Mesiac vyšiel nad obzor. Nesmelo sa zadíval na dedinu, kde čas už neplynie. Jemné svetlo osvecovalo zrúcaniny domov a suché konáre. Tiene naťahovali ruky čo najďalej, ako keby chceli uchmatnúť celý priestor len pre seba. Panovalo ticho. To prerušili kroky. Zvuk zalial okolie. Po zaprášených, kamenných schodoch kráčala ona. Kožené čižmy z opätkami prezrádzali, že sa jedná o bohatšiu osobu. Mala červené, korzetové šaty. Také aké si obliekajú princezné na kráľovský bál, len s kratšou sukňou. Vlasy zdobila spona v tvare ruže.
Zastala. Opatrne pohladila kamenný múr pri ktorom stála jak starostlivá sestra. Potom začala obdivovať pokožku svojich rúk. Bola šedá a bledá. Videla na nich krv. Tá sa už dávno musela zmeniť na prach, ale ona ju tam ešte stále cítila. Krv dedinčanov. Ach tá sladká pomsta. Usmiala sa. Cez upírske tesáky.
Aluka mala šťastné detstvo. Narodila sa bohatým obchodníkom. Dom sťa palác bol umiestnený na kopci nad dedinkou. Prakticky vytváral križovatku obchodných ciest, takže predstavoval dokonalú príležitosť na rozvoj celej kotliny. Tá ale neprichádzala. Dedinčania obchodníkov odháňali. Podľa nich prinášali hriešne myšlienky. Niet divu, že obec neprosperovala. Bolo to akoby tam zastal čas v dobe temna a navôkol už dávno prekvitala renesancia. Chudoba a nedostatok vzdelania živili povery. Obyvatelia verili, že „Alukovcom“ sa darí hlavne preto, lebo mali zmluvu z diablom. A že na to miesto prišli iba škodiť. Tieto povery i nálady tvorili hlavný dôvod ich nevraživosti. Nenávisť sa len tak niesla vzduchom. Rodinka už bola zvyknutá. Nadávky brali ako súčasť života. Súčasť nekonečnej závisti a beznádeje. Mnohokrát sa dedinčanom snažili aj pomôcť, lenže oni si buď nedali povedať, alebo ich činy považovali za niečo hriešne – „.. to vás diabol poslal aby nás skúšal...“ - vravievali. Preto už viac „Alukovci“ nepomáhali a starali sa radšej o seba.
V dome na kopci život len tak prekvital. Inteligencia si podávala kľučky z obchodníkmi. Aluka mala neuveriteľné možnosti na vzdelanie. Ešte lepšie než samotný kráľ. Plné sýpky a plnú pokladnicu by im závidel kde kto. Šťastné to časy. Ktoré netrvali dlho.
Do kotliny prišla neznáma choroba dobytka. Tá spôsobovala neuveriteľné rany v hospodárstve. „Alukovci“ boli dobre informovaný a preto ich choroba nezaskočila. Urobili si zásoby liekov. Rozdelili sa aj z dedinčanmi, lenže oni zaslepený nenávisťou, vyliali lieky do potoka. Trestom od Boha za tento čin bolo, že choroba z dobytka sa začala prenášať aj na ľudí. Hladomor rozťahoval svoje chápadlá kde sa len dalo. Život postupne vyhasínal. Do tejto beznádeje prišiel kňaz, ktorý mal uľaviť zroneným dušiam. Lenže jeho úmysly neboli čisté. Prahol po moci a keď zbadal príležitosť, rozhodol sa jej chopiť. Potvrdil dedinčanom, že rodinka „Alukovcov“ sú skutočne poslami diabla. Živil v nich nenávisť, vytváral dôkazy o „svätej pravde“ vďaka ktorej sfanatizoval tú armádu bezduchých monštier kedysi nazývanými ľudia. Rodinka sa začala cítiť ohrozená. Chceli utiecť k jednému zo svojich priateľov. Bolo ale veľmi neskoro. Dedinčania napadli ich dom. Nenávisťou poháňané beštie prerazili bránu a vtrhli do sídla. Domáci nemali šancu. V povrazoch ich vyviedli na dvor pred nohy samotného vládcu príšer. Kňaza.
Povedal kňaz honosne, ako stelesnenie samotného Boha. Rozpínal rukami pričom v jednej držal bibliu a v tej druhej kríž. Aluka sa triasla. Otec ju chcel upokojiť, len nemal ani zbraň, ani možnosti ako celú situáciu zvrátiť.
Vyhlasoval ďalej. Dosť, povedal si otec v duchu. Musel zachrániť dcéru a manželku, hoc by sám seba obetoval.
Pošepol odrazu. Človek by si aj myslel že toto dedinčania museli začuť, lenže oni boli v tranze.
Vykríkol a vrhol sa na kňaza. Zrazil ho k zemi. Obyvatelia dediny sa vrhli zasa na otca. Aluka bežala čo jej nohy stačili a tak ako jej otec kázal. Od toho miesta bol les vzdialený pár desiatok metrov, ale zdalo sa, že tú diaľku priam preletela. Pri stromoch jej svitlo. Chcela vedieť či otec i matka bežia za ňou. Otočila sa. Zbadala v diaľke ako do otca dedinčania bodajú vidly a jej matku pripravujú o hlavu.
Skríkla. Celý svet zanikal pred jej očami v krvavom kúpeli. Padla na kolená. Dúfala že to je iba nočná mora z ktorej sa čoskoro preberie. Zbadala ako ku nej bežia tie príšery. Nabrala síl a utekala smerom, kde to malo byť bezpečné. Odrazu ale zacítila neznesiteľnú bolesť v chrbte. Tá ju úplne ochromila. Precitla sa na zemi, nemohla hýbať nohami a na chrbte si nahmatala sekeru. Chcela ju vytiahnuť, chcela utiecť. Pozrela sa hore smerom ku korunám stromov, akoby ju mal niekto z nebies zachrániť. Namiesto záchrany zbadala rozmazané tváre, pokrivené fanatizmom. Potom už len cítila ako vidly prechádzajú cez jej mladé telo zanechávajúc deštrukciu. Priala si aby jej niekto pomohol. Znenávidela celý svet. Celú dedinu. Cítila každý vpich vidlami, každý sek z kosy či sekery až napokon v delíriu podľahla zraneniam. Kŕčovité zovretie tváre prezradzovalo jej posledné slová. Hovorila – zdochnite -.
Ticho a pokoj. Tak by sa dal opísať spánok, ktorým spala Aluka. Pomaly otvorila oči. Bol to len sen? Posadila sa. Zahmlené okolie dostávalo svoj tvar. Videla všetko inak, cítila sa dobre. Priam až výborne. Zacítila že jej niečo spadlo z chrbta. Postavila sa a pozrela čo to bolo. Na zemi ležala sekera. V kaluži krvi. Obzerala si telo. Nevidela žiadnu ranu. Čo sa jej to stalo? Netušila. Ale vedela čo musí urobiť.
Kráčala pomaly smerom k rodinnému sídlu. Cestou videla spúšť čo nechali dedinčania za sebou. Videla zmrzačené telá svojich rodičov. Už ani zďaleka nepripomínali to čím boli. Nechala ich tam, matka zem sa o nich postará. Vošla do miestnosti kde kedysi spávala. Našla tam tie najkrajšie šaty – červené, ako farba ktorou táto noc ešte len bude vymaľovaná. Obula si čižmy a učesala si svoje nádherné dlhé vlasy. Bola pripravená.
Kráčala dedinou pomaly, ladne, ako keby bola na móle pre modelky. Vychutnávala si každú sekundu podarovaného života. Prišla k dverám kostola. Cez hrubé drevené vráta počula plamennú reč kňaza a modlitby dedinčanov. Rukou ich otvorila. Absolútne bez námahy. Vrzgot dvier prerušil kázeň. Všetci stíchli. Bolo počuť len kroky čižiem a diabolský smiech. Noc sa vtedy vymaľovala na červeno.
Aluka sa obzrela akoby niekoho čakala. Škoda, nikto neprišiel. Mesiac zachádzal za mraky. Vďaka novovzniknutej temnote bolo vidno duše mŕtvych ako poletovali krajinou. Zdržiavali sa na jednom mieste. Tam kde kedysi stál kostol. Jeho prítomnosť už pripomínalo zopár tehál a vysoké stromy. Aluka prišla do stredu miestnosti, kde pred mnohými rokmi vykonala spravodlivosť. Duše sa rozpŕchli. Mali strach. Dievčina z červenými šatmi sa pozerala navôkol a chcela vedieť kam všade dopadá teror, ktorý ona sama šíry ako nákazu. Postavila sa na miesto kde býval oltár. Začala sa smiať. To jediné ostalo v tejto temnej doline.
Aluka mala šťastné detstvo. Narodila sa bohatým obchodníkom. Dom sťa palác bol umiestnený na kopci nad dedinkou. Prakticky vytváral križovatku obchodných ciest, takže predstavoval dokonalú príležitosť na rozvoj celej kotliny. Tá ale neprichádzala. Dedinčania obchodníkov odháňali. Podľa nich prinášali hriešne myšlienky. Niet divu, že obec neprosperovala. Bolo to akoby tam zastal čas v dobe temna a navôkol už dávno prekvitala renesancia. Chudoba a nedostatok vzdelania živili povery. Obyvatelia verili, že „Alukovcom“ sa darí hlavne preto, lebo mali zmluvu z diablom. A že na to miesto prišli iba škodiť. Tieto povery i nálady tvorili hlavný dôvod ich nevraživosti. Nenávisť sa len tak niesla vzduchom. Rodinka už bola zvyknutá. Nadávky brali ako súčasť života. Súčasť nekonečnej závisti a beznádeje. Mnohokrát sa dedinčanom snažili aj pomôcť, lenže oni si buď nedali povedať, alebo ich činy považovali za niečo hriešne – „.. to vás diabol poslal aby nás skúšal...“ - vravievali. Preto už viac „Alukovci“ nepomáhali a starali sa radšej o seba.
V dome na kopci život len tak prekvital. Inteligencia si podávala kľučky z obchodníkmi. Aluka mala neuveriteľné možnosti na vzdelanie. Ešte lepšie než samotný kráľ. Plné sýpky a plnú pokladnicu by im závidel kde kto. Šťastné to časy. Ktoré netrvali dlho.
Do kotliny prišla neznáma choroba dobytka. Tá spôsobovala neuveriteľné rany v hospodárstve. „Alukovci“ boli dobre informovaný a preto ich choroba nezaskočila. Urobili si zásoby liekov. Rozdelili sa aj z dedinčanmi, lenže oni zaslepený nenávisťou, vyliali lieky do potoka. Trestom od Boha za tento čin bolo, že choroba z dobytka sa začala prenášať aj na ľudí. Hladomor rozťahoval svoje chápadlá kde sa len dalo. Život postupne vyhasínal. Do tejto beznádeje prišiel kňaz, ktorý mal uľaviť zroneným dušiam. Lenže jeho úmysly neboli čisté. Prahol po moci a keď zbadal príležitosť, rozhodol sa jej chopiť. Potvrdil dedinčanom, že rodinka „Alukovcov“ sú skutočne poslami diabla. Živil v nich nenávisť, vytváral dôkazy o „svätej pravde“ vďaka ktorej sfanatizoval tú armádu bezduchých monštier kedysi nazývanými ľudia. Rodinka sa začala cítiť ohrozená. Chceli utiecť k jednému zo svojich priateľov. Bolo ale veľmi neskoro. Dedinčania napadli ich dom. Nenávisťou poháňané beštie prerazili bránu a vtrhli do sídla. Domáci nemali šancu. V povrazoch ich vyviedli na dvor pred nohy samotného vládcu príšer. Kňaza.
„A tu hľa máme pôvod celého nešťastia. Uctievačov diabla čo vyciciavajú život z tejto krajiny.“
Povedal kňaz honosne, ako stelesnenie samotného Boha. Rozpínal rukami pričom v jednej držal bibliu a v tej druhej kríž. Aluka sa triasla. Otec ju chcel upokojiť, len nemal ani zbraň, ani možnosti ako celú situáciu zvrátiť.
„A preto poďme spoločne vyniesť rozsudok nad hriešnikmi pred očami samotného Boha. Nášho otca všemohúceho...“
Vyhlasoval ďalej. Dosť, povedal si otec v duchu. Musel zachrániť dcéru a manželku, hoc by sám seba obetoval.
„Keď poviem bežte budete utekať do lesa. Nezastavujte sa.“
Pošepol odrazu. Človek by si aj myslel že toto dedinčania museli začuť, lenže oni boli v tranze.
„Teraz“
Vykríkol a vrhol sa na kňaza. Zrazil ho k zemi. Obyvatelia dediny sa vrhli zasa na otca. Aluka bežala čo jej nohy stačili a tak ako jej otec kázal. Od toho miesta bol les vzdialený pár desiatok metrov, ale zdalo sa, že tú diaľku priam preletela. Pri stromoch jej svitlo. Chcela vedieť či otec i matka bežia za ňou. Otočila sa. Zbadala v diaľke ako do otca dedinčania bodajú vidly a jej matku pripravujú o hlavu.
„niéééé“
Skríkla. Celý svet zanikal pred jej očami v krvavom kúpeli. Padla na kolená. Dúfala že to je iba nočná mora z ktorej sa čoskoro preberie. Zbadala ako ku nej bežia tie príšery. Nabrala síl a utekala smerom, kde to malo byť bezpečné. Odrazu ale zacítila neznesiteľnú bolesť v chrbte. Tá ju úplne ochromila. Precitla sa na zemi, nemohla hýbať nohami a na chrbte si nahmatala sekeru. Chcela ju vytiahnuť, chcela utiecť. Pozrela sa hore smerom ku korunám stromov, akoby ju mal niekto z nebies zachrániť. Namiesto záchrany zbadala rozmazané tváre, pokrivené fanatizmom. Potom už len cítila ako vidly prechádzajú cez jej mladé telo zanechávajúc deštrukciu. Priala si aby jej niekto pomohol. Znenávidela celý svet. Celú dedinu. Cítila každý vpich vidlami, každý sek z kosy či sekery až napokon v delíriu podľahla zraneniam. Kŕčovité zovretie tváre prezradzovalo jej posledné slová. Hovorila – zdochnite -.
Ticho a pokoj. Tak by sa dal opísať spánok, ktorým spala Aluka. Pomaly otvorila oči. Bol to len sen? Posadila sa. Zahmlené okolie dostávalo svoj tvar. Videla všetko inak, cítila sa dobre. Priam až výborne. Zacítila že jej niečo spadlo z chrbta. Postavila sa a pozrela čo to bolo. Na zemi ležala sekera. V kaluži krvi. Obzerala si telo. Nevidela žiadnu ranu. Čo sa jej to stalo? Netušila. Ale vedela čo musí urobiť.
Kráčala pomaly smerom k rodinnému sídlu. Cestou videla spúšť čo nechali dedinčania za sebou. Videla zmrzačené telá svojich rodičov. Už ani zďaleka nepripomínali to čím boli. Nechala ich tam, matka zem sa o nich postará. Vošla do miestnosti kde kedysi spávala. Našla tam tie najkrajšie šaty – červené, ako farba ktorou táto noc ešte len bude vymaľovaná. Obula si čižmy a učesala si svoje nádherné dlhé vlasy. Bola pripravená.
Kráčala dedinou pomaly, ladne, ako keby bola na móle pre modelky. Vychutnávala si každú sekundu podarovaného života. Prišla k dverám kostola. Cez hrubé drevené vráta počula plamennú reč kňaza a modlitby dedinčanov. Rukou ich otvorila. Absolútne bez námahy. Vrzgot dvier prerušil kázeň. Všetci stíchli. Bolo počuť len kroky čižiem a diabolský smiech. Noc sa vtedy vymaľovala na červeno.
Aluka sa obzrela akoby niekoho čakala. Škoda, nikto neprišiel. Mesiac zachádzal za mraky. Vďaka novovzniknutej temnote bolo vidno duše mŕtvych ako poletovali krajinou. Zdržiavali sa na jednom mieste. Tam kde kedysi stál kostol. Jeho prítomnosť už pripomínalo zopár tehál a vysoké stromy. Aluka prišla do stredu miestnosti, kde pred mnohými rokmi vykonala spravodlivosť. Duše sa rozpŕchli. Mali strach. Dievčina z červenými šatmi sa pozerala navôkol a chcela vedieť kam všade dopadá teror, ktorý ona sama šíry ako nákazu. Postavila sa na miesto kde býval oltár. Začala sa smiať. To jediné ostalo v tejto temnej doline.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára