Niekedy vo Februári som zistil, že mi expiroval občiansky preukaz. To ma samozrejme potešilo. Pretože okrem toho, že sa zasa objavila nejaká nová vec, ktorú bolo nutné vybaviť, bol ten Február zároveň aj mesiacom kedy Corona dosahovala vrchol svojej tretej vlny. Niežeby som aj ja neprispel svojou troškou k tej pozitívnej štatistike ... ale fakt mi to zlepšilo náladu, lebo okrem toho že nerád jednám s ľuďmi a nerád chodím na miesta kde je tých ľudí veľa, som zároveň aj strašne lenivý a vôbec sa mi nikam nechcelo cestovať. Ešteže som sa mohol vyhovoriť na tú chrontu.
No po vyzdravení som si v kalendári voľky-nevoľky našiel najvhodnejší deň i čas. V cestovnom poriadku ten najlepší autobus a zo štyroch webových stránok som (sťa jak hľadač pokladov) dešifroval polohu tej najsprávnejšej pobočky. Ešte som si po internetoch pokukal predmety, ktoré mi chýbali, že si ich pôjdem osobne kúpiť (lebo pobočka bola v inom meste a pri občianskych sa človek dlho nezdrží, veď jedna noha tam druhá naspäť). A po tomto pilnom plánovaní som v pocite spokojnosti strávil zvyšok večera (hraním Factorio), pretože mi vtedy ani len nenapadlo, ako naivne som si to všetko predstavoval.
Vybavoval som Občiansky
- Wtf -
Autobus dorazil na zastávku a ja som sa, po menšom zorientovaní sa, vybral k budove v ktorej malo sídliť miesto pre vybavovanie dokladov. Tú budovu ľudia volajú, alebo kedysi volali - Titanic. Netuším prečo, ale možno preto, lebo je tá budova jedna veľká architektonická katastrofa.
Otvorili sa automatické dvere a cez menšiu chodbičku som sa dostal do nejakej väčšej miestnosti. Popravde ani neviem, lebo to tam bolo všetko nejaké otvorené a presklenené, až človek netušil čo kde začína a čo kde končí. Po dlhšej prestávke (ktorá mala slúžiť na zorientovanie sa) som prišiel k pani, ktorá dávala lístky. Tá stála vedľa kiosku (čo bol veľký dotykový displej kde si človek mal zadať službu aby “to ono” vyplulo lístoček s poradovým číslom). Pani sa ma opýtala, že čo by som chcel, naťukala to do kiosku a podala mi lístok. Nechápem síce prečo tam stála, keď mal ľudí obsluhovať ten veľký displej, ale možno na to mali dôvod.
Na lístku som mal 2667. To v ten deň museli vybaviť asi veľkú hordu ľudí, keď už sme boli pri dvoj-tisíckach (a to ešte nebolo ani desať hodín). Tak fajn, predomnou sa nachádzala plne-obsadená štvor-rada stoličiek a každá z nich bola otočená smerom na veľkú svetelnú tabuľu, kde sa nachádzali čísla. To som neriešil, pretože ma čakali kolky. Nie tie na hranie, ale skorej hentie farebné nálepky, ktoré sa museli lepiť na každú žiadosť, keď človek niečo vybavoval u policajtov. Aj keď nechápem, prečo v 21-storočí nemôžu mať úradníčky pri sebe čítačku na bankokarty, ale možno na to mali dôvod.
V miestnosti boli tri zariadenia a každé jedno z nich bolo postavené tak, aby ich ľudia museli hľadať. I podišiel som k jednému, ku ktorému sa netiahla dlhá rada (lebo si ho fakt nikto nevšimol) a začal som hľadať že “kolky - občiansky preukaz”. A ako som hľadal, hľadal, hľadal, hľadal, tak som aj nenašiel. V hentom mori písmenok, či čoho to, by som našiel skôr zmysel života než kolok, ktorý som si mal kúpiť. Ako ... je pravda, že som krátkozraký (pričom okuliare som na sebe nemal, lebo som prichádzal z vonku a musel som mať respirátor, čo v kombinácii chlad, sklo a dych - vytváralo hmlu tak hustú že by aj Silent Hill závidel) a viem, že mám za sebou aj neuroboréliu (ktorá znížila výkon môjho mozgového procesora na pár desiatok megaherzov) i viem, že som po ťažšej Corone (ktorá výkon môjho mozgového procesora zrovna nezvýšila), takže áno - mávam obdobia, že bývam dezorientovaný, alebo nechápavý, alebo taký že ľudia mi niečo hovoria a ja ich fakt nevnímam (ako by len otvárali ústa), alebo že sa dívam na text a vidím tam len nejaké znaky či čo. Takže áno, som si vedomý svojho hendikepu - ale - to, čo som čítal na displeji vydávača kolkov by nedávalo zmysel ani Albertovi E a až by som to odfotil a poslal Google AI, vypadol by internet na celom svete. To muselo byť asi po Čínsky, alebo sa jednalo o nejaký exotický jazyk, možno Swahilčinu.
Bolo tam päť položiek, s veľkými písmenami, z čoho som vyvodil že sa muselo jednať o veľké kategórie. Ale nič nenasvečovalo tomu, že by nejaká z nich mohla ukrývať občiansky preukaz. Možno tak mapu ku Svätému Grálu, či k Noemovej Arche ale občiansky vôbec. Všetky políčka mali plus-mínus šesť slov, pričom každé z nich malo vyše sedem písmenok. A jediné tlačítko, ktoré mi dávalo ako-tak zmysel bolo - zadajte službu podľa kódu. Pozrel som sa na lístok z kiosku. Tam nič. Tak potom musí byť voľakde nejaká knižka.
Vďaka videohrám viem, že keď chcem nájsť nejaký kód (napríklad k tajným dverám), musím hľadať tam, kde by ma ani len nenapadlo hľadať. A fakt. Na osamelom stĺpe bol zavesený nenápadný stoh papiera, ktorý už mal tie najlepšie roky za sebou. I podišiel som k nemu i začítal sa. Malé čierne písmenká pekne dopĺňali tmavomodré pozadie, ktoré slúžilo ako hlavička každej jednej kategórii, akú si vážený úradníci vymysleli (nehľadiac na dôležitosť či umiestnenie v hierachii nadpisov), vrátane krkolomnej, novodobej uradníčtiny byrokratického typu a vnútroministerského dialektu. Tam som nielenže nevedel čo čítam, ale po troch prelistovaniach som aj zabudol že ako sa číta. Dokonca som si nasadil aj okuliare. A pokiaľ by som mal druhé, či tretie - tak aj tie by som si dal. Opýtal som sa preto pani od kiosku, že čo tam mám dať. I potešila ma, že nič, že pokiaľ občiansky preukaz expiruje, človek si nemusí kupovať žiadne kolky. Super.
Otočil som sa a pozrel na veľkú tabuľu s číslami. Mal som 2667. Na svetelnej tabuli k sebe úradníčky volali čísla ako 5413, 6252, 2855 a 4726. Niektoré mali pri sebe šípku, iné blikali a niektoré sa menili. Otočil som sa k pani od kiosku i opýtal sa, že WTF? Tá už podráždenejšie (lebo som v ten deň nebol jediný nechápavec) mi povedala že je to číslo, ktoré mám sledovať na tabuli a keď sa objaví, tak mám ísť ku okienku. Vzhľadom na to, že som nechcel vyzerať ako totálny idiot, som sa od nej odsunul čo najďalej - do nejakej chodby s veľkým počtom sklenených stien.
Úprimne - tomu miestu som vôbec nerozumel. Možno tomu prispieva aj fakt, že som človek odchovaný na videohrách a očakávam nejaký inteligentný dizajn. No toto miesto nemalo dizajn žiadny. Ba dokonca, až by som chcel použiť jeho pôdorys ako mapu do nejakej videohry, muselo by sa jednať o hororovú adventúru, kde vás obháňa nejaké neporaziteľné monštrum (pretože len do hororových hier sa dávajú priestory ktorých úlohou je čo najväčšie zmätenie hráča). Je taký problém sa týmto miestom prejsť? Asi hej ... dobre, aby ste mi rozumeli.
Pri dizajnovaní levelov si musíte dávať pozor, kde čo ukladáte. Existuje pravidlo, že na každú dôležitú vec by mal hráč dovidieť. Povedzme že chcete aby hráč v danom leveli prešiel cez most, ktorý zaktivuje nejakou pákou. Keď prejde dverami, oči by mu mali padnúť na tú páku. Dá sa to urobiť tak, že prostredie by malo byť tmavé a v okolí páky by malo svietiť svetlo. Alebo, pokiaľ tú páku chcete schovať, tak by k nej malo niečo aspoň smerovať - svetlušky, kvety alebo schody, pričom aj tie by mal hráč vidieť hneď, čo vkročí do miestnosti. Tieto veci (kam sa kto pozrie) si viete len odskúšať, tým že si level prejdete - budete ním doslova kráčať.
Až by som chcel hernú logiku aplikovať na vybavovacie centrum - tak hneď ako prejdem dverami, mal by som uvidieť kiosk (ktorý by mohol mať vedľa seba vylepený obrázkový návod na používanie). A po ľavej strane (síce záleží kde bude stena) by mali byť stoličky na čakanie. Čiže prídem do miestnosti, ku kiosku a pozriem sa doľava, kde uvidím stoličky na čakanie (to mi okrem iného aj povie niečo o obsadenosti daného vybavovacieho miesta - pokiaľ uvidím sedieť veľké množstvo ľudí, tak tam asi nebudem chcieť čakať a prídem inokedy). No a ako sa pozriem doľava, tak pri druhej stene oproti by mali byť automaty na kolky (čiže keď sa pozriem cez miestnosť, mal by som ich tam hneď zbadať). Takto “ďaleko” od kiosku by boli naschvál. Jednak by to bolo bližšie k okienkam, takže ak by si človek náhodou zabudol kúpiť kolok, nemá to ďaleko. A potom aj z dôvodu, aby mali ľudia predstavu o miestnosti (že kde sa čo nachádza).
Človek pri dizajnovaní levela musí neustále myslieť na to, že ako bude hráč hýbať hlavou, kde sa bude pozerať, kadiaľ bude chodiť - a podľa toho bude dávať alebo skrývať predmety a dôležité objekty. Bohužiaľ, na Slovensku sa dizajnéri venujú len tomu schovávaniu.
Prešiel som do chodbičky. Tá bola úzka, tak pre jedného človeka a pol. Po ľavej strane bola veľká a dlhá sklenená stena, za ktorou boli úradníčky. Oni tam mali svoje počítače, stoly, foto-búdky (ktoré boli podobné tým búdkam na skúšanie oblečenia) a okrem toho všetkého tam mali na železnej palici nastoknutý aj väčší displej, kde sa objavovalo číslo, že kto je ďalší na rade. Ku každému páru úradníčok viedli jedny sklenené dvere. Po pravej strane boli menšie výklenky (kde bol rad stoličiek po 5 kusoch v každom výklenku), v ktorých sa nachádzali veľké okná siahajúce hádam od stropu až po podlahu. Priestor tam bol veľký tak akurát na to, aby si človek sadol, pričom zostal aj priestor pre nohy. Len stolička sa nemohla posúvať moc dozadu, lebo by mohlo prasknúť okno. Výklenky medzi sebou oddelovala stena, ktorá pôsobila ako stĺp. Na týchto “stĺpoch” sa nachádzali aj malé svetelné tabule s číslami (ktoré úradníčky volali k sebe).
V momente ako som tam prišiel, tak som sa stratil. Hoc sa jednalo o jednu dlhú chodbu bez zatáčiek (čiže sa dalo ísť len rovno dopredu alebo rovno dozadu). Počas môjho prvého prieskumu som zistil maximálne to, že na konci chodby sú dvere, kde vydávajú hotové občianske preukazy. Po druhom, treťom a štvrtom prieskume (čo som sa tam zmätene prechádzal) ma priam obaril šokujúci objav - sklenené steny v mali v sebe zabudované sklenené dvere. Pričom pod pojmom “sklenené” si predstavte ako celo-sklenené - že boli na neroroznanie od stien, ktoré sa rozprestierali od stropu po podlahu a cez celú dlhú chodbu. Úplne priehľadné s nejakými nalepenými štvorcami (asi preto, aby im tam ľudia nevrážali - lebo nalepiť štvorčeky je jednoduchšie než orámovať dvere nejakou hrubou páskou - takto ich človek aspoň môže hľadať, za prísneho dohľadu úradníčok).
Po piatej expedícii som si všimol, že nejaký génius (ktorého IQ muselo presahovať to Albertovo o pár stoviek) na tie priehľadné sklá (okrem tých štvorcov) nalepil aj názov pracoviska (povedzme že “osobné doklady”, “prepis auta”). Lenže tento názov bol veľkými písmenami (jedno písmenko mohlo mať výšku 10 cm) a (opakujem sa) na priehľadnom podklade. Ako si to tam mal človek všimnúť? TO nikomu nenapadlo, že písmenká potrebujú, kvôli lepšej čitateľnosti - nejaký podklad, ktorý s nimi musí kontrastovať? Alebo keď už chceli byť originálny - nemohli dať na stĺpy tabuľky so šipkou? Že ako by sa človek pozrel do chodby, uvidel by okrem čísel aj názov pracoviska? Asi nie, lebo im tú geniálnu fantáziu vyčerpal nápad so štvorčekmi.
Tak som si sadol. Pravdepodobne na správne miesto. A popritom som si všimol ďalšiu chybičku v dizajne. Viete, ako som písal, že každé okienko úradníčky malo pri sebe foto-búdku. No, tak práve táto foto-búdka zakrývala svetelné tabuľky ostatných pracovísk. Že som videl len na dve úradníčky oddelenia osobných dokladov, pričom tie zvyšné -osobné- boli zakryté.
Otázku, že prečo nedali aj na búdku svetelné tabuľky, som zahnal otázkou ďalšou. Ten lístok, to číslo. Vŕtalo mi hlavou že prečo som mal 2667 a úradníčky k sebe volali 2855 , 2856, 4252, 2121. To ma preskočilo 200 ľudí? Alebo ľudí preskakovali, lebo sa im tam nechcelo čakať, tak šli do obchodu a potom sa vrátili a preto sa číslo znížilo? ... Ani nie ... Po hodine a pol čakania som to rozlúskol. Možno. Takže - prvé dva čísla sú kód služby. Napríklad občiansky bol 26, zatiaľ čo 28 boli pasy. Viem to vďaka tomu, že keď volali číslo začínajúce 28, prišli matky s malými deťmi alebo bábätkami. Aj keď som premýšal nad tým, že či tam nemali nejaký systém dvoch rýchlostí - že napríklad 29 bol normálny pas a 28 bol pas, ktorý mali vybaviť okamžite (ako pri tých deťoch, aby dlho nečakali), poprípade tam mohlo byť aj 30 ako pre objednaných. To som samozrejme nevedel, lebo nikde nebol vylepený papier, ktorý by kód z lístka vysvetľoval. Alebo ani byť nemusel, stačilo, ak by to kiosk vytlačil na lístok. Že číslo a pod ním 26 - občianske preukazy, poradové číslo 67, pred vami je ešte 30 ľudí, minimálna doba čakania 2 hodiny. Prosto ako pre sprostých. Ako pre mňa.
Ďalšia otázka, ktorá mi vŕtala v hlave bola, že prečo čakám tak dlho. Keď som si pred rokmi vybavoval občiansky, tak to bola asi 10 minútová záležitosť. Teraz som tam sedel druhú hodinu a popritom som počúval aj ľudí okolo, ako hovorili že sú tam už štyri hodiny a ani sa nepohli. No, odpoveď na túto otázku opäť skrývala služba 28. Tie matky s malými deťmi. Tam ich bolo nehorázne veľa. Keď nad tým spätne premýšľam, tak namiesto úradu mi to začínalo pripomínať skôr jasličky.
Aký mohol byť dôvod? No pomerne jednoduchý dôvod - Rusi napadli Ukrajinu. Púšťali tam rakety, húfnice, granáty, bomby a v podstate každý kus munície čo mali na sklade. A to strieľali do všetkého, čo i len trochu pripomínalo ukrajinské budovy, vozidlá, nemocnice, škôlky či civilistov. Ľudia na Slovensku (a aj inde) sa jednoducho báli že sa to rozšíri aj k nám a tak si vybavovali pasy. Na vašu logickú otázku, že načo, však sme v Šengene - odpoviem tým množstvom detí. Sme síce v Šengene, ale deti potrebujú mať vlastný pas. Predpokladám že to je kvôli nejakému zákonu o obchodovaní s ľuďmi. Takže tri a pol hodiny čakania (ktoré som tam dokopy strávil) boli spôsobené panikou, ktorú vyvolala vojna. Večer toho boli plné televízne noviny, že každá jedna policajná pobočka kde vybavovali pasy, zažívala nápor.
Po dlhšej dobe čakania sa množstvo detských zákazníkov znížilo na nulu. Pravdepodobne kvôli obednému spánku, čo mi nevadilo, pretože sa konečne rozhýbala tá dlhá “dvadsať-šestková-rada” (aj keď s dvadsať-minútovým tempom). Ale po ďalšej hodine a pol som bol opäť slobodný a mohol som sa vybrať do môjho milovaného domova. Kde som strávil zvyšok zaslúženej dovolenky (alebo aspoň tých pár hodín, čo z nej zostalo).
Pokiaľ sa pýtate, že ako dopadlo vyzdvihnutie môjho preukazu. Tak to vám môžem rovno povedať, že omnoho lepšie. Hoc sa to nezaobišlo bez jedného infarktu. Keď som tam prišiel za tri týždne (lebo mi prišla SMS-ka), tak som sa zľakol, až som na to doteraz nedokázal vymyslieť žiadnu metaforu.
Tam bolo ľudí. V dvojrade. Dobrých pár metrov. Som si myslel že tam zadarmo rozdávali teplé rožky, alebo čo. A to som prišiel z práce (po 15-tej) v deň, kedy mali mať otvorené dlhšie. No ako som sa pozeral na ten mega-rad bez rozostupov, čakaciu dobu som videl minimálne na dva týždne. To sa vôbec nehýbalo.
Z môjho šoku ma prebrala jedna mamička, ktorá prešla celý rad a tak mierne - bojazlivo - išla dopredu. Nikto v rade neprotestoval, tak som sa k mamičke pridal. Prišli sme až k informáciám, bez toho aby do nás pichol vidlami a opýtali sme sa, že či robia, alebo čo sa tu vlastne deje. Pani od kiosku sa nás opýtala, že čo chceme. Keď jej mamička povedala, tak ju poslala na koniec rady. Keď som sa s prosíkom ozval ja, tak my vytlačila lístoček a povedala že kam mám ísť (nie, do teplých krajín to nebolo - ale na koniec chodby cez dvere, kde mi mali vydať občiansky preukaz). Tá dlhočizná rada sa ani len nepohla - žiadna emócia, ani len zakašľanie. Ba dokonca sa prestala hýbať aj pani od kiosku. Všetci vyzerali ako sochy - ako keby tam niekto urobil nejaké alternatívne, umelecké dielo, ktoré kritizovalo dnešnú dobu.
Ja som sa pratal preč, najrýchlejšie ako to len išlo. Pre prípad, že by si to pani od kiosku rozmyslela a aj mňa by poslala na koniec rady. Prečo tam všetci stáli? Prečo nedostávali lístočky? Viete ako sa hovorí? - Nehas čo ťa nepáli. V tomto prípade som sa tou ľudovou múdrosťou riadil do bodky. Lebo som sa bál, že čo i len pri pomyslení na tú otázku by ma poslali do toho kilometrového zástupu.
Prešiel som dverami, prišiel k okienku. Tam sa ma niečo opýtala, dal som podpis a hotovo - môžete ísť. Vybavené. A možno aby som nedráždil tých ľudí v rade, mali tam otvorený alternatívny východ, že tadiaľto prosím. Konečne som šiel domov. A dúfam že za ďalších desať rokov to vybavovanie občianskeho dopadne lepšie.
0 comments:
Zverejnenie komentára