V rukách poťažkal kamienok. Pomaly si ho prezeral, akoby v ňom hľadal stopu po vzácnom kove. Napokon zahodil ten bezcenný kúsok horniny čo najďalej. Už prakticky nič nemalo zmysel. Upútal ho plameň v neďalekom ohnisku.
“Mali sme byť nádej. Nová éra ľudstva. Prečo nám to urobili?”
Povedal. Mysľou mu prebehli udalosti ktoré sa udiali za posledných pár mesiacov.
“Mali sme byť nádej. Nová éra ľudstva. Prečo nám to urobili?”
Povedal. Mysľou mu prebehli udalosti ktoré sa udiali za posledných pár mesiacov.
Zobudil sa vo veľkom bielom laboratóriu. Prvé tváre čo videl niesli známky únavy ale aj nesmierneho nadšenia. Pravdepodobne dokázali niečo obrovské. Moment, ten obrovský čin bol on sám. Všetko tomu naznačovalo. Prezrel si ruky. Mal tam náramky z nejakými znakmi. Chcel prehovoriť, lenže nedokázal vylúdiť ani hlásku. Ľudia navôkol tlieskali a tešili sa. Napokon ho zaviedli do okrúhlej, bielej miestnosti s posteľou uprostred.
Trávil tam už nejaký ten čas. Všímal si ako sa stena otvára v presne stanovenú dobu dňa aby mu ponúkla jedlo. To čo je deň vedel vďaka veľkej obrazovke, lemujúcej väčšiu časť miestnosti. Tam spoznával veci ako slnko, prírodu, spokojnosť i harmóniu. Podvedome spoznával predmety. Postupne, akoby zázrakom sa u neho vyvinula reč. Vedel dať veciam pravé mená. Bol šťastný.
Jedného dňa biele svetlo zhaslo. Nasledovali otrasy. Schúlil sa v posteli. Čakal kedy svetlo znova nabehne. Nasledoval výbuch, krik a plač. Potom už len ticho.
Pomaly vyliezol z postele. Krok za krokom šiel k dverám, ktoré boli vyrazené od výbuchu. Zastal. Mohol ísť ďalej? Nikto nebol navôkol, takže pravdepodobne áno. Žeby už dozrel a dostal tak šancu zažiť to čo videl na veľkej obrazovke? Nabral odvahu a vykročil. Chodba bola temná. Trápil ho chlad. Potrebné teplo mu dodávala odvaha. Zničené priestory vyzerali nebezpečne. A tu zrazu.
Ozvalo sa zrazu za ním. Otočil hlavou. Zbadal jedného zo svojich tvorcov. Podišiel k nemu. Chcel ho lepšie spoznať a poďakovať mu za dôveru i život čo mu vdýchol. Tvorca bol ale zakliesnený pod troskami. Všade bola krv.
“... musíš oslobodiť ostatných tam v chodbe.... si posledná nádej, nová éra ľudstva.”
Tvorca vydýchol, naposledy. V ruke držal tajomný pliešok pripomínajúci kľúč. Preto ho náš tajomný hrdina zobral aby vykonal to o čo ho tvorca požiadal. „Posledná nádej ľudstva“ sa musí správať zodpovedne. Prišiel na miesto, kde boli tri veľké plechové dvere. Stlačil kľúč. Dvere sa otvorili. Niekto z nich vyšiel. Nevidel presne kto, ale misiu splnil preto pokračoval v ceste. Zrazu zbadal svetlo. Z toho miesta išiel chlad. To ho ale neodradilo, túžil zažiť všetko čo videl na veľkej obrazovke.
Konečne vyšiel von z komplexu. Oči uvideli okolitý svet. Moment. Tento svet sa vonkoncom nepodobal tomu čo vídaval na veľkej obrazovke. Tento svet bol plný popola, dymu a smrti. Zelená farba nejestvovala ani slnko, ktoré sa márne snažilo preniknúť cez husté oblaky. Neveril vlastným očiam. Zbadal vysoký kopec. Tam možno bude niečo iné. Preto začal utekať. Skupinka, čo oslobodil, ho nasledovala. Na vrcholku ho čakalo ďalšie sklamanie. Bolo tam len ohnisko z jediným zdrojom tepla a zopár kameňov, inač všade samý popol. Sadol si na jednu skalu. Oprel si hlavu o koleno. Premýšľal. Prečo ho stvorili, prečo mu púšťali na veľkej obrazovke to veľké klamstvo. A vôbec prečo má byť posledná nádej ľudstva? Nechápal ničomu.
Spolupútnici sa usadili dokoliečka a taktiež premýšľali nad posolstvom tvorcu. Hlavu si lámali dlho. Ohník dohorel, rovnako ako aj nádej, ktorú vytváral. Tajomný hrdina zdvihol hlavu.
Spýtal sa svojich spolupútnikov
klonov.
Trávil tam už nejaký ten čas. Všímal si ako sa stena otvára v presne stanovenú dobu dňa aby mu ponúkla jedlo. To čo je deň vedel vďaka veľkej obrazovke, lemujúcej väčšiu časť miestnosti. Tam spoznával veci ako slnko, prírodu, spokojnosť i harmóniu. Podvedome spoznával predmety. Postupne, akoby zázrakom sa u neho vyvinula reč. Vedel dať veciam pravé mená. Bol šťastný.
Jedného dňa biele svetlo zhaslo. Nasledovali otrasy. Schúlil sa v posteli. Čakal kedy svetlo znova nabehne. Nasledoval výbuch, krik a plač. Potom už len ticho.
Pomaly vyliezol z postele. Krok za krokom šiel k dverám, ktoré boli vyrazené od výbuchu. Zastal. Mohol ísť ďalej? Nikto nebol navôkol, takže pravdepodobne áno. Žeby už dozrel a dostal tak šancu zažiť to čo videl na veľkej obrazovke? Nabral odvahu a vykročil. Chodba bola temná. Trápil ho chlad. Potrebné teplo mu dodávala odvaha. Zničené priestory vyzerali nebezpečne. A tu zrazu.
“Ty....”
Ozvalo sa zrazu za ním. Otočil hlavou. Zbadal jedného zo svojich tvorcov. Podišiel k nemu. Chcel ho lepšie spoznať a poďakovať mu za dôveru i život čo mu vdýchol. Tvorca bol ale zakliesnený pod troskami. Všade bola krv.
“... musíš oslobodiť ostatných tam v chodbe.... si posledná nádej, nová éra ľudstva.”
Tvorca vydýchol, naposledy. V ruke držal tajomný pliešok pripomínajúci kľúč. Preto ho náš tajomný hrdina zobral aby vykonal to o čo ho tvorca požiadal. „Posledná nádej ľudstva“ sa musí správať zodpovedne. Prišiel na miesto, kde boli tri veľké plechové dvere. Stlačil kľúč. Dvere sa otvorili. Niekto z nich vyšiel. Nevidel presne kto, ale misiu splnil preto pokračoval v ceste. Zrazu zbadal svetlo. Z toho miesta išiel chlad. To ho ale neodradilo, túžil zažiť všetko čo videl na veľkej obrazovke.
Konečne vyšiel von z komplexu. Oči uvideli okolitý svet. Moment. Tento svet sa vonkoncom nepodobal tomu čo vídaval na veľkej obrazovke. Tento svet bol plný popola, dymu a smrti. Zelená farba nejestvovala ani slnko, ktoré sa márne snažilo preniknúť cez husté oblaky. Neveril vlastným očiam. Zbadal vysoký kopec. Tam možno bude niečo iné. Preto začal utekať. Skupinka, čo oslobodil, ho nasledovala. Na vrcholku ho čakalo ďalšie sklamanie. Bolo tam len ohnisko z jediným zdrojom tepla a zopár kameňov, inač všade samý popol. Sadol si na jednu skalu. Oprel si hlavu o koleno. Premýšľal. Prečo ho stvorili, prečo mu púšťali na veľkej obrazovke to veľké klamstvo. A vôbec prečo má byť posledná nádej ľudstva? Nechápal ničomu.
Spolupútnici sa usadili dokoliečka a taktiež premýšľali nad posolstvom tvorcu. Hlavu si lámali dlho. Ohník dohorel, rovnako ako aj nádej, ktorú vytváral. Tajomný hrdina zdvihol hlavu.
“A čo teraz?”
Spýtal sa svojich spolupútnikov
klonov.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára