľanou že keby sa premieľa v takom množstve aj múka v mlyne, stratila by svoje fyzické vlastnosti. Ohováranie falošnými informáciami patrí v tejto dobe prvenstvo v rebríčku medziľudských vzťahov. Ako nepatrné poznámočky, ktoré žiak pred učiteľkou schováva pod lavicou pri písomke aj oni sa dostávajú do nášho ucha, tak trochu „underground“. Hrajú hlavnú rolu v rozhovoroch a ich skazenosť je gradovaná faktom, že ľudia robia „z komára somára“. Najhoršie je že informácie podobného typu, nepresahujú vedomostný obsah stránky www.dajsicezhubu.cz . Ktorá vlastne ani neexistuje. Vytváranie si príbehov z fantáziou tak bujnou, žeby ju im závideli aj Bratia Grimmovci, nemá logický význam. Nuž ale ostatní poslucháči sú vo svojom živle. Tak to proste neriešia, a nechávajú sa unášať prúdom záchodovej vody. Poprípade sú rovnakí ako vraví pravidlo “vrana k vrane sadá“. V takýchto prípadoch vzniká ohováranie niekoho, koho pravdepodobne matne poznajú vďaka rozmazanej fotografii, na ktorej videli ako si nejaký človek sadá do nového fára. Následne z človeka, čo na svoj majetok tvrdo pracoval celý život, sa stane celomestský podvodník ktorý svoje prachy nahrabal na „chudobnom ľude“. „A preto sa tí chudáci nikdy nebudú mať tak dobre ako on, lebo nevedia kradnúť“. V ojedinelých prípadoch sa z nášho „celomestského podvodníka“ stane aj niekto iný, ale tento záver už necháme na vás. Aj keď trochu napovieme. Čo sa stane keď si matematicky spojíte neplnoletosť s rozmnožovacím pudom a pridáte do zátvorky pubertálnu hlavu? Vyjde vám záver o ľuďoch, ktorý keď sa v zlú chvíľu na niekoho kyslo usmejú, dostanú „nálepku na celí život“. A nakoľko svoj čas trávia trocha inak ako druhý, musia byť zlý, nie?
Vzniká tu problém. Ľudia si neuvedomujú, že síce na gauči, pri najväčšej plazmovej TV s uhlopriečkou presahujúcou metrické parametre, sa cítia dobre, ale po roku ich to proste prestane baviť. Tak isto ako čistiaci prostriedok, vytvorený z najlepšej čistiacej chemikálie, vyprchá rovnako ako naša spokojnosť. Ľudia si to ale nepriznajú a preto sa radšej nechávajú ovplyvňovať pohodlnosťou. A keď ju nevedia dosiahnuť, napríklad s problémom, že majú nedostatok obeživa, tak jednoducho ohovárajú iných, čo majú tak strašne veľa „prachov“ a majú ich preto tak veľa, lebo ich získali podvodom. To je snáď jasné, nie? Odsúdenie úspešného človeka, len preto, že mu závidíte je blbosť 4tého stupňa. Čo mu závidíte? Prachy? To aj my, ale nevyužívame svoju závisť negatívnym spôsobom. Závisť sa dá použiť aj pozitívne. Dieťa v škôlke chce presne takú istú tašku ako jeho kamarát a to len preto, aby sa stal obľúbeným. Závidieť vlastne znamená chcieť dosiahnuť niečo čo má druhý. Tým pádom je obdivovaný. My chceme byť tiež obdivovaný, alebo chceme dosiahnuť niečo čo nemá nikto, a to by bol ďalší dôvod na obdivovanie našej osobnosti. Človek, jednoducho, túži po uznaní. Niektorý závistlivý jedinci viacej pracujú, aby to dosiahli. Keď z jednoduchého, logického, fyzikálneho zákona vyplýva, že dosiahnutie cieľa je možné len úsilím, a ničím iným. Nie je jednoduchšie niečo robiť, miesto stáleho sťažovania sa, že všetko je „nespravodlivé“? V tom prípade strácať čas nad bezvýznamnými, neovplyvniteľnými faktormi, ktoré sa našimi rozhovormi aj tak nezmenia? Nie sme náhodou pohodlní? To je ale veľa otázok nasledujúcich po sebe bez jedinej odpovede, že? Závisť si treba zaslúžiť. Uvedomte si, že spokojnosť nie je nekonečná. Niektorí to pochopili. Väčšina si to ani neuvedomuje. Nakoniec si to uvedomia na staré kolená, že svoju matku (ktorá je pravdepodobne podľa prírodných zákonov už mŕtva) asi nemali bachnúť do domova dôchodcov len kvôli baráku na ktorý pracovala celý život, a dosiahla len uspokojenie svojho „miláčika“.
Sme bytosti ktoré žijú len z toho, že dosahujú svoje ciele. Každý má v sebe mechanizmus úspechu. Až by to nebola pravda, vonku by hnila kopa mŕtvol. Tak isto ako vystrelená navádzacia raketa, si často ideme za svojím a nenechávame sa odradiť ničím v okolí. Dosiahnutie daného cieľu nám prináša uspokojenie (v iných prípadoch aj opak, ale zato si už môžeme sami, a nie ostatní, na ktorých sa tak radi vyhovárame). Vždy ide o cieľ, ktorý tomu mechanizmu úspechu dáme. Až kukáme každý deň do monitora a drtíme COD / DOTA / WOW / ROFL , tak sa nemôžeme ani na minútku diviť, že tie milióniky nejako meškajú. Pokiaľ tomu pripočítate tú najzvrhlejšiu záľubu ostatných (nie nudenie sa), tak máte dokonalú predstavu o našej spoločnosti, o jej zákonoch, o spodine, o bezdomovcoch atp. Centrum je hlava. Presnejšie „Niečo čo každý nazýva konečný pozorovateľ“. Lopatisticky sa, ten niekto, dá nazvať „TY“. TY čo pozeráš na monitor a nestačíš sa čudovať aké blbosti tu čítaš. Ani si nevedel ako si TY dôležitý, ale... poďme na pointu. Tú najzvrhlejšiu záľubu ľudí môžeme nazvať – Odpad mysle. Je to niečo ako premýšľanie nad blbosťami v blbú dobu, zapratávanie si mysle bordelom typu bulvár a najhoršie zo všetkého - Duševná lenivosť.
Prvý typ nachádzame u ľudí, čo sa neustále stresujú nad zbytočnosťami. Videli ste niekedy niekoho, čo napríklad hovorí „Tú skúšku aj tak pokazím“ ? Až áno, tak máte šancu na pochopenie. Jedná sa o DIAGNOZOVANIE / NEGATÍVNY ÚSUDOK. Negatívny úsudok, je niečo ako povedať – som ten najneschopnejší babrák na svete. Nie som hodný ani ako výplň rakvy. Diagnozovanie je niečo ako povedať – F730 - idiocia. Obidva sa rozšírili pomerne rýchlo a nenásilne. Robia to všetci, ale čo je na tom zlé? Takže. Konečný pozorovateľ (alebo TY) je prakticky „výplň stroja i operátor, ktorý stroju dáva príkazy“. Až sa chceš napiť, „tak sa vystrie ruka, chytí pohár atď.“, Až sa chceš dostať do posledného levelu Half Life 2, „tak ruka automaticky mieri a ty máš dostatok času na premýšľanie nad hádankami“. Proste si TY vyberieš cieľ a nepremýšľaš nad tým, ako to telo urobí – TY sa sústredíš len na výsledok. Človek neni stroj, človek má stroj, ktorý ovláda. Až mu dáte cieľ, ten sa bude snažiť dosiahnuť. Zoberie hocičo. Až „ten stroj“ kŕmite určitými myšlienkami, tak sa bude snažiť modifikovať na dané predstavy.
Až si niekto povie (myslí na to stále) že je blbec, lebo nenapísal písomku na 1, Až si niekto povie že je babrák (myslí na to stále), lebo pokazil narodeninovú tortu, Až si povie niekto (myslí na to stále) že je idiot, lebo zabudol na niekoho meno, alebo ak niekto povie (myslí na to stále) že sa mu nechce žiť – tak to „ten stroj“ dosiahne a sám sa modifikuje na danú predstavu. Prakticky sa ten „niekto“ premení na Idiota, ktorý je babrácky blbec. A bude chcieť skočiť pod najbližší vlak, lebo ho nebaví život. Diagnozovanie je taká zlá vec, žeby ju mali zakázať pod hrozbou pokuty. Nezabúdajme, že ju Boh zabudol uviesť v Desatore. Takto sa, totižto, dajú zničiť milióny životov. Takto sa dajú zdeptať deti, dospelí a ešte hádam aj kostry na cintoríne. Cesta k vyliečeniu je opačná. Ty, konečný pozorovateľ, čo vlastníš dokonalý stroj, nie si chyba, ktorú si teraz urobil. Si len tvor, ktorý sa učí a, pozrime sa pravde do očí, inak to ani nejde ako robiť chyby a korigovať svoj smer cesty k cieľu A NEPRESTAŤ v ceste, pokiaľ ten zmysluplný cieľ nedosiahneš.
Sranda je, že sa niekedy ľudia snažia žiť až napokon nežijú ale prežívajú. Ako náhle toto robí viacej členov spoločnosti, mechanizmus funguje len tak napol. Tak isto ako slnko nemôže „len tak napol hriať", ani systém nemôže v takomto stave dlho vydržať a takzvaným prežívaním sa kazí. Čím vytvára neuveriteľný bordel. A práve ten nás Štve. Uvedomujeme si, že je to veľa informácií a polovica z vás to v 4% vzdala. Ale to čo vám tu píšeme neni len tak zo srandy. No, síce trochu aj hej, nebol by predsa polo zábavný blog bez trochu vtipu. Ide o to, že pokiaľ sa človek skutočne nad všetkým zamyslí, začnú ho napadať rôzne veci. Sme proste tu na planéte, ktorú dennodenne zasierame a aby to nestačilo, zasierame sa sami. Nebolo by od veci zmeniť trošku činnosť? Poupratovať okolie, poupratovať v sebe. Sme skutočne to jediné, čo by nám malo byť to najvzácnejšie. To jediné, čo nás drží pri živote. Po smrti je skutočne len tma. Naša iskra sa rozplynie do mora energie a staneme sa súčasťou zeme. Skutočne to jediné čo chceme, aby tu ostalo, je zanechať neporiadok? Až chcete mier, prečo tvoriť vojnu. Mier si možno vážiť aj bez toho, aby sme ho stratili a potom za ním smútili. Prečo potom neskúsiť srdečnejší prístup k ostatným? Je jasné, že každému sa ustupovať nedá a nemusíme každého bez rozdielu chápať, alebo mu pomáhať (včetne masového vraha).
Ale voľba miernejšej cesty smerom k normálnym ľuďom, by prospela k zmene k lepšiemu. Pretože peklo a nebo môžu byť jedine na zemi. Nemyslíte? Tak myslieť začnite. Pretože o medziľudských vzťahoch a myslení je práve život.
--------------------------------------------------------------------
Boh by mal, ako správny administrátor, pravidelne čistiť server.
--------------------------------------------------------------------
Boh by mal, ako správny administrátor, pravidelne čistiť server.
--------------------------------------------------------------------
Naštvaný? To je len dobre, pretože adrenalín zvyšuje schopnosť veci pochopiť. Či už správne, to je zasa iná. A práve ten „elixír“ je potrebný na hlbšiu analýzu nasledujúcej vety ktorú píšu niektoré indivídua, nakazené chorobou „Lenivia Idiotiae“. Vyskytujúci sa hlavne na chate (čítaj - čete) jednej „radšej nemenovanej“ stránky.:
... Nudím sa ...
„Elixír pochopenia“ nám len tak stúpa. Najradšej bych za daným nešťastníkom prišiel, pobozkal ho na čelíčko a vyskúšal tvrdosť jeho zadnej časti mojou topánkou, čo je určená na vysokohorské túry včetne vertikálneho výstupu na skaly. Ako toto môže povedať? To si už nikto neuvedomuje vzácnosť času, alebo sme my dvaja postihnutý nejakou záhadnou chorobou, čo nám vysáva čas? Poprípade nevlastníme najnovší typ robota „všetkosprav2012“?! Že dotyčného neuhryzla klávesnica, keď ju mučil svojimi prackami zamastenými od poslednej novinky z mekáča písaním tej najzvrhlejšej holej vety na svete. Pre lepšie vysvetlenie danej situácie budem citovať nášho starého otca, ktorý je minimálne 25 rokov na dôchodku.:
„... nie je čas...“
Nemusíme sa ani zamýšľať nad hlbším významom posolstva, aby sme pochopili o čo tu sakra ide. Čas je v jednoduchosti esenciálny element potrebný pri každej činnosti ako kapitál. Potrebujeme ho na všetko. Od pečenia koláčov cez prácu za PC až po sedenie na WC. V prípade až tento esenciálny element nemáme, nemáme možnosť napiecť koláče, drtiť komp či ...
--------------------------------------------------------------------
Keď sa človek odrazu nájde pod nánosom blbosti...
--------------------------------------------------------------------
Keď sa človek odrazu nájde pod nánosom blbosti...
--------------------------------------------------------------------
Pointa v „bottom line“ je jednoduchá. Za PC sedí človek. Aj keď miestami o tom sám počítač pochybuje, ale jest to pravda. Človek. V prípade až si na mieste daného indivídua predstavíte presýpacie hodinky, alebo stopky, či iný merač času, zistíte, že tu večne nebude. Otázka znie – to chcem celý život písať na zasmradenej stránke virtuálneho sveta že sa nudím? Aj v prípade, že to zaujíma asi 1% z celého osadenstva a aj to 1% je len administrátor, ktorý dáva pozor v podobe jedného percenta na dodržiavanie pravidiel, pričom čas zabíja hraním podradných Flashoviek?? To chcem skutočne zhniť na PC stoličke a nechať sa zaživa zožrať tými „skutočne zdravými a prospešnými produktmi zo sveta MackDonald“ (pridaj svoju obľúbenú značku fast-food-ov)?! A až áno, mal som sa v tom prípade vôbec narodiť? Všetky nuly a jednotky virtuálneho sveta krútia hlavami. Každý chorý na rakovinu, obeť vojny, zemetrasenia, požiarov a každý, čo počíta sekundu za sekundou pokiaľ sa jeho svetská púť skončí, by bol rád, až by mohol na danú vetu čo i len pomyslieť.
Prečo existujú tak praštené indivídua? To nechcú nič v živote dosiahnuť? Leda rekord v napísaní miliónteho príspevku daného chatu, alebo prvé miesto v súťaži „Idiot storočia“!? Síce ostáva pravdou, že život človek nemôže brať príliš vážne, ale zasa určitá zodpovednosť by tu mala byť. V žiadnom prípade netvrdíme, že musíte hneď a zaraz vyliezť z „tej krabičky od sirek“ a pomôcť susedovi pri natieraní plota. Iba chceme aby ste si uvedomili, že nudiť sa dokáže iba blázon. Žiadny matematický génius nedokáže spočítať, koľko vecí človek musí robiť, aby vôbec prežil a nezhnil. Žiaden superman nedokáže porobiť veci, ktoré by človek mal robiť. A nenájdete tak veľké detské počítadlo, aby ste dokázali vydedukovať koľko vecí by človek mohol robiť. Každým dňom pribúdajú vedomosti o všetkom. Zubár vám povie, že je potrebné umývať si zuby po každom jedle, pričom je ich potrebné čistiť zubnou niťou, medzizubnou kefkou, napokon vypláchnuť ústa ústnou vodou a použiť zubný gél. To ešte nespomíname škrabku na jazyk. Možno to hovorí pod tlakom nejakej veľkej firmy, ale predsa – to sú len zuby. A ostatné časti tela? Každý lekár vám povie svoje. Cvičiť tvárovými svalmi, cvičiť očnú Yogu, gimnastiku, „scalp exercise“ alebo/aj bežať minimálne 30 minút denne. Podotýkame, že sa jedná len o minimálny výklad z cyklu „starosť o telo“ bez kapitoly hygiena a výživové doplnky. A čo duša? Koľko vedomostí treba načerpať. Učiť sa jazyky aby neprišiel „ten nemec čo všetko schováva“. Koľko ľudí je potrebné potešiť, vychovávať. Koľko vecí je potrebné postaviť, vytvoriť, vyčistiť. Jesť, piť ... Prečo zastavili zákon o klonovaní?
--------------------------------------------------------------------
Pokiaľ sa niekto nudí, dám mu motyku, nech pokope zemiaky. Alebo radšej kosačku na trávu ktorou by postupe kosil celé mesto. Pokiaľ by skončil, na štarte by zas tráva dorástla. Tak by mohol stráviť času koľko by chcel.
--------------------------------------------------------------------
Pokiaľ sa niekto nudí, dám mu motyku, nech pokope zemiaky. Alebo radšej kosačku na trávu ktorou by postupe kosil celé mesto. Pokiaľ by skončil, na štarte by zas tráva dorástla. Tak by mohol stráviť času koľko by chcel.
--------------------------------------------------------------------
Život je veľmi zaujímavý. Niekedy môžete mať pocit, akoby ste sa prechádzali v galérií osudov. Na jednej strane by bolo vidno stenu anjelsky bielu, na druhej čertovsky čiernu. Aj život má dve strany. Obe píšeme iba my. Náš celý deň, ako ho prežívame a čo robíme je kľúč k budúcnosti. Odhliadnuc od faktu, že sa nám do cesty môže pripliesť „negatívny, nepredvídateľný element“ z možnosťou piatich percent. Zamyslite sa nad tým na chvíľu. Každá cesta do obchodu, zastavenie sa na ulici. Každé poďakovanie i zakopnutie. Výhry aj prehry. Toto všetko je recept na našu budúcnosť. Človeka skutočne zarazí fakt, že sme hlavnou príčinou. Žijeme svoj život vo vedomí, že nad ničím nemáme kontrolu. Nemôžeme predsa hýbať niečím tak základným. Ale môžeme... Totižto - Všetko čo sa deje v našej prítomnosti je založené na tom, ako sme sa správali v minulosti a ako sa správame teraz. My sami si vytvárame vlastný život už od 6tich rokov. Udalosť za udalosťou do seba zapadajú ako puzzle. Dosť často počuť od ostatných ľudí vetu „to je osud“.
Opak je pravdou. Iba minimálne percento v našom živote tvorí práve ten osud, ktorý sa často používa napríklad v rozhovoroch o nešťastiach. Prečo to ale každý používa? Jedná sa pravdepodobne o zlú interpretáciu celej udalosti, alebo neochotu prijať zodpovednosť. My ľudia tvoríme mechanizmus. Zapadáme do seba ako kolieska drahých švajčiarskych hodiniek. V prípade až nejaké koliesko robí problémy, má problémy celý systém. Alebo ešte lepšie – čím dôležitejšie koliesko hapruje, tým väčší problém narobí. Naša zúrivosť sa nedá opísať. Zodpovednosť je cudzie slovo v slovníku väčšiny ľudí. Je pravda, že si treba niekedy oddýchnuť, ale aj v tom prípade to treba robiť bezpečne. Na dovolenke niektorí strácajú zábrany a púšťajú sa do všelijakých dobrodružstiev. V poriadku. Premyslená akcia vyvoláva premyslenú reakciu. Ale až človek skočí do mora z 200m výšky, tak takíto čin by sa dal nominovať na cenu Idiot Roka. Problém je v tom, že si nedokážeme pripustiť, že sa niečo zlé dokáže stať. Lenže, problém nastáva vtedy, keď sa to stane. A najväčší problém nastáva, keď náš problém musí riešiť okolie. „Hádam nenechajú ochrnutého synčeka napospas osudu“ ...?
Odpoveď .: Do hladomorne.
Každá úmyselná nezodpovednosť typu alkohol za volantom a frajerina na dovolenke, vyvoláva v systéme obrovský, neodpustiteľný problém, ktorého sila rezonuje všetkými kolieskami systému /aj keď, čím sú ostatné kolieska od toho problému ďalej, tím to rezonuje menej. Predstavte si to ako keď kvapne kvapka do vody./ . Rodičia toho chlapca nikdy nepoznajú nevestu a musia tomu chlapcovi pomáhať, čo i len na záchod. To ich vyčerpáva a ničí – aj keď to nedajú najavo. A všetci ho ľutujú zo slovami, že to bol osud. Ťažko. Osud je, keď ste pripútaní v aute, máte 79 airbagov, ste na prázdnej diaľnici, idete 20 Km/h a padne na vás meteorit. Na celej veci je najhoršie to, že človek často dopláca na nezodpovednosť druhých. (Ako npr. pri tom alkohole za volantom a rýchlej jazde). Ostatný ľudia nám väčšmi ovplyvňujú cestu životom. Povedzme, až stojíte v rade do obchodu. Záleží aj na ostatných ako dlho tam budete čakať. Pokiaľ sa budú tlačiť a predbiehať, čerstvé rožky nedostanete. A práve toto neuvedomenie je tragédia. Pretože systém tvoria aj ľudia.
--------------------------------------------------------------------
S niektorými ľuďmi sa rozprávať ... to radšej pôjdem v lete plným autobusom, zn. Karosa ŠD11, so zatvorenými oknami postojačky na jednej nohe. Nonstop linka Praha - Tokio.
--------------------------------------------------------------------
S niektorými ľuďmi sa rozprávať ... to radšej pôjdem v lete plným autobusom, zn. Karosa ŠD11, so zatvorenými oknami postojačky na jednej nohe. Nonstop linka Praha - Tokio.
--------------------------------------------------------------------
Viete čo je náš najväčší problém? Žijeme vo svete, v krutom svete, kde musíme deň čo deň súťažiť o prežitie a sociálny status. Kvôli tomu bojujeme všetkými možnými zbraňami. Odsudzujeme sa, stránime sa toho čo by sme chceli robiť a ako vyzerať. Obklopujeme sa rôznymi zbytočnými vecami ktoré sú akoby barikáda, čo má chrániť naše vnútorné, krehké dieťa. Človiečika ktorý chce iba to, aby „ho niekto objal“. Touto obranou sa ale viac odsudzujeme a podvedome vytvárame podmienky potrebné pre boj, pričom chceme, paradoxne mier, pochopenie a väčšiu súdržnosť v komunite. Každého odháňame tým, že dotyčného prakticky zneužívame na prácu, aby sme my nemuseli nič robiť. Paradox č.1 je, že práve človek žije len vtedy, keď má zmysluplný cieľ na ktorom pracuje. Paradox č.2 je, že človek má v sebe zabudované, tzv. „pestúnske mechanizmy“, ktoré „človeka nútia“ aby sa staral o druhých. Ignorovanie ich „hlasu“ alebo protirečenie tomuto mechanizmu vytvára určitý typ neuróz. A plus, každý jedinec má svoje jedinečné potreby a ICH ignorovanie, popr. Zhadzovanie dotyčného pred ostatnými v komunite, vytvára začarovaný kruh spomenutý hore z jedinou možnosťou – ešte väčšie odcudzenie sa ľuďom, od ktorých chceme aby stáli pri nás. A PRITOM sproste ubližujeme jedincom, ktorých máme - my - radi a chceli by sme od nich „len to objatie“. Naskytuje sa otázka.:
Čo sme už skutočne d*bnutý?!
Čo je toto za logiku?! Prečo každú sociálnu potrebu blokujeme svojou blbosťou? Prečo každého odháňame, keď sním chceme byť? Kvôli začarovanému kruhu, tam hore spomenutom?! Chcete znova dostať položenú inkriminovanú otázku? To neexistuje žiadna cesta „tam hore“ bez toho, aby sme nevytvárali „mŕtvoly“? Až nie, kde je pes zakopaný? Náš problém je v „našej hlave“. Hanbíme sa za prirodzené veci, potreby a mechanizmy. Áno, je pravda, že sa nedá vyhovieť každému a pri všetkom. Plus existujú blázni, čo radi ubližujú ostatným. My ale robíme to, že aj keď sa naskytne povolenie, príležitosť ba až povinnosť, tak túto „prirodzenosť“ zahodíme a vykašleme sa na to, lebo vo svete akom žijeme to proste nejde. Peniaze, biznis a stres to nepovoľuje. Keď sme už pri tom strese. V knižnici SQ sa nachádza zopár titulov kníh, ktoré sa venujú problematike sebazdokonaľovania a psychológie. Podstatné je, že sa odvolávajú na autorov z rokov minulých. Časová priamka sa ťahá od cca r. 1897 po r. 2010. V každej tej knihe je spomenutá jedna spoločná veta. „Dnešná doba je plná stresu“ „ žijeme v dobe stresu“. To už od roku 1897?! To máme dva storočia plné stresu?! Nepoužívame, náhodou, vlastnú ústnu dutinu ako WC?!
--------------------------------------------------------------------
Díki bohu za expresívne výrazy. To by sa človek nevedel ani slušne vyjadriť.
--------------------------------------------------------------------
Díki bohu za expresívne výrazy. To by sa človek nevedel ani slušne vyjadriť.
--------------------------------------------------------------------
Ďakujeme že ste sa „dočítali“ tak ďaleko. Oddýchnite si, máte za sebou kus cesty. Pripravte sa na ďalšiu časť nášho článku kde sa dozviete, ako sa pozerať do slnka s otvorenými očami bez žiadnej ochrany a ako dosiahnuť aby ste sa holými nohami nešmýkali na ľade. Nie. toto nie je žiadna podprahová reklama na blog „Štve nás to - drogy“. V poslednej dobe letelo svetom jedno módne hnutie prezliekajúce sa za mesiáša, alebo priam za „priekopníka novej idei“. Hlásalo že človek môže sedieť na zadku a premýšľať o tom čo by chcel a ono to zázračne priletí k nemu do obývačky. Skúšať neodporúčame, takú veľkú obývačku, aby sa do nej zmestil autopark Ferari, nenájdete. TO tajné, čo každý bohatý človek zatváral do trezora, TO tajné, čo keď nejaký smrteľník náhodou našiel, odrazu zmizol, lebo ho niekto odpratal. A TO tajné tajomstvo úspechu nám tí proroci prinášajú na striebornom tanieri. Sóda bikarbóna je v špajzy, tretia polička, vľavo, vzadu. Na strávenie dole napísaného, potrebné. Čo za „človeka expresívne vyjadrenom“ by si kedy pomyslel, že vám niekto dá niečo zadarmo A EŠTE takú vec, ktorá by toho proroka prakticky vyšachovala zo sveta úspechu. Však to by si pílil konár, na ktorom by sedel. A EŠTE za predpokladu, že ten konár, na ktorom sedí, je presne umiestený nad žumpou. Secret je kravina (doplň vhodnejší vulgarizmus). Až si myslíte opak, v tom prípade je na mieste položiť nasledujúcu otázku. Ako je možné že svet ešte stále existuje? Netvrdí secret náhodou niečo o tom, že sa každému všetko splní. Čo ak si menej obľúbení ľudia našej spoločnosti zmyslia že svet je nanič a želajú si aby svet nebol, aby neexistovala spoločnosť sama? V takomto prípade sa čudujeme, ako je možné že tieto slová teraz čítate. V druhom rade to možno ani nie je realita, ale to už je druhá téma. Život nás sám presvedčil o správnosti nášho názoru. Skeleton sedel snáď 5 hodín a tuho premýšľal nad tým, ako mu bude dobre, keď bude mať veľa peňazí. Jediné čo docielil bolo že ho bolel chrbát, a musel aplikovať do očí kvapky zn. Visine. Takže, neni možné aby ste si pritiahli niečo, čo odporuje všetkým prírodným zákonom, bez toho aby ste sa postavili z postele. Autori bestselleru mieria len na priečky z názvom „Bestseller“. A to kvôli peniazom. Vaše Ferari v obývačke je im ukradnuté. Bestelleráci si len odkopírovali starú knižočku z názvom „Mysli a zbohatni“(Napoleon Hill, vynálezca receptu úspechu Andrew Carnegie.) a dali mu nádherný, zlatistí plášť z názvom Lenivosť. Áno, je potrebné v seba veriť a „vidieť cieľ, ktorý ste si vybrali“. Ale, ten recept úspechu je napísaní trošku inak.:
„Čokoľvek čo myseľ vymyslí a v čo uverí, to dosiahne. Pokiaľ bola vykonaná akcia smerujúca k cieľu, ktorý si človek vybral, na ktorý zozbieral dostatok sebadôvery, má preň spaľujúcu túžbu aby sa vyplnil a bola zaplatená daň na jeho zrealizovanie.“
Neznie to lepšie? Asi nie, tu treba makať. Polopate - Chceš v živote vyhrávať, chceš vlastniť milióny eur, chceš mať ten najväčší dom v okolí a fáro také rýchle, že za ním ani svetlo nestíha? Tak pracuj na sebe, dokáž že si to zaslúžiš, pretože k tomuto všetkému naozaj stačí jediný, i keď najťažší, krok. Prekonať vlastnú lenivosť. (A to my už nazývame „krok“. Niektorý ľudia by potrebovali sedemmíľové čižmy. Po 60 rokoch to nedokázali. Prečo by sme my následne boli schopný všetko dosiahnuť za pár hodín? *_*)
--------------------------------------------------------------------
Byť posledným klincom do rakve každá vec čo ma naštve, tak budem pochovaný v ihelníčku.
--------------------------------------------------------------------
Byť posledným klincom do rakve každá vec čo ma naštve, tak budem pochovaný v ihelníčku.
--------------------------------------------------------------------
„Poďakujme naším vysoko postaveným pánom, čo sú zodpovední za naše životy, a robia nám peklo na Zemi.“ Podobné vety môžete pravidelne počuť v rozhovoroch medzi našimi spoluobčanmi. Problém je v tom, že ich sused nevlastní auto len jedno, ale dva a tretie má schované v izbe svojho syna, za dvojnásobnú cenu, ale v tvare modelu. Obrovský problém galaktických rozmerov! Nehovoriac o ostatných, nespomenutých maličkostiach, ktoré sa do blogu ani nezmestia. Možno tak do encyklopedickej knihy z obsahom tak veľkým ako naša stará známa Biblia. Takéto rozhovory človeku pripomenú pekné dni, kedy sa prechádzal po zhnitom meste a nechával svoju tvár napospas hrejúcemu slniečku na ktoré je alergický. Požieranie kožných buniek bolo neustále a nehanebne prerušované veľmi dobre známou témou. Témou tak omieľanou že keby sa premieľa v takom množstve aj múka v mlyne, stratila by svoje fyzické vlastnosti. Ohováranie falošnými informáciami patrí v tejto dobe prvenstvo v rebríčku medziľudských vzťahov. Ako nepatrné poznámočky, ktoré žiak pred učiteľkou schováva pod lavicou pri písomke aj oni sa dostávajú do nášho ucha, tak trochu „underground“. Hrajú hlavnú rolu v rozhovoroch a ich skazenosť je gradovaná faktom, že ľudia robia „z komára somára“. Najhoršie je že informácie podobného typu, nepresahujú vedomostný obsah stránky www.dajsicezhubu.cz . Ktorá vlastne ani neexistuje. Vytváranie si príbehov z fantáziou tak bujnou, žeby ju im závideli aj Bratia Grimmovci, nemá logický význam. Nuž ale ostatní poslucháči sú vo svojom živle. Tak to proste neriešia, a nechávajú sa unášať prúdom záchodovej vody. Poprípade sú rovnakí ako vraví pravidlo “vrana k vrane sadá“. V takýchto prípadoch vzniká ohováranie niekoho, koho pravdepodobne matne poznajú vďaka rozmazanej fotografii, na ktorej videli ako si nejaký človek sadá do nového fára. Následne z človeka, čo na svoj majetok tvrdo pracoval celý život, sa stane celomestský podvodník ktorý svoje prachy nahrabal na „chudobnom ľude“. „A preto sa tí chudáci nikdy nebudú mať tak dobre ako on, lebo nevedia kradnúť“. V ojedinelých prípadoch sa z nášho „celomestského podvodníka“ stane aj niekto iný, ale tento záver už necháme na vás. Aj keď trochu napovieme. Čo sa stane keď si matematicky spojíte neplnoletosť s rozmnožovacím pudom a pridáte do zátvorky pubertálnu hlavu? Vyjde vám záver o ľuďoch, ktorý keď sa v zlú chvíľu na niekoho kyslo usmejú, dostanú „nálepku na celí život“. A nakoľko svoj čas trávia trocha inak ako druhý, musia byť zlý, nie?
--------------------------------------------------------------------
Kebyže si niekto dá predsavzatie, že sa neostrihá vždy, keď bude počuť - čo i len raz za deň - ako sa ľudia ohovárajú, vyzeral by ako hlavná hrdinka z filmu Tangled.
--------------------------------------------------------------------
Kebyže si niekto dá predsavzatie, že sa neostrihá vždy, keď bude počuť - čo i len raz za deň - ako sa ľudia ohovárajú, vyzeral by ako hlavná hrdinka z filmu Tangled.
--------------------------------------------------------------------
Vzniká tu problém. Ľudia si neuvedomujú, že síce na gauči, pri najväčšej plazmovej TV s uhlopriečkou presahujúcou metrické parametre, sa cítia dobre, ale po roku ich to proste prestane baviť. Tak isto ako čistiaci prostriedok, vytvorený z najlepšej čistiacej chemikálie, vyprchá rovnako ako naša spokojnosť. Ľudia si to ale nepriznajú a preto sa radšej nechávajú ovplyvňovať pohodlnosťou. A keď ju nevedia dosiahnuť, napríklad s problémom, že majú nedostatok obeživa, tak jednoducho ohovárajú iných, čo majú tak strašne veľa „prachov“ a majú ich preto tak veľa, lebo ich získali podvodom. To je snáď jasné, nie? Odsúdenie úspešného človeka, len preto, že mu závidíte je blbosť 4tého stupňa. Čo mu závidíte? Prachy? To aj my, ale nevyužívame svoju závisť negatívnym spôsobom. Závisť sa dá použiť aj pozitívne. Dieťa v škôlke chce presne takú istú tašku ako jeho kamarát a to len preto, aby sa stal obľúbeným. Závidieť vlastne znamená chcieť dosiahnuť niečo čo má druhý. Tým pádom je obdivovaný. My chceme byť tiež obdivovaný, alebo chceme dosiahnuť niečo čo nemá nikto, a to by bol ďalší dôvod na obdivovanie našej osobnosti. Človek, jednoducho, túži po uznaní. Niektorý závistlivý jedinci viacej pracujú, aby to dosiahli. Keď z jednoduchého, logického, fyzikálneho zákona vyplýva, že dosiahnutie cieľa je možné len úsilím, a ničím iným. Nie je jednoduchšie niečo robiť, miesto stáleho sťažovania sa, že všetko je „nespravodlivé“? V tom prípade strácať čas nad bezvýznamnými, neovplyvniteľnými faktormi, ktoré sa našimi rozhovormi aj tak nezmenia? Nie sme náhodou pohodlní? To je ale veľa otázok nasledujúcich po sebe bez jedinej odpovede, že? Závisť si treba zaslúžiť. Uvedomte si, že spokojnosť nie je nekonečná. Niektorí to pochopili. Väčšina si to ani neuvedomuje. Nakoniec si to uvedomia na staré kolená, že svoju matku (ktorá je pravdepodobne podľa prírodných zákonov už mŕtva) asi nemali bachnúť do domova dôchodcov len kvôli baráku na ktorý pracovala celý život, a dosiahla len uspokojenie svojho „miláčika“.
--------------------------------------------------------------------
Treba aktualizovať mozgový software.
--------------------------------------------------------------------
Treba aktualizovať mozgový software.
--------------------------------------------------------------------
Sme bytosti ktoré žijú len z toho, že dosahujú svoje ciele. Každý má v sebe mechanizmus úspechu. Až by to nebola pravda, vonku by hnila kopa mŕtvol. Tak isto ako vystrelená navádzacia raketa, si často ideme za svojím a nenechávame sa odradiť ničím v okolí. Dosiahnutie daného cieľu nám prináša uspokojenie (v iných prípadoch aj opak, ale zato si už môžeme sami, a nie ostatní, na ktorých sa tak radi vyhovárame). Vždy ide o cieľ, ktorý tomu mechanizmu úspechu dáme. Až kukáme každý deň do monitora a drtíme COD / DOTA / WOW / ROFL , tak sa nemôžeme ani na minútku diviť, že tie milióniky nejako meškajú. Pokiaľ tomu pripočítate tú najzvrhlejšiu záľubu ostatných (nie nudenie sa), tak máte dokonalú predstavu o našej spoločnosti, o jej zákonoch, o spodine, o bezdomovcoch atp. Centrum je hlava. Presnejšie „Niečo čo každý nazýva konečný pozorovateľ“. Lopatisticky sa, ten niekto, dá nazvať „TY“. TY čo pozeráš na monitor a nestačíš sa čudovať aké blbosti tu čítaš. Ani si nevedel ako si TY dôležitý, ale... poďme na pointu. Tú najzvrhlejšiu záľubu ľudí môžeme nazvať – Odpad mysle. Je to niečo ako premýšľanie nad blbosťami v blbú dobu, zapratávanie si mysle bordelom typu bulvár a najhoršie zo všetkého - Duševná lenivosť.
Prvý typ nachádzame u ľudí, čo sa neustále stresujú nad zbytočnosťami. Videli ste niekedy niekoho, čo napríklad hovorí „Tú skúšku aj tak pokazím“ ? Až áno, tak máte šancu na pochopenie. Jedná sa o DIAGNOZOVANIE / NEGATÍVNY ÚSUDOK. Negatívny úsudok, je niečo ako povedať – som ten najneschopnejší babrák na svete. Nie som hodný ani ako výplň rakvy. Diagnozovanie je niečo ako povedať – F730 - idiocia. Obidva sa rozšírili pomerne rýchlo a nenásilne. Robia to všetci, ale čo je na tom zlé? Takže. Konečný pozorovateľ (alebo TY) je prakticky „výplň stroja i operátor, ktorý stroju dáva príkazy“. Až sa chceš napiť, „tak sa vystrie ruka, chytí pohár atď.“, Až sa chceš dostať do posledného levelu Half Life 2, „tak ruka automaticky mieri a ty máš dostatok času na premýšľanie nad hádankami“. Proste si TY vyberieš cieľ a nepremýšľaš nad tým, ako to telo urobí – TY sa sústredíš len na výsledok. Človek neni stroj, človek má stroj, ktorý ovláda. Až mu dáte cieľ, ten sa bude snažiť dosiahnuť. Zoberie hocičo. Až „ten stroj“ kŕmite určitými myšlienkami, tak sa bude snažiť modifikovať na dané predstavy.
Až si niekto povie (myslí na to stále) že je blbec, lebo nenapísal písomku na 1, Až si niekto povie že je babrák (myslí na to stále), lebo pokazil narodeninovú tortu, Až si povie niekto (myslí na to stále) že je idiot, lebo zabudol na niekoho meno, alebo ak niekto povie (myslí na to stále) že sa mu nechce žiť – tak to „ten stroj“ dosiahne a sám sa modifikuje na danú predstavu. Prakticky sa ten „niekto“ premení na Idiota, ktorý je babrácky blbec. A bude chcieť skočiť pod najbližší vlak, lebo ho nebaví život. Diagnozovanie je taká zlá vec, žeby ju mali zakázať pod hrozbou pokuty. Nezabúdajme, že ju Boh zabudol uviesť v Desatore. Takto sa, totižto, dajú zničiť milióny životov. Takto sa dajú zdeptať deti, dospelí a ešte hádam aj kostry na cintoríne. Cesta k vyliečeniu je opačná. Ty, konečný pozorovateľ, čo vlastníš dokonalý stroj, nie si chyba, ktorú si teraz urobil. Si len tvor, ktorý sa učí a, pozrime sa pravde do očí, inak to ani nejde ako robiť chyby a korigovať svoj smer cesty k cieľu A NEPRESTAŤ v ceste, pokiaľ ten zmysluplný cieľ nedosiahneš.
--------------------------------------------------------------------
Milujeme vás a pomáhame vám – vaša národná asociácia psychiatrov.
--------------------------------------------------------------------
Milujeme vás a pomáhame vám – vaša národná asociácia psychiatrov.
--------------------------------------------------------------------
Sranda je, že sa niekedy ľudia snažia žiť až napokon nežijú ale prežívajú. Ako náhle toto robí viacej členov spoločnosti, mechanizmus funguje len tak napol. Tak isto ako slnko nemôže „len tak napol hriať", ani systém nemôže v takomto stave dlho vydržať a takzvaným prežívaním sa kazí. Čím vytvára neuveriteľný bordel. A práve ten nás Štve. Uvedomujeme si, že je to veľa informácií a polovica z vás to v 4% vzdala. Ale to čo vám tu píšeme neni len tak zo srandy. No, síce trochu aj hej, nebol by predsa polo zábavný blog bez trochu vtipu. Ide o to, že pokiaľ sa človek skutočne nad všetkým zamyslí, začnú ho napadať rôzne veci. Sme proste tu na planéte, ktorú dennodenne zasierame a aby to nestačilo, zasierame sa sami. Nebolo by od veci zmeniť trošku činnosť? Poupratovať okolie, poupratovať v sebe. Sme skutočne to jediné, čo by nám malo byť to najvzácnejšie. To jediné, čo nás drží pri živote. Po smrti je skutočne len tma. Naša iskra sa rozplynie do mora energie a staneme sa súčasťou zeme. Skutočne to jediné čo chceme, aby tu ostalo, je zanechať neporiadok? Až chcete mier, prečo tvoriť vojnu. Mier si možno vážiť aj bez toho, aby sme ho stratili a potom za ním smútili. Prečo potom neskúsiť srdečnejší prístup k ostatným? Je jasné, že každému sa ustupovať nedá a nemusíme každého bez rozdielu chápať, alebo mu pomáhať (včetne masového vraha).
Ale voľba miernejšej cesty smerom k normálnym ľuďom, by prospela k zmene k lepšiemu. Pretože peklo a nebo môžu byť jedine na zemi. Nemyslíte? Tak myslieť začnite. Pretože o medziľudských vzťahoch a myslení je práve život.
--------------------------------------------------------------------
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára