Čísla sú okolo nás. Tvoria neoddeliteľnú súčasť našich životov. Je zaujímavé ako tento jednoduchý grafém dokázal inšpirovať mnoho generácií ľudského pokolenia. Človek vymyslel nespočetné množstvo ciest pre ich grafické zobrazenie a nespočetné množstvo tém k filozofickým večerom. V poslednej dobe boli aj pre mňa malým vesmírom. Vášeň čo som vkladal do umeleckej tvorby my vždy pripadala byť prirodzená. Do doby, kedy čísla nezačali rozprávať.
Ach tie čísla. Nedávajú mi spávať hádam už od nepamäti. Môžete si o nich myslieť čo chcete, ale ja v týchto jednoduchých grafémoch vidím jedine príbeh čo overí čas. Sú mojou inšpiráciou mnohé roky, hádam odkedy viem ako sa drží ceruzka v ruke. Pravdu povediac, vždy som to považoval za normálne. Dielo inšpiruje vznik ďalšieho diela. A je jasné, že inšpirácia si nevyberá kedy príde. Proste len zaklope. Vždy som bol na vážkach, či to čo my čísla hovoria, je pravda. Do doby, kedy som sa nedozvedel o čísle 2. Bol to okamih, z ktorého mi ešte stále behá mráz po chrbte. A odvtedy viem že séria surrealistických obrázkov nie je len rozmar fantázie ale cesta. Kam? Netuším. Môžem sa na dané obrázky pozrieť hocikedy a hocijako. Stále počujem rovnaký príbeh čo mi horúčkovito rozprávajú. Aj keď nenasledujú radovú postupnosť, časovo sedia presne. Chcel by som len vedieť čo sa to deje a či sa to deje. Preto píšem vám. Mojim spoločníkom aj katom. Poďme spoločne hľadať odpovede. Do ríše kde čísla rozprávajú príbehy.
Dneska rozpráva
Number 2
... žiť ako jeden organizmus, to je zmysel čísla dva ...
Ležala na mokrej tráve. Potom sa posadila. Stále nemohla uveriť tomu čo prežila. Sediac na brehu potoka, premýšľala. Možno to nakoniec nebola náhoda. Možno to všetko čo sa stalo malo nejaký zmysel. Opäť si ľahla. Bola celá premočená od vody. To jej nevadilo. Pozerala sa na oblaky a potom pohľadom prešla na svoje ruky. Videla ich tak ako by mala. Nádherne.
Organická dokonalosť.
Janka nebývala zrovna slniečko. Každý deň ju trápili veľké depresie. Napriek tomu že mala prakticky všetko. Dobrých rodičov, bratov, susedov i známky v škole. Nedávala to najavo, ale nenávidela sa. Za to čo je, ako vyzerá, ako premýšľa. Keby len mohla byť o pár desiatok kilogramov ľahšia. Keby len nemusela mať tie prekliate myšlienky. A keby len mohla žiť na celom svete úplne sama. Deň čo deň sa dusila vo svojom vlastnom väzení. Priateľov nemala. Ani nechcela. Desila ju predstava žeby jej niekto podal ruku, objal hoc i pohladil po tvári. Uzatvárala sa pred každým jedným človekom vo svojom okolí. Ľudí sa bála, pomoc ale odmietala. Dievčine sa ani nedalo pomôcť. Stavala si vlastný čínsky múr. Chrániaci bezbrannú Janku pred okolitým svetom. Z neznámej príčiny.
Bola asi polnoc. Všade navôkol vládla temnota. Dneska ani mesiac nesvietil. Obloha bola zamračená. Tmou sa niesli kroky. Zvuk aký vydáva obuv keď človek kráča po železnom podklade. Janka šla popri železničnej trati po viadukte. Prešla až úplne do stredu mosta. Prišla k zábradliu, oprela sa a pozerala do tej temnej hĺbky, čo mala byť túto noc jej posteľ. Vzdychla si. Srdce jej búšilo jak o preteky. Dosť sa i potila napriek tomu že bola zima. Nemala kondíciu. Vyjsť hore strmím kopcom by dalo zabrať nejednému športovcovi. Ju to ale štvalo. Už ani nevedela presne čo, ale štval ju celí život. Celá podstata. Akoby mala v sebe čiernu dieru ktorá z nej vysávala všetku vitalitu. Zavrela oči a od nervov buchla pár krát do železného zábradlia. Plakala. Neznášala každú sekundu svojho prekliateho života. Padla na kolená. Pýtala sa samej seba – prečo? Čo som komu urobila? - Keby len mohla pretrhnúť tie putá. Vyjsť z kukli ako motýľ. Zhlboka sa nadýchla. Postavila sa na zábradlie. Na tento deň čakala celí život. Že ju toto riešenie skorej nenapadlo. Ju chuderu. Mohla by už mať dávno pokoj. Svätý pokoj. Myšlienky zastali. Ostalo vákuum. Dievčina s tajomným problémom skočila. Letela vzduchom. Odpočítavala každú sekundu, ako počas silvestra, keď všetci netrpezlivo očakávajú príchod nového roka. Pozrela sa dole. Videla ako sa približuje zem.
Bola asi polnoc. Všade navôkol vládla temnota. Dneska ani mesiac nesvietil. Obloha bola zamračená. Tmou sa niesli kroky. Zvuk aký vydáva obuv keď človek kráča po železnom podklade. Janka šla popri železničnej trati po viadukte. Prešla až úplne do stredu mosta. Prišla k zábradliu, oprela sa a pozerala do tej temnej hĺbky, čo mala byť túto noc jej posteľ. Vzdychla si. Srdce jej búšilo jak o preteky. Dosť sa i potila napriek tomu že bola zima. Nemala kondíciu. Vyjsť hore strmím kopcom by dalo zabrať nejednému športovcovi. Ju to ale štvalo. Už ani nevedela presne čo, ale štval ju celí život. Celá podstata. Akoby mala v sebe čiernu dieru ktorá z nej vysávala všetku vitalitu. Zavrela oči a od nervov buchla pár krát do železného zábradlia. Plakala. Neznášala každú sekundu svojho prekliateho života. Padla na kolená. Pýtala sa samej seba – prečo? Čo som komu urobila? - Keby len mohla pretrhnúť tie putá. Vyjsť z kukli ako motýľ. Zhlboka sa nadýchla. Postavila sa na zábradlie. Na tento deň čakala celí život. Že ju toto riešenie skorej nenapadlo. Ju chuderu. Mohla by už mať dávno pokoj. Svätý pokoj. Myšlienky zastali. Ostalo vákuum. Dievčina s tajomným problémom skočila. Letela vzduchom. Odpočítavala každú sekundu, ako počas silvestra, keď všetci netrpezlivo očakávajú príchod nového roka. Pozrela sa dole. Videla ako sa približuje zem.
Päť, štyri, tri, dva, jedna . . . vystrela ruku vítajúc osud.
Ruka sa zaplietla do pavučiny. Precitla sa na to ako letela nejakým tunelom zachytávajúc sa do nejakých . . . vecí. Pavučiny to neboli. Nestihla si všimnúť o čo sa jedná. Celú ju to obmotalo. Pozrela sa opäť dole. Jama do ktorej padala bola o dosť dlhšia. Veci, čo sa na ňu lepili, ju spomaľovali. Nakoniec dopadla. Precitla na nejakej plošine. Mäkkej, teplej plošine. Zrak sa jej zahmlieval. Videla len útržky okolitého sveta. Nad ňou sa týčila dlhá rúra, ktorou padla sem dole. Bola síce otrasená, ale prisahala by, že sa tá rúra hýbe v nejakom rytme. Pavučiny tam viali a z nenazdajky sa opäť spájali do jedného celku, uzatvárajúc tak východ.
Prevalila sa na bok. Chcela sa postaviť, ale niečo tomu bránilo. Áno, tie veci čo sa na ňu nalepili cestou. Postupne ich pretrhala všetky. Keď sa oslobodila, prezerala si tie zvláštne kusy látky, alebo čoho to malo byť. Nič podobné v živote nevidela. Pavučiny odhodila. Začala skúmať, kde sa vôbec nachádza. Však mala dopadnúť na tvrdé dno potoka, lenže skončila tu. Všetko na vôkol bolo temné. Kvôli mäkkej podlahe mala problém z chôdzou, preto sa dala na štvornožky. Rukami sa dotkla podlahy. Sálalo z nej teplo. Nie ako z pece. Toto bol iný druh tepla. Živočíšne. Postupne prechádzala vpred. Nevedela kam, ale vždy je lepšie niekam ísť, než stáť na mieste. Musela si zobliecť bundu a rukávy si vyhrnula až hore. Také teplo necítila ešte nikdy, ani na dovolenke v Egypte. Uvidela svetlo. Červené svetlo ktorého zdroj bol niekde za zatáčkou tohto zvláštneho tunela. Tak šla tam. Cestou si všímala okolie. Priestor sa hýbal. Akoby mal niekde po blízku srdce čo dodávalo rytmus. Tunel vypĺňali zvláštne vankúše, potiahnuté hladkou kožou. Takou akú majú delfíny. Človek by si myslel, že sa už museli dávno prederaviť. Lenže koža bola pevná. Mäkká, poddajná ale hlavne pevná. Miestami narazila na teplý prameň vody, ktorý priestor zvlhčoval. Pomaly sa dostala na zatáčku, kde červené svetlo sídlilo. Už bola tam. Plazila sa po šmykľavých, mokrých vankúšoch. Konečne dorazila do pomyselného cieľa. Nesmelo nakukla za roh. Uvidela ďalší priestor z vankúšmi. Lenže tento bol omnoho väčší. V strede sa nachádzala diera do ktorej bola umiestnená rúra, pulzujúca v rovnakom rytme ako okolité steny. Možno v rýchlejšom. Po obvode tejto oválnej miestnosti boli cestičky, smerujúce hore. Ako sa pozerala, niečo ju začalo štekliť na členku až smerom k lýtku. Myslela si že je to nejaký prúd zvláštnej vody čo jej dopadal na nohu. Nevenovala preto tomu pozornosť. Premýšľala nad tou miestnosťou. Niečo jej pripomínala. Až by použila fantáziu, mohla by povedať že to v strede nad priepasťou mohla byť tepna. A okolie . . . Hútala a hútala. Prúd vody, ktorý ju šteklil na lýtku sa posunul vyššie na stehno. Preto tam dala ruku aby sa tej vodyzbavila. Ako šla rukou po nohaviciach, nahmatala tam niečo mäkké. Mráz jej prešiel mapo chrbte. Otočila hlavu. Uvidela tam svietiacu mokrú „vec“. Nie príšeru, nie mimozemšťana ale vec. Niečo bez hlavy skrížené so stonožkou a slimákom z mnohými pohyblivými výbežkami čo šli do okolia jak korene stromu akoby niečo hľadali. Spočiatku nevedela na čo sa to vôbec pozerá. Potom si spomenula že ju niečo šteklilo na nohe. Pomaly skláňala hlavu. Uvidela ako jej tá vec požrala nohavicu až po stehno, ktorého sa dotýkala. Janka sa panicky vytrhla príšere, mimozemšťanovi či čo to bolo a utekala do tajomnej miestnosti ktorú predtým sledovala.
Srdce jej búchalo. Mala strach. Prečo sa toto deje? Však chcela mať večný pokoj. Utekala smerom hore po cestičke k predpokladanému východu. Tam sa ale objavila tiež tá „vec“. Rozbehla sa smerom k druhej cestičke, lenže tam sa tiež objavila „vec“. Janka začala ustupovať. Mala pred sebou tri neznáme svietiace stvorenia. To oni emitovali červené svetlo. Výbežkami sa začali jeden druhého dotýkať. Niečo cez výbežky pretekalo. Potom sa „pozreli“ na Janku. Chceli ju chytiť. Lenže ona ustupovala. Približovali sa čím ďalej tým viac. Janka už stála na okraji priepasti. Už sa jej skoro dotkli. Spanikárila a šmykla sa na mäkkom podklade. Padla dole.
Prevalila sa na bok. Chcela sa postaviť, ale niečo tomu bránilo. Áno, tie veci čo sa na ňu nalepili cestou. Postupne ich pretrhala všetky. Keď sa oslobodila, prezerala si tie zvláštne kusy látky, alebo čoho to malo byť. Nič podobné v živote nevidela. Pavučiny odhodila. Začala skúmať, kde sa vôbec nachádza. Však mala dopadnúť na tvrdé dno potoka, lenže skončila tu. Všetko na vôkol bolo temné. Kvôli mäkkej podlahe mala problém z chôdzou, preto sa dala na štvornožky. Rukami sa dotkla podlahy. Sálalo z nej teplo. Nie ako z pece. Toto bol iný druh tepla. Živočíšne. Postupne prechádzala vpred. Nevedela kam, ale vždy je lepšie niekam ísť, než stáť na mieste. Musela si zobliecť bundu a rukávy si vyhrnula až hore. Také teplo necítila ešte nikdy, ani na dovolenke v Egypte. Uvidela svetlo. Červené svetlo ktorého zdroj bol niekde za zatáčkou tohto zvláštneho tunela. Tak šla tam. Cestou si všímala okolie. Priestor sa hýbal. Akoby mal niekde po blízku srdce čo dodávalo rytmus. Tunel vypĺňali zvláštne vankúše, potiahnuté hladkou kožou. Takou akú majú delfíny. Človek by si myslel, že sa už museli dávno prederaviť. Lenže koža bola pevná. Mäkká, poddajná ale hlavne pevná. Miestami narazila na teplý prameň vody, ktorý priestor zvlhčoval. Pomaly sa dostala na zatáčku, kde červené svetlo sídlilo. Už bola tam. Plazila sa po šmykľavých, mokrých vankúšoch. Konečne dorazila do pomyselného cieľa. Nesmelo nakukla za roh. Uvidela ďalší priestor z vankúšmi. Lenže tento bol omnoho väčší. V strede sa nachádzala diera do ktorej bola umiestnená rúra, pulzujúca v rovnakom rytme ako okolité steny. Možno v rýchlejšom. Po obvode tejto oválnej miestnosti boli cestičky, smerujúce hore. Ako sa pozerala, niečo ju začalo štekliť na členku až smerom k lýtku. Myslela si že je to nejaký prúd zvláštnej vody čo jej dopadal na nohu. Nevenovala preto tomu pozornosť. Premýšľala nad tou miestnosťou. Niečo jej pripomínala. Až by použila fantáziu, mohla by povedať že to v strede nad priepasťou mohla byť tepna. A okolie . . . Hútala a hútala. Prúd vody, ktorý ju šteklil na lýtku sa posunul vyššie na stehno. Preto tam dala ruku aby sa tej vodyzbavila. Ako šla rukou po nohaviciach, nahmatala tam niečo mäkké. Mráz jej prešiel mapo chrbte. Otočila hlavu. Uvidela tam svietiacu mokrú „vec“. Nie príšeru, nie mimozemšťana ale vec. Niečo bez hlavy skrížené so stonožkou a slimákom z mnohými pohyblivými výbežkami čo šli do okolia jak korene stromu akoby niečo hľadali. Spočiatku nevedela na čo sa to vôbec pozerá. Potom si spomenula že ju niečo šteklilo na nohe. Pomaly skláňala hlavu. Uvidela ako jej tá vec požrala nohavicu až po stehno, ktorého sa dotýkala. Janka sa panicky vytrhla príšere, mimozemšťanovi či čo to bolo a utekala do tajomnej miestnosti ktorú predtým sledovala.
Srdce jej búchalo. Mala strach. Prečo sa toto deje? Však chcela mať večný pokoj. Utekala smerom hore po cestičke k predpokladanému východu. Tam sa ale objavila tiež tá „vec“. Rozbehla sa smerom k druhej cestičke, lenže tam sa tiež objavila „vec“. Janka začala ustupovať. Mala pred sebou tri neznáme svietiace stvorenia. To oni emitovali červené svetlo. Výbežkami sa začali jeden druhého dotýkať. Niečo cez výbežky pretekalo. Potom sa „pozreli“ na Janku. Chceli ju chytiť. Lenže ona ustupovala. Približovali sa čím ďalej tým viac. Janka už stála na okraji priepasti. Už sa jej skoro dotkli. Spanikárila a šmykla sa na mäkkom podklade. Padla dole.
Bunky musia spolupracovať
Precitla sa na ukrutnú bolesť. Ležala chrbtom k mäkkým vankúšom. Chcela sa posadiť, lenže to nešlo. Trochu sa podoprela. Uvidela že má zlomenú nohu a kosť jej vytŕča von. Prišlo jej z toho trochu špatne. Hlava opäť padla na mäkký podklad. Uvidela svetlo. Červené svetlo. Vedela ale že sa nejedná o svetielko nádeje. Vedela že si idú pre ňu. Sadla si ignorujúc bolesť. Chcela sa pretočiť na bok, aby sa mohla odplaziť preč. Lenže bolo neskoro. Tie tri veci už boli pri nej. Vyzeralo to akoby sa pozerali na otvorenú zlomeninu, z ktorej vytekala krv. Jedno z tých stvorení sa výbežkami dotklo kosti a pomaly jej pohlcovalo nohu. Janka mala strach. Vedela že už ju majú. Nič nemohla urobiť. Preto si ľahla, zavrela oči a modlila sa aby už to rýchlo skončilo. Zacítila v nohe pichľavú bolesť, ktorá ju prebrala . Vystrelilo ju do sedavej polohy. Nohu mala natiahnutú. Uvidela ako tam ten tvor nechal výbežky, ktoré sa zmenili na modro svietiacu hmotu. Hmota sa zarývala čoraz viac a viac do mäsa. Zo sebou brala kosť. Nakoniec zacelila ranu. Vznikla nejaká organická „dlaha“. Tiahnúca sa od stehna až po pätu. Stvorenie sa pozeralo na Janku. Tá pocítila úľavu od bolesti. Všimla si ako sa ostatné veci plazia preč. Janka otočila pomaly hlavu na stvorenie pri nej. Čakala čo bude. Tajomný tvor umiestnil výbežky tak aby vzniklo niečo ako ruka. Kýval aby šla Janka za ním. Začal sa plaziť. Dievčina sa opatrne postavila na vlastné nohy. Nemohla tomu uveriť. Kráčala vedľa toho polo-slimáka. Šli dlhou chodbou, ktorá sa postupne zužovala. Nakoniec sa plazila. Stvorenie vyšlo cez nejaký okrúhli otvor. Janka nasledovala. Uvidela miestnosť v tvare hrušky. Všade navôkol boli žily, ktoré sa spájali na strope miestnosti, vytvárajúc tak hlavnú tepnu. Pumpovali - niečo, asi krv-, čo vyživovala obrovský vak v strede miestnosti. Ten vakovitý útvar zaberal väčšinu priestoru. Pomaly sa začal otvárať. Tak ako sa otvárajú kvety. V strede bol ďalší polo-priesvitný vak naplnený tekutinou a niečo v ňom plávalo. Janka postupne zbadala čo to je. Bola to ona v mladšom vydaní. Plávala tam v zvláštnom útvare. Samozrejme že nie ona, ale jej klon alebo čo to malo byť. Otvorilo to oči. Janka padla na kolená. Chvíľu sa pozerali na seba. Začala mať zvláštny pocit akoby niekam šla. Všetko navôkol sčernelo. Uvidela pohyblivé zahmlené obrazy. Tie sa ustálili. Spoznala o čo sa jedná. Videla vlastnú minulosť. Znova prežívala poníženia, ktoré si spôsobovala sama. Jedna scéna striedala druhú. Videla sa ako prichádza zo školy. Nervózne hodila tašku do kúta izby a šla k zrkadlu. Tam dala dole tričko, zobrala meter a merala si pás. Ten odhodila tiež a začala si do zrkadla nadávať. Ako sa pozerala na scénu z minulosti, začula detský plač. Otočila sa. V temnej izbe zazrela to svoje detské „ja“ ako plače. Akoby hovorilo, ja už budem dobrá. Nestačila sa spamätať a prišla ďalšia scéna. Videla sa ako stojí na viadukte. Búcha rukou do železného zábradlia a skáče dole. Potom ostalo všetko temné. V pozadí bolo počuť detský plač.
Scény zmizli. Janka sa ďalej pozerala na svoj klon. Ani si to neuvedomovala. Sklopila zrak. Všetko už dávalo zmysel. Vedela kde sa nachádza. Moc ďaleko to nebolo. Celé roky obviňovala vlastné telo, bez toho aby mu dala šancu veci napraviť. A to chúďa nevedelo čo má robiť, začo dostáva spŕšku nadávok. Janka sa celé tie roky utápala v depresii a tím ničila to najcennejšie čo mala. Bolo jej to všetko ľúto. Znova sa pozrela na svoj klon a povedala.
Klon sa mierne usmial. Pred Janku prišlo iné stvorenie. Viac podobné slimáku z pohyblivou rúrkou na jednom konci, kde mala byť hlava. Vyprodukoval modrú organickú hmotu. Janka sa pozrela znova na klon. Pokývala hlavou. Pravdepodobne sa jednalo o znak zmieru. Preto sa hmoty dotkla. Modrá substancia ju celú pohltila vytvárajúc tak organický odev. Splynuli v jedno.
Zobudila sa pod viaduktom. Ležala na mokrej tráve. Posadila sa. Stále nemohla uveriť tomu čo prežila. Sediac na brehu potoka, premýšľala. Možno to nakoniec nebola náhoda. Možno to všetko čo sa stalo malo nejaký zmysel. Opäť si ľahla. Bola celá premočená od vody. To jej nevadilo. Pozerala sa na oblaky a potom pohľadom prešla na svoje ruky. Videla ich tak ako by mala. Nádherne.
Prepáč mi.
Klon sa mierne usmial. Pred Janku prišlo iné stvorenie. Viac podobné slimáku z pohyblivou rúrkou na jednom konci, kde mala byť hlava. Vyprodukoval modrú organickú hmotu. Janka sa pozrela znova na klon. Pokývala hlavou. Pravdepodobne sa jednalo o znak zmieru. Preto sa hmoty dotkla. Modrá substancia ju celú pohltila vytvárajúc tak organický odev. Splynuli v jedno.
Zobudila sa pod viaduktom. Ležala na mokrej tráve. Posadila sa. Stále nemohla uveriť tomu čo prežila. Sediac na brehu potoka, premýšľala. Možno to nakoniec nebola náhoda. Možno to všetko čo sa stalo malo nejaký zmysel. Opäť si ľahla. Bola celá premočená od vody. To jej nevadilo. Pozerala sa na oblaky a potom pohľadom prešla na svoje ruky. Videla ich tak ako by mala. Nádherne.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára