Tak ako sa zvuk odráža od stien i udalosti sa k nám vracajú ako bumerang. Nezáleží na tom, či sa v ich základe nachádza dobro alebo zlo. Človek nakoniec urobí záver. Nehľadajte v tom žiadny väčší význam. Niečo sa nám proste prihodí.
Pán Božko je zdržanlivý ale pamätlivý.
Nejako tak by sa dal začať špatný vtip, rozprávaný niekde na vandrovke, poprípade dobrá výhovorka či (a ba dokonca) zlé ohováranie. Dve vymenované spôsoby použitia sú skoro nevinné. Tá posledná, zmiešaná s vysokou dávkou nadradenosti a pocitom „že konečne bola vykonaná spravodlivosť“ činí viacej škody ako úžitku. Škody na vôkol, úžitok v centre osoby. Extrémnym egoizmom živená žiarlivosť podporovaná každodennou pretvárkou „že je všetko v poriadku“, dolieva benzín do už dosť rozpáleného plameňa. Ako môže byť „pán Božko pamätlivý“ keď by si mal pamätať len to zlé a podľa toho konať? Je Boh nejaký kat, alebo démonické stvorenie čo sa vyžíva vo zvyšovaní už dosť hrozného utrpenia? Ťažko. Tak potom ako na toto ľudia prišli?! Ako je možné že dokážeme klesnúť na samotné dno podlosti a vieme vypustiť, pri udianí tragickej udalosti, túto vetu? Jednoducho... sme deti a tie vždy hovoria čo si myslia, nehladiac na okolnosti.
Človek sa stáva dieťaťom prirodzene – Narodením. Ako roky pribúdajú, pribúda aj skúsenosť a mentálne vzorce, ktoré nás formujú. Šesť ročné deti ich majú vytvorené na 80%. Dané vzorce sú kľúčové pri našom ďalšom rozhodovaní. Bez rozdielu, či sú správne, alebo nesprávne. Táto poučka je potrebná na hlbšie pochopenie indivíduí, ktoré sa vyžívajú v utrpení iných. Proste im bolo ublížené a samy túžia po odplate. Až im odplatu poskytne „pán božko“ poprípade „Mickey Mouse“ sú nanajvýš spokojný. Aj keď je očividné, že dané „entity“ nemajú s „daným javom“ nič spoločné. „Ľudia to tak cítia, preto to musí byť pravda“. Pričom je len jedna pravda. A to taká že.: Všetko čo sa udeje, sa udeje, len ako dôsledok určitého kvázi Echa minulých činností, ktoré sme vykonali my, poprípade iný človek, či skupina (nie ako nejaký vyšší plán). Je len „na mne“, ako sa postavím daným udalostiam a čo urobím. Pretože od toho závisí moja budúcnosť.
Človek sa učí vlastnými chybami. Inak to ani nejde. Jedine vtedy, keď dostaneme negatívnu spätnú väzbu, môžeme upraviť smer našej životnej cesty. Všetky udalosti, dobré alebo zlé by nám mali byť ukazovateľmi. Mali by nám pomáhať korigovať našu cestu životom. Rovnako ako to robia vodiči, keď „čítajú“ dopravné značenie. Až sa dokážeme nimi riadiť, dokážeme dôjsť do vytúženého cieľa.
Preto sa treba vykašľať na pomstu a začať konečne premýšľať nad tým „čo my chcelo Echo povedať“.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára