Tam voľakde. Možno blízko, či ďaleko. V tme, s miernym svetlom ožiarenú tvár možno nájsť. Sledujúc svoju jedinú lásku, záľubu i životné naplnenie ... sedel som ja.
Jemné kliky myšou vypĺňali temné ticho. A doplnené o zvuky klávesnice tvorili priam hluk. Blikajúca obrazovka robila svoju robotu. Ukazovala videá, hry alebo texty - všetko len podľa želania ... Môjho.
Tma. hmla. a len ťuk, klik, ťuk, ťuk ..... klik .... (echo) .
Pohyb ustal, ťukanie i klikanie taktiež. S premýšľavým výrazom na tvári otočil som hlavu. Ruka sa postarala o slúchatká - jemne ich odchýlila z ucha.
Povedal známy hlas. Nie môj.
Pravda, pomyslel som si. ťuk, ťuk... klik, klik. Príšeráci ľahli popolom. Hmm, len ten level-up neprišiel. žeby ...
Sediac na stoličke, oproti monitoru a zo známym za chrbtom, otočil som opäť hlavu. Slúchatká mi celkom, skoro sami, spadli na stôl. Hmm. Asi by som už mal skončiť, predsa, môžem byť unavený a všetky tie bľačania nepriateľov i spravodlivé výkriky môjho hrdinu - si mohli vybrať daň na ušiach.
Ukazoval svojim dlhým pazúrom okrídlení démon.
Vyšlo zo mňa počas hľadania zvláštneho echa hlasu.
Okrídlený démon nesúhlasil.
Povedal som. Hoc mi myseľ riešila inšie veci, než len jeden quest. Démon sa usmieval. Nevidel ale, že sa moje oči pozerali inam, lebo ruky už riadili spravodlivý boj. Stále ma niečo ťahalo ... niekde ... robiť ... niečo ...
Začul som znova. To nebola fatamorgána, čo značí, že mám uši v poriadku. Aj keď som nevedel odkiaľ ten hlas vychádza.
Začal démon protestovať, keď som vstal zo stoličky.
Kráčal som, nohy ma brali niekam, kam oči nemali šancu čokoľvek uzrieť. Pričom len uši udávali smer, vďaka nejakému zvláštnemu echu hudby i hlasu. Okrídlený démon okolo mňa len poskakoval.
Viem presne čo hovoril. Moje kroky ustali rovnako i jeho rečnenie. Mal pravdu. Tá vec ma vážne nemusela zaujímať. Však čo by som tam aj našiel. Všetko čo potrebujem, mám predsa tu. Démon veselo cupital naspäť. Spoločnosť som mu ale nerobil. A jak soľný stĺp, podopieral som čiernu klenbu ničoty.
Zavanul vánok. Doniesol zopár listov, čo pre túto dobu nebolo nejaké nezvyčajné. Jeden aj do mojej ruky. Priamo na dlaň. Zelený...
Niečo mi to hovorilo. Vykročil som vpred. O dosť rýchlejšie než predtým. S väčším .... citom asi. Démon vedľa mňa letel i dohováral mi.
Nepočúval som ho. Zbadal som jemný svit. Ktorý ma spolu s hlasom, hudbou, presvedčil, že konám správne.
Otravoval démon. Ale nevenoval som mu pozornosť. Jemný svit skoro prerástol v ráno, čiernu nehmotnú klenbu nahrádzala modrá obloha, vietor prinášal ďalšie zelené listy. A horizont začali prerezávať tajuplné šachovité obrazce.
Démona som úplne ignoroval. Utekal som vpred tam, kde práve začínalo ráno.
Zatiahol prudko za reťaz ktorú som mal zrazu omotanú okolo krku. Tá ma stiahla, a spadol som na zem. Všetko opäť sčernelo. Okolie zahalila hmla, aj ticho.
Povzdychol si démon
Vedľa mňa sa objavila stolička. Stôl, myš, klávesnica i monitor.
Dohováral mi.
Chcel som ho presvedčiť. Ale démon skríkol.
Až zasyčal pomedzi zuby
Chytal sa démon za hlavu.
Smutne som chcel povedať
ale démon ma prerušil
Tak som aj učinil. Mal pravdu. Takú veľkú pravdu, že sa nedala ani matematicky vyjadriť. Telo si sadlo na stoličku. Ruky dali na hlavu ťažké slúchatká, potom uchopili myš i klávesnicu. Démon sa umiestnil vedľa, pazúrom ukázal na monitor. A v úplnom tichu sa opäť začalo ozývať ,,, ťuk ťuk , klik ...
Dostal som nápad.
Začal som klikať, nie tam kam mi démon kázal. Ale o trochu inam. Ba pomaly o dosť inam.
Nie. Pomyslel som si. Ty panák jeden škaredý, šak počkaj. A z diabolským úsmevom mi prsty behali po klávesnici, ktorá skoro až spievala.
Svetlo sa začalo predierať cez temnotu až ju trhalo na kusy. Navôkol vznikali šachovité obrazce, vietor opäť vanul i niesol lupene kvetov, listy ... a to najdôležitejšie ---- hudbu a hlas.
Ja ťa kašlem. Pomyslel som si. Vôbec som nebral do úvahy čo brepce.
Lebo na disku som práve našiel svoj starý obrázok, ktorý mi je logom. Text z hentoho blogového miesta, čo mi je výplňou, hudba z knižnice zo stránky s videami, ktorá mi poslúži na test. I oprášil som tablet aj mikrofón.
Všetko zastalo. Prenikavé svetlo osvecovalo krajinu ničoty, divné šachovité obrazce ju vypĺňali, a aj hudba či hlas tu našli svoje miesto. Ale toto všetko čakalo. Pozrel som sa na démona, ktorý hádam prskal aj síru či oheň.
Snažil sa hovoriť pokojne, ale bolo vidno, že priam zúril. Pousmial som sa,
a stlačil som enter.
Tma. hmla. a len ťuk, klik, ťuk, ťuk ..... klik .... (echo) .
... Sq ....
Pohyb ustal, ťukanie i klikanie taktiež. S premýšľavým výrazom na tvári otočil som hlavu. Ruka sa postarala o slúchatká - jemne ich odchýlila z ucha.
“To je len fatamorgána - ignoruj to.”
Povedal známy hlas. Nie môj.
“Pozri, tam máš ešte trochu príšer, tak dostaneš zopár expa a level-up máš istý.”
Pravda, pomyslel som si. ťuk, ťuk... klik, klik. Príšeráci ľahli popolom. Hmm, len ten level-up neprišiel. žeby ...
SQ ....
Sediac na stoličke, oproti monitoru a zo známym za chrbtom, otočil som opäť hlavu. Slúchatká mi celkom, skoro sami, spadli na stôl. Hmm. Asi by som už mal skončiť, predsa, môžem byť unavený a všetky tie bľačania nepriateľov i spravodlivé výkriky môjho hrdinu - si mohli vybrať daň na ušiach.
“Dobre, ten level-up som trochu prepočítal. Ale kukni. V tejto zóne máš dva questy - tu jeden, tu druhý.”
Ukazoval svojim dlhým pazúrom okrídlení démon.
“Som už unavený. Uložím to, zajtra zahrám. Získam viacej expa.”
Vyšlo zo mňa počas hľadania zvláštneho echa hlasu.
“Nie, nie, nie. Až dneska odovzdáš quest, môžeš dostať nejaký unikát, ktorý zajtra nemusíš. “
Okrídlený démon nesúhlasil.
“Dobre, teda. Ešte chvíľu.”
Povedal som. Hoc mi myseľ riešila inšie veci, než len jeden quest. Démon sa usmieval. Nevidel ale, že sa moje oči pozerali inam, lebo ruky už riadili spravodlivý boj. Stále ma niečo ťahalo ... niekde ... robiť ... niečo ...
SQ ....
Začul som znova. To nebola fatamorgána, čo značí, že mám uši v poriadku. Aj keď som nevedel odkiaľ ten hlas vychádza.
“Hej, hej, hej .... kam ideš, quest, unikáty. “
Začal démon protestovať, keď som vstal zo stoličky.
“Si sa zbláznil, kto tých nepriateľov zničí, hádam nie ja ?”
Kráčal som, nohy ma brali niekam, kam oči nemali šancu čokoľvek uzrieť. Pričom len uši udávali smer, vďaka nejakému zvláštnemu echu hudby i hlasu. Okrídlený démon okolo mňa len poskakoval.
Fajn, quest ťa prestal baviť. Čo také video. Video máš rád, nie? Kuknem čo prišlo do subscribov ... aha, čumni nato. Teória o Metroide, Faily v dote a hinten čo sa rozčuľuje. Fúha ... to ani dneska nestihneme - ešteže sa blíži víkend, však? Takže, otočka pán mladý, hentá vec ťa nemusí zaujímať.
Viem presne čo hovoril. Moje kroky ustali rovnako i jeho rečnenie. Mal pravdu. Tá vec ma vážne nemusela zaujímať. Však čo by som tam aj našiel. Všetko čo potrebujem, mám predsa tu. Démon veselo cupital naspäť. Spoločnosť som mu ale nerobil. A jak soľný stĺp, podopieral som čiernu klenbu ničoty.
Zavanul vánok. Doniesol zopár listov, čo pre túto dobu nebolo nejaké nezvyčajné. Jeden aj do mojej ruky. Priamo na dlaň. Zelený...
Čo to máš? List? Ozaj, vieš prečo na jeseň stromy zhadzujú listy a že prečo aj menia farbu? Nie? --- Ts, ts, ts. Nevzdelanec - nekukáš videá zo subscribov -- hneď by si to vedel.
Niečo mi to hovorilo. Vykročil som vpred. O dosť rýchlejšie než predtým. S väčším .... citom asi. Démon vedľa mňa letel i dohováral mi.
Spomaľ pre boha. Od toho sedenia ti muselo zoslabnúť srdce. Chceš chytiť infarkt?
Nepočúval som ho. Zbadal som jemný svit. Ktorý ma spolu s hlasom, hudbou, presvedčil, že konám správne.
A vieš ako vlastne vzniká infarkt? Dám ti Wikipédiu?
Otravoval démon. Ale nevenoval som mu pozornosť. Jemný svit skoro prerástol v ráno, čiernu nehmotnú klenbu nahrádzala modrá obloha, vietor prinášal ďalšie zelené listy. A horizont začali prerezávať tajuplné šachovité obrazce.
Počkaj, kam to letíš, šak máš postaviť ešte ten dungeon, spraviť level, prečítať si .....
Démona som úplne ignoroval. Utekal som vpred tam, kde práve začínalo ráno.
Nikam nejdeš !!!
Zatiahol prudko za reťaz ktorú som mal zrazu omotanú okolo krku. Tá ma stiahla, a spadol som na zem. Všetko opäť sčernelo. Okolie zahalila hmla, aj ticho.
Pozri.
Povzdychol si démon
Vieme obaja veľmi dobre, kam toto vedie. A vieme obaja veľmi dobre, kam sa znova vrátiš.
Vedľa mňa sa objavila stolička. Stôl, myš, klávesnica i monitor.
A vieme obaja VEĽMI dobre, že je ZBYTOČNÉ míňať čas nejakou snahou.
Dohováral mi.
Ja, ... Ja to musím ...
Chcel som ho presvedčiť. Ale démon skríkol.
Dosť !!!
Až zasyčal pomedzi zuby
Robíš to ťažšie než ako to je. Koľkokrát si sa na niečo dal, aby si to potom opustil a vrátil sa sem. Koľko hodín si zabil snahou niečo sa naučiť. Mám ti pripomenúť ten zoznam? Od japončiny, cez angličtinu, až po tie hodiny kedy si sa učil kresliť. Počkaj, nezabudol som na všetky tie tvoje príbehy? Aha, áno, zopár megabajtov by sa našlo. Skladanie hudby? Natočenie filmu? Vieš ty vlastne koľko miesta máš zbytočne zaprataného na hard disku? A ty chceš niečo začať?! Znova?!
Chytal sa démon za hlavu.
Ešte raz. Obaja veľmi dobre vieme, kam sa znova vrátiš ...
Smutne som chcel povedať
Ja len ...
ale démon ma prerušil
Robím to pre tvoje dobro. Šetrím ti čas. Pekne si teraz sadni, sprav tie dva questy A všetko bude opäť v poriadku.
Tak som aj učinil. Mal pravdu. Takú veľkú pravdu, že sa nedala ani matematicky vyjadriť. Telo si sadlo na stoličku. Ruky dali na hlavu ťažké slúchatká, potom uchopili myš i klávesnicu. Démon sa umiestnil vedľa, pazúrom ukázal na monitor. A v úplnom tichu sa opäť začalo ozývať ,,, ťuk ťuk , klik ...
Počkaj, prečo si prestal.
Dostal som nápad.
Hej, hej, quest, ....
Začal som klikať, nie tam kam mi démon kázal. Ale o trochu inam. Ba pomaly o dosť inam.
Počkaj, ty teraz nemôžeš začať písať. Máš kuknúť kopec videí na youtube, spraviť dungeon ... Alebo, alebo si chceš spísať ten kopec vecí čo máš urobiť? A, to my odľahlo .... hneď ti to nadiktujem ...
Nie. Pomyslel som si. Ty panák jeden škaredý, šak počkaj. A z diabolským úsmevom mi prsty behali po klávesnici, ktorá skoro až spievala.
Popopopopo---počkaj... ty....
Svetlo sa začalo predierať cez temnotu až ju trhalo na kusy. Navôkol vznikali šachovité obrazce, vietor opäť vanul i niesol lupene kvetov, listy ... a to najdôležitejšie ---- hudbu a hlas.
Načo sa snažíš? NAČO? Iba zbytočne míňaš čas. Pre svätého pána - toto sme tu už raz mali. A nielen raz! Stále si sa vrátil ku mne, tu je tvoje miesto, nie hentam. Čo si chceš zasa dokázať? Šak to ani nikoho nebude zaujímať. Ako toť hentie blogy na Gameparku.
Ja ťa kašlem. Pomyslel som si. Vôbec som nebral do úvahy čo brepce.
Lebo na disku som práve našiel svoj starý obrázok, ktorý mi je logom. Text z hentoho blogového miesta, čo mi je výplňou, hudba z knižnice zo stránky s videami, ktorá mi poslúži na test. I oprášil som tablet aj mikrofón.
Všetko zastalo. Prenikavé svetlo osvecovalo krajinu ničoty, divné šachovité obrazce ju vypĺňali, a aj hudba či hlas tu našli svoje miesto. Ale toto všetko čakalo. Pozrel som sa na démona, ktorý hádam prskal aj síru či oheň.
Zbytočne iba míňaš čas. Opäť sa vrátiš ku mne.
Snažil sa hovoriť pokojne, ale bolo vidno, že priam zúril. Pousmial som sa,
Uvidíme.
a stlačil som enter.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára