Počuješ tú nádheru? Nepatrné zavlnenie vzduchu okolo donesie pohladenie. Akoby čas neexistoval ani priestor. Symfónia sveta, spev vtákov i tlkot srdca.
Cítim to. Svet okolo. Šušťanie trávy zlepší náladu viacej, než otvorená peňaženka. Nádherné je žiť. Počuť veci v dokonalej harmónií. Každá súčiastka sa snaží zapadnúť, aby nevykračovala z radu. Tvoriac celkový obraz. Dielo trochu surreálne, či až nereálne. Nepochopiteľné vlastnými zmyslami aj keď porozumieť je jednoduché. Čudujúc sa, kto je tvorca či dirigent, kráčajúc v pred cestou svetla, lebo tak má život ísť.
Príroda žije v tóninách. Vibrujúca hladina rieky, ktorá neraz pripomína teóriu o stvorení. Hľa superstruny. Malé pohyblivé čiastočky hrajúc sláčikom vo vlastnej tónine vyrábajúc melódiu, ktorú každý zmysel zachytí. Od jablka po celý vesmír, sú súčasťou všetkého. Kmitajúce na určitej energetickej hladine. Vďaka čomu môžeme chodiť, plávať, obdivovať a premýšľať. I nad vecami bežnými - tak troška záhadnými.
Oheň trávenia dodáva energiu, svetlo rozumu odhaľuje temné kúty. Treba oň dbať, pretože máme len jedny husle. Nikto nepožičia druhé, aj keď slová obchodníka sľubujú nemožné. Dôkladné ladenie strún, čistenie pozláteného povrchu ho robí dokonalým strojom, hrajúci nádhernú melódiu v súlade z okolím. Treba to robiť často, pretože prach rýchlo sadá a zakrýva všetko dobré. Kto nepočúva volanie tela, zakrýva uši - zle dopadne. Každou sekundou zvuk naberá na sile. Nakoniec zničí aj skalu. Ďakujem ti. Neviem kto si. Kroky tvoje počujem. Niekde v diaľke, ale predsa. Nepoviem ti zbohom, chcem z tebou kráčať. Tieň môj. Cestou života zažívajúc trápenie, smútok aj bolesť. Veci hrozné. Zvuk ostrý. Skúšaný sťa stromy v hore. Šľahaný vetrom, ničený mrazom. Bolí to. Avšak sila z každým zážitkom prichádza. Odhaľuje čisté zlato, živé striebro. Majúce miesto v každom živom organizme.
Chceš počuť tú nádheru? Nepatrné zavlnenie vzduchu okolo nesúce pohladenie. Akoby čas neexistoval ani priestor. Stačí byť ticho, nerušiť harmóniu. Pochopenie príde samé.
Príroda žije v tóninách. Vibrujúca hladina rieky, ktorá neraz pripomína teóriu o stvorení. Hľa superstruny. Malé pohyblivé čiastočky hrajúc sláčikom vo vlastnej tónine vyrábajúc melódiu, ktorú každý zmysel zachytí. Od jablka po celý vesmír, sú súčasťou všetkého. Kmitajúce na určitej energetickej hladine. Vďaka čomu môžeme chodiť, plávať, obdivovať a premýšľať. I nad vecami bežnými - tak troška záhadnými.
Sedím na stoličke, čítam knihu. Slnko mi hladí tvár. Rukami matky, príjemne teplými dávajúcich iba pokoj. Cítim ich, i keď sa ich nemôžem dotknúť. Je to tým, že chvenie svetla má väčší kmitočet jak moje telo. Prechádza mnou, ale cítim ho.Rovnako ako stoličku na ktorej sedím. Hrajúcej v rovnakej melódii. Vďaka tomu je pevná. Akoby dva vlaky v rovnakej rýchlosti vedľa seba súperili o víťazstvo. Môžem bez problémov z jedného do druhého prejsť. Oči vravia, že stoja. Nohy len prikyvujú na znak súhlasu. Pritom uháňame po vybehaných koľajach do prisľúbeného cieľa.
Ticho, kľud, pokoj. Tma, obkolesujúca malého človiečika, dáva pozor na jeho sny. Započúvaná do dychu, rozpráva príbeh, tak trochu klišé, o hudobnom nástroji, ktorý má v sebe každý.
Ticho, kľud, pokoj. Tma, obkolesujúca malého človiečika, dáva pozor na jeho sny. Započúvaná do dychu, rozpráva príbeh, tak trochu klišé, o hudobnom nástroji, ktorý má v sebe každý.
Oheň trávenia dodáva energiu, svetlo rozumu odhaľuje temné kúty. Treba oň dbať, pretože máme len jedny husle. Nikto nepožičia druhé, aj keď slová obchodníka sľubujú nemožné. Dôkladné ladenie strún, čistenie pozláteného povrchu ho robí dokonalým strojom, hrajúci nádhernú melódiu v súlade z okolím. Treba to robiť často, pretože prach rýchlo sadá a zakrýva všetko dobré. Kto nepočúva volanie tela, zakrýva uši - zle dopadne. Každou sekundou zvuk naberá na sile. Nakoniec zničí aj skalu. Ďakujem ti. Neviem kto si. Kroky tvoje počujem. Niekde v diaľke, ale predsa. Nepoviem ti zbohom, chcem z tebou kráčať. Tieň môj. Cestou života zažívajúc trápenie, smútok aj bolesť. Veci hrozné. Zvuk ostrý. Skúšaný sťa stromy v hore. Šľahaný vetrom, ničený mrazom. Bolí to. Avšak sila z každým zážitkom prichádza. Odhaľuje čisté zlato, živé striebro. Majúce miesto v každom živom organizme.
Chceš počuť tú nádheru? Nepatrné zavlnenie vzduchu okolo nesúce pohladenie. Akoby čas neexistoval ani priestor. Stačí byť ticho, nerušiť harmóniu. Pochopenie príde samé.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára