Čísla sú okolo nás. Tvoria neoddeliteľnú súčasť našich životov. Je zaujímavé ako tento jednoduchý grafém dokázal inšpirovať mnoho generácií ľudského pokolenia. Človek vymyslel nespočetné množstvo ciest pre ich grafické zobrazenie a nespočetné množstvo tém k filozofickým večerom. V poslednej dobe boli aj pre mňa malým vesmírom. Vášeň čo som vkladal do umeleckej tvorby my vždy pripadala byť prirodzená. Do doby, kedy čísla nezačali rozprávať.
Čísla. Nikto by si nikdy nepomyslel aký veľký vplyv budú mať na naše životy. Také jednoduché grafémy a toľko informácií ktoré dokážu poňať. Čo sa týka mňa, ja sa na ne pozerám z iného uhla pohľadu. Pohľadu umeleckého. Sú mojou inšpiráciou, mojim vesmírom i realitou, ktorá nemá právo na veci neskutočné. Sen, tak by sa dali nazvať udalosti, ktoré mi priniesli. Vždy som kreslil túto surrealistickú sériu s veľkou dávkou inšpirácie a všetky ostatné veci museli ísť bokom. Považoval som to za normálne. I fakt, že sa ku mne čísla prihovárali. Rozprávali mi príbehy, časy budúce, časy minulé. Bolo to tuším v poriadku, inšpirácia si nevyberá kedy zaklope. Vždy som bol na vážkach, či to čo my čísla hovoria, je pravda. Do doby, kedy som prežil číslo 6. Bol to okamih, z ktorý sa mi z pamäti tak ľahko nevytratí. A odvtedy viem že séria surrealistických obrázkov nie je len rozmar fantázie ale cesta. Kam? Netuším. Môžem sa na dané obrázky pozrieť hocikedy a hocijako. Stále počujem rovnaký príbeh čo mi horúčkovito rozprávajú. Aj keď nenasledujú radovú postupnosť, časovo sedia presne. Chcel by som len vedieť čo sa to deje a či sa to deje. Preto píšem vám. Mojim spoločníkom aj katom. Poďme spoločne hľadať odpovede. Do ríše kde čísla rozprávajú príbehy.
Dneska rozpráva
Number 6
... oprava chýb čo minulosť priniesla ...
Jozef pracoval v laboratóriu. Práca ho bavila. Aj keď dlhoročná rutina zanechávala svoje stopy na duši, nedal to na sebe poznať. Vedel, že keď bude najhoršie, príde víkend. Deň v ktorom načerpá nové sily. Ján mal na starosti robenie všelijakých testov, ktoré odhaľovali infekcie čo sa skrývali v tele pacienta. Tak ako v ten deň, kedy dostal za úlohu vyšetriť krv jednej pacientky, ktorá si pre vyšetrenie mala prísť osobne. Nastavil test, zapol časomieru a pokračoval vo svojich ostatných bežných povinnostiach. Po určitej dobe, kedy hodinky zazvonili, zapísal výsledok do počítača. Tam jeho povinnosť končila. V pracovnej hierarchii mal každý svoju úlohu, on výsledok vyrobil, šéfka ho skontrolovala a druhá kolegyňa sa postarala o jeho doručenie na správne miesto. Jednoducho, reťaz efektivity.
Mal čas. Išiel sa preto najesť. Postupne sa naučil kedy sa môže ísť “posilniť” a kedy nie. Zamieril k chladničke na jedlo. Začul ale zvonček. Pri dverách stála slečna. Nevidel ju poriadne. Zrak mu miatli biele čipkované závesy, ktoré zdobili presklenené dvere. Nakoľko nebol nikto iný na blízku, šiel otvoriť.
Opýtal sa svojou bežnou frázou, ktorou chcel zistiť od pacientov prečo tak zúrivo zvonia. Pacientka stála ticho na chodbe. Dlhé vlasy jej pokrývali plecia. Čierne oblečenie a strnulý postoj prezradzoval že ju pravdepodobne niečo trápilo. Sklopila zrak.
Ozvala sa po dlhšom váhaní. Ján si vypýtal potrebné veci a šiel k počítaču. Tam zistil, že výsledok je hotový. Tak šiel zobrať jeho papierovú formu. Z rutinnou chôdzou a rutinným zmýšľaním nad desiatou šiel znova k pacientke aj z výsledkom. Otvoril dvere. Slečna stála nervózne pri dverách. Ján tomu nevenoval pozornosť.
Povedal, ako hovorieva vždy. Čakal že si preberie ten kúsok papiera z informáciami, ale tentoraz sa to nestalo. Zavládlo ticho. Pacientka tam stála jak prikovaná k zemi. Ján sa na ňu iba pozeral. Zbledla, rozklepala sa od nervozity a s ustráchaným hlasom, aký mávajú niektorý študenti počas maturity sa spýtala.
V tú ranu dostal Ján pomyselnú facku. Pozrel sa na papier s výsledkom. To bol práve ten test, ktorý si mala prebrať pacientka na vlastnú žiadosť. A bol to ten istý test, na ktorom on osobne pracoval. Pozorne si prezeral papier, čo obsahoval odpoveď. Nie preto, lebo by mal pochybnosti o jeho pravdivosti, ale skorej to bolo preto, lebo nečakal že sa ho niekto takúto vec opýta. Pozrel sa na slečnu. Nič nehovorila. Stála úplne skamenená. Ani nedýchala. Vyzeralo to akoby čas zastal. A dotyčná žila len pre moment kedy sa dozvie pravdu. Prečo sa to pýtala? Položil si Ján otázku v duchu. Nechápal tomu. Jedine, možno urobila chybu. Veľkú chybu a nechcela za to platiť celý život. Každý by mal mať právo na ďalší pokus, pokiaľ svoj omyl oľutuje. Nevedno. Jedna vec bola ale istá. Dievčina sa ani nepohla. Nervozita ju úplne pohltila. Pomaly začala aj blednúť, pretože čakala na to najhoršie. Okolie začalo dostávať temné farby. Tiene sa z tej miestnosti úplne vytratili a na jednom mieste akoby existovali len dve osoby, ktoré spájala jedna odpoveď.
Ján začal vetu s malým váhaním. Uvedomil si že jedno špatné slovo môže spôsobiť katastrofu. Dievčina sa zhlboka nadýchla. Zavrela oči. Čakala na svoj rozsudok.
Ozvena Jánovho hlasu ešte rezonovala priestorom. Po tejto vete si dievčina vydýchla. Znova dostávala zdravú farbu a aj strnulosť sa vytratila. Do miestnosti opäť vniklo svetlo i farba. Ján by aj prisahal že začul ako jej padol kameň zo srdca. Slečna si zobrala papier z výsledkom, ktorý ju očisťoval od temnej budúcnosti a chvíľku sa naň pozerala akoby nemohla uveriť tomu čo videla. Poďakovala sa a zamierila k výťahom. Ján šiel späť na pracovisko. Zavrel za sebou presklenené dvere. Pozorne sledoval ako pacientka odchádzala. Usmievala sa, možno práve dnes dostala novú šancu.
Mal čas. Išiel sa preto najesť. Postupne sa naučil kedy sa môže ísť “posilniť” a kedy nie. Zamieril k chladničke na jedlo. Začul ale zvonček. Pri dverách stála slečna. Nevidel ju poriadne. Zrak mu miatli biele čipkované závesy, ktoré zdobili presklenené dvere. Nakoľko nebol nikto iný na blízku, šiel otvoriť.
Dobrý deň, prajete si?
Opýtal sa svojou bežnou frázou, ktorou chcel zistiť od pacientov prečo tak zúrivo zvonia. Pacientka stála ticho na chodbe. Dlhé vlasy jej pokrývali plecia. Čierne oblečenie a strnulý postoj prezradzoval že ju pravdepodobne niečo trápilo. Sklopila zrak.
Mám tu na svoje meno jeden test.
Ozvala sa po dlhšom váhaní. Ján si vypýtal potrebné veci a šiel k počítaču. Tam zistil, že výsledok je hotový. Tak šiel zobrať jeho papierovú formu. Z rutinnou chôdzou a rutinným zmýšľaním nad desiatou šiel znova k pacientke aj z výsledkom. Otvoril dvere. Slečna stála nervózne pri dverách. Ján tomu nevenoval pozornosť.
Takže tu máte výsledok.
Povedal, ako hovorieva vždy. Čakal že si preberie ten kúsok papiera z informáciami, ale tentoraz sa to nestalo. Zavládlo ticho. Pacientka tam stála jak prikovaná k zemi. Ján sa na ňu iba pozeral. Zbledla, rozklepala sa od nervozity a s ustráchaným hlasom, aký mávajú niektorý študenti počas maturity sa spýtala.
Mám Aids?
V tú ranu dostal Ján pomyselnú facku. Pozrel sa na papier s výsledkom. To bol práve ten test, ktorý si mala prebrať pacientka na vlastnú žiadosť. A bol to ten istý test, na ktorom on osobne pracoval. Pozorne si prezeral papier, čo obsahoval odpoveď. Nie preto, lebo by mal pochybnosti o jeho pravdivosti, ale skorej to bolo preto, lebo nečakal že sa ho niekto takúto vec opýta. Pozrel sa na slečnu. Nič nehovorila. Stála úplne skamenená. Ani nedýchala. Vyzeralo to akoby čas zastal. A dotyčná žila len pre moment kedy sa dozvie pravdu. Prečo sa to pýtala? Položil si Ján otázku v duchu. Nechápal tomu. Jedine, možno urobila chybu. Veľkú chybu a nechcela za to platiť celý život. Každý by mal mať právo na ďalší pokus, pokiaľ svoj omyl oľutuje. Nevedno. Jedna vec bola ale istá. Dievčina sa ani nepohla. Nervozita ju úplne pohltila. Pomaly začala aj blednúť, pretože čakala na to najhoršie. Okolie začalo dostávať temné farby. Tiene sa z tej miestnosti úplne vytratili a na jednom mieste akoby existovali len dve osoby, ktoré spájala jedna odpoveď.
Výsledok je …
Ján začal vetu s malým váhaním. Uvedomil si že jedno špatné slovo môže spôsobiť katastrofu. Dievčina sa zhlboka nadýchla. Zavrela oči. Čakala na svoj rozsudok.
Výsledok je negatívny.
Ozvena Jánovho hlasu ešte rezonovala priestorom. Po tejto vete si dievčina vydýchla. Znova dostávala zdravú farbu a aj strnulosť sa vytratila. Do miestnosti opäť vniklo svetlo i farba. Ján by aj prisahal že začul ako jej padol kameň zo srdca. Slečna si zobrala papier z výsledkom, ktorý ju očisťoval od temnej budúcnosti a chvíľku sa naň pozerala akoby nemohla uveriť tomu čo videla. Poďakovala sa a zamierila k výťahom. Ján šiel späť na pracovisko. Zavrel za sebou presklenené dvere. Pozorne sledoval ako pacientka odchádzala. Usmievala sa, možno práve dnes dostala novú šancu.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára