Čísla sú okolo nás. Tvoria neoddeliteľnú súčasť našich životov. Je zaujímavé ako tento jednoduchý grafém dokázal inšpirovať mnoho generácií ľudského pokolenia. Človek vymyslel nespočetné množstvo ciest pre ich grafické zobrazenie a nespočetné množstvo tém k filozofickým večerom. V poslednej dobe boli aj pre mňa malým vesmírom. Vášeň čo som vkladal do umeleckej tvorby my vždy pripadala byť prirodzená. Do doby, kedy čísla nezačali rozprávať.
Čísla, cifry, numbers. Hovorte im ako len chcete. Ja v týchto jednoduchých grafémoch vidím jedine príbeh. Sú mojou inšpiráciou mnohé roky, hádam odkedy viem ako sa drží ceruzka v ruke. Jedinečnosť a tajomno. Také slová by som volil až by som chcel opísať ten pocit, kedy mnou vytvorené dielo vypráva príbeh čo preverí čas. Pravdu povediac, vždy som to považoval za normálne. Dielo inšpiruje vznik ďalšieho diela. A je jasné, že inšpirácia si nevyberá kedy príde. Proste len zaklope. Vždy som bol na vážkach, či to čo my čísla hovoria, je pravda. Do doby, kedy som sa dopočul o čísle 0. Bol to okamih, ktorý otriasol mojou vierou v normálny svet. Ukázalo mi, že predsa len existujú veci medzi nebom a zemou. A odvtedy viem že séria surrealistických obrázkov nie je len rozmar fantázie ale cesta. Kam? Netuším. Môžem sa na dané obrázky pozrieť hocikedy a hocijako. Stále počujem rovnaký príbeh čo mi horúčkovito rozprávajú. Aj keď nenasledujú radovú postupnosť, časovo sedia presne. Chcel by som len vedieť čo sa to deje a či sa to deje. Preto píšem vám. Mojim spoločníkom aj katom. Poďme spoločne hľadať odpovede. Do ríše kde čísla rozprávajú príbehy.
Dneska rozpráva
Number 0
... Svet ... začiatok aj koniec ...
Slnko dneska pálilo viac než inokedy. Bolo totižto leto. Horúci vzduch vytváral rôzne fantastické obrazce. Škoda len že som sa nemohol poriadne napiť. Prúd zo životodarnej studni sa časom stenčil, a tým sa zmenšilo aj množstvo vody čo som pravidelne dostával. Osobne my to ani trochu nevadilo. Som na tomto svete už veľa rokov. Teraz je čas pomaly ísť. Možno si poviete -no, dôchodca, však máš ešte nejaký ten čas navyše, uži si ho pokiaľ môžeš. Ja viem. Ale viete ako to býva s nami. Starými stromami. Moje lístky už dávno zožltli a odpadli. Pôda navôkol ostala suchá - nehostinná pre každý druh života. Stojím tu už večnosť, sám.
Bolo počuť kroky. Rýchlu chôdzu. Ani neviem ako dlho som nepočul ten zvuk. Pre vás ostatných všedný, pre mňa nádherný. Horúci vzduch vytváral polo-priesvitnú oponu. Cez ňu bolo vidno len nejasnú siluetu. Podľa mňa to mohlo byť i stádo koní. Lenže fatamorgána hrala kúzla zo starým zrakom známe divadlo. Prišlo totižto malé dieťa. Vyzeralo dosť rozrušene, ba až nervózne. Asi sa niečo stalo. V rukách držalo nádherne zabalený balík. Asi malo narodeniny. Slzy mu tiekli po lícach akoby nedostalo to čo si želalo. Možno chcelo medvedíka či autíčko. Nevedno. Tak či tak to nemohlo vedieť ani ono, lebo balík nebol otvorený. Napokon sa upokojilo a sadlo si na koreň suseda - lipy. Ach áno. Môj priateľ -Lipa-. Bola s ním sranda. Teraz už je na lepšom mieste. V jeho bútľavom tele prebývajú v zime veveričky. Slnko dnes skutočne neuveriteľne pálilo a dieťa vyzeralo dosť zraniteľne. Starými konármi som mu preto vytvoril slnečník. Pravdepodobne to ani nezbadalo. Malo hlavičku v smútku. Čo ťa len trápi?
Bolo počuť kroky. Rýchlu chôdzu. Ani neviem ako dlho som nepočul ten zvuk. Pre vás ostatných všedný, pre mňa nádherný. Horúci vzduch vytváral polo-priesvitnú oponu. Cez ňu bolo vidno len nejasnú siluetu. Podľa mňa to mohlo byť i stádo koní. Lenže fatamorgána hrala kúzla zo starým zrakom známe divadlo. Prišlo totižto malé dieťa. Vyzeralo dosť rozrušene, ba až nervózne. Asi sa niečo stalo. V rukách držalo nádherne zabalený balík. Asi malo narodeniny. Slzy mu tiekli po lícach akoby nedostalo to čo si želalo. Možno chcelo medvedíka či autíčko. Nevedno. Tak či tak to nemohlo vedieť ani ono, lebo balík nebol otvorený. Napokon sa upokojilo a sadlo si na koreň suseda - lipy. Ach áno. Môj priateľ -Lipa-. Bola s ním sranda. Teraz už je na lepšom mieste. V jeho bútľavom tele prebývajú v zime veveričky. Slnko dnes skutočne neuveriteľne pálilo a dieťa vyzeralo dosť zraniteľne. Starými konármi som mu preto vytvoril slnečník. Pravdepodobne to ani nezbadalo. Malo hlavičku v smútku. Čo ťa len trápi?
Čo ťa v skutočnosti trápi?
„Sme obaja rovnaký...“
Na moje potešenie začalo rozprávať. Aspoň viem že bolo v poriadku.
„... sme samy. Zasadený v pôde. Myslelo som si že žijem v úrodnej pôde. Všetko tomu nasvedčovalo. Mám dobrých rodičov, kamarátov i starkých. Každý deň jedávam ovocie a učím sa nové veci. Možno si povieš že mám šťastie. Lenže toto všetko je len klam. A rovnako ako ty aj ja som v strede pustiny. V suchej zemine.“
Na chvíľku sa odmlčalo. S jeho svetlými vláskami sa hral vietor. Možno chcel utešiť strápenú dušičku. Musím sa priznať, že rozumiem ľudskej rečí. Však mám vyše sto rokov. Len tie slová čo dieťa hovorilo, my nejak nešli dokopy s jeho vekom. Možno bolo veľmi rozumné, ba až geniálne. Vyzeralo to skorej akoby sa jednalo viac o prekliatie než o dar. Akoby Einsteina uväznili v detskom tele. Maličké si povzdychlo. Stále pozorovalo balík previazaný červenou stuhou. V jeho očiach sa odrážali fragmenty minulosti. Časy dobré, časy zlé. Hlbokým povzdychom ukončilo hľadanie imaginárneho šťastia. Zameralo sa na vyschnutú lipu a pokračovalo v melancholickom monológu.
„Každý v mojej triede chce byť veľký. Vyrásť, … ale oni nevidia pravdu. Predstav si. Veria, že keď vyrastú, že už nebudú musieť viac chodiť skorej spať. Môžu byť hore do desiatej ... Nebudú musieť ani poslúchať a môžu si že vraj robiť čo len budú chcieť. Ja ale vidím pravdu. Postupne ako vyrastiem, zmením sa na zlú osobu. Sebeckú a hroznú. Už viac nebude úsmev zdobiť moju tvár. Namiesto neho sa zjaví veľká jazva vypálená po nenávisti. Zabudnem na to čo je radosť. Začnem biť každého čo sa my postaví do cesty. A to len v mene farebných papierikov. Kvôli nim budem schopný i vraždiť. Robiť pasce. Budem musieť deň čo deň chodievať do práce ktorá zo mňa napokon vysaje život. Len kvôli peniazom. Nebudem mať čas na nič, lebo keď sa raz veľký kolobeh peňazí roztočí, nedá sa tak ľahko zastaviť. A možno sa zastaví, len už bude neskoro. Ostanem sám v strede ničoho. V strede vyprahnutej pustiny. Strom ja nechcem dospieť. Ja chcem ostať dobrým človekom. Dieťaťom. Nechať všetko tak ako je. Takto my je dobre. Prečo musím dospieť?“
Dieťa začalo plakať. Neviem čo by som preň mohol urobiť. Vieš maličké. Ako každé semienko čo raz padne do pôdy, začne klíčiť a postupne z neho vyrastie mohutný strom. Potom zakvitne i zarodí plody. A napokon keď odslúži určitý čas aj zmysel, vyschne – zanikne. To je kolobeh prírody. Ja už to mám všetko za sebou. Lenže ty maličké, ty si ešte len klíček. Viem ako sa musíš cítiť. Je to akoby ti celí život klamali. Lenže nepovedali ti jednu zásadnú vec ...
Čo v skutočnosti chceš?
Strom zrazu nabral všetku vitalitu čo v sebe kedy mal. Keď dieťa doplakalo a obzrelo sa, uvidelo zázrak. Žiadne suché konáre, ale kvety a zelené listy či priam sršali vitalitou. Napriek tomu že stál v nehostinnej zemi, starý strom zakvitol. Dieťa sa dlho čudovalo, napokon ale pochopilo. Rozumu malo na to dosť. Zem môže byť nehostinná ako len chce. Lenže je to voľba každého ako sa v danom prostredí zachová. Dospelosť možno znamená koniec detstva, ale začína sa nová kapitola života. Taká akú si každý sám napíše.
Dieťa ešte chvíľu sedelo pod touto nádherou a obdivovalo zázraky prírody. Napokon poďakovalo stromu a odcupkalo domou. Začalo s úsmevom písať novú kapitolu.
Dieťa ešte chvíľu sedelo pod touto nádherou a obdivovalo zázraky prírody. Napokon poďakovalo stromu a odcupkalo domou. Začalo s úsmevom písať novú kapitolu.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára