Ranné vstávanie neznášam asi tak ako rieku života, ktorou plávam. Pravda, všetci prešli obdobím školskej dochádzky, ale ... Vedomie, že moje dni budú vypĺňané stereotypom, nestrávim nikdy. Neznášam to. Nielen školu, či ranné vstávanie. Štve ma celý život. Čaká na mňa len prázdnota, depresia i hrozné pondelky, a samozrejme meškajúci autobus, ktorý prináša čierne myšlienky.
Pokojnou tmou naťahovali pavučiny svetelných lúčov novopostavené pouličné lampy. Ich prácu považujem dodnes za odfláknutú a zbytočnú. Takto sa musím pozerať na okolitú prázdnotu. Deravou strechou autobusovej zastávky presakovali ťažké dažďové kvapky. Nevadilo mi to. Mokrý či suchý, môj osud ostáva rovnaký. Po pol hodine čakania sa konečne zjavil autobus. Meškal ako zvyčajne. Kvôli nemu dostávam často vynadané od učiteľky. Šofér pristavil ten moderný kolos. Syčavý zvuk doprevádzajúci pomalé otvorenie dverí bol priveľmi odpudivý. Akoby tisíc vidličiek jazdilo po tanieri vydávajúc odpornú symfóniu ušného utrpenia.
Telesnú schránku bez ducha, či známok radosti, posadil osud na stále miesto. Chýbal tam už len môj podpis. Stereotyp má prsty i v tomto prípade. Absolútne znechutený som chcel zaspať a trocha zregenerovať zraneného ducha. Lenže plány mi pretrhol jemný hlások:
Pootočením hlavy mi padol zrak na maličké vysmiate dievčatko. Asi prváčka nepoznajúca utrpenie dnešnej doby.
Čudujúc sa nad zmyslom vyslovenej vety a poobzeraním po dopravnom prostriedku prišla záhada na scénu. Prečo nikto iný necestuje? Nestihol som sa ani spamätať a dievčinka už sedela vedľa mňa. Veselo pozerala do mojich očí, akoby niečo hľadala. Hračku, alebo cukrík. Vyžarovalo z nej teplo rodinného krbu. Ťažko i nerád som arogantne otočil hlavou na znak nezáujmu o jej existenciu.
Ty máš ale starosti. Preletela mi myšlienka hlavou jak delová guľa. Oči svojvoľne menili smer. Od tmavého okna plného nič nehovoriaceho sveta na maličkú. I tak nie je čo vonku obdivovať. Leda rozmazanú hrôzu. Sedela tichučko v starom sedadle. Nožičkami kmitala v nepravidelnom rytme. Rukami si netrpezlivo držala kolená akoby čakal na Ježiška počas Vianoc. A neustále pozerala na mňa svojimi nevinnými očkami. Akého rozprávkového hrdinu videla v osobe sediacej vedľa. Tej bez ducha, či zmyslu pre humor?
Kútiky mojich úst chceli vykúzliť úsmev, lenže zvyšok tela bol proti. Smiech nahradilo iné gesto. Naznačujúce, že človek už nestojí o ďalšie slová nemajúce z realitou nič spoločné. Aspoň ju niečo naučím o skutočnosti. Rozprávky neexistujú, aj keby veľmi chcela. Plač nepomôže. Pokoj nájdeme až pod zemou. Oči začali behať po plafóne. Na moderný autobus mal priveľmi hrdzavú strechu. To už všetci ľudia z lenivosti kašlú na kvalitu, alebo robotníci chceli básnicky opísať svet v ktorom žijeme? Odporný kanál plný smetí, ktorého obyvatelia špinavo bojujú dennodenne čo i len o kúsok toaletného papiera menom peniaze. Toto ani krysy nerobia. Tie spolu svorne držia po úspešný koniec. Nikdy nenechajú druha napospas osudu. Depresívnu filozofiu prerušil tupí tlak. Dievčatko položilo hlávku na moje rameno a ručičkami objímalo ruku.
Prváčka nepohla ani mihalnicou. Stále ležala na pleci zo zatvorenými očami a úsmevom na tváričke.
Odrazu pozrela do mojich očí. Hľadajúc stopu po skrytom smútku z nádejou, že ho odstráni.
Vyšlo slnko. Ani neviem presne odkedy lemovali farby dúhy oblohu. Sediac v autobuse ja a tajomná prváčka hľadiac na seba jak súrodenci. Bez irónie, cynizmu či smútku. Chvíľa bola opäť krásna. Vety útechy od neznámej, nemajúce z realitou nič spoločné leda písmenká, tvoriace základ vesmíru. Nevinnosť kontrastujúca z prázdnym, moderný autobusom plného hnilých súčiastok. Svet, ktorý som chcel nájsť a prežiť v ňom pokojne zostávajúce dni. Kto si, ty čo dávaš kľud, nečakajúc nič, len úsmev. Neznáma s jasným cieľom.
Autobus odrazu zastavil. Nepoznajúc odpoveď sme vykročili do toho pustého sveta. My, priekopníci novej idey.
Kroky ustali, rovnako i vietor, akoby niekto utíšil prírodu a čakal čo bude nasledovať. Ostré slnečné lúče naberali na sile, až človek nevedel rozlíšiť skutočnosť od sna.
Pokojnou tmou naťahovali pavučiny svetelných lúčov novopostavené pouličné lampy. Ich prácu považujem dodnes za odfláknutú a zbytočnú. Takto sa musím pozerať na okolitú prázdnotu. Deravou strechou autobusovej zastávky presakovali ťažké dažďové kvapky. Nevadilo mi to. Mokrý či suchý, môj osud ostáva rovnaký. Čakajúc na večne meškajúci dopravný prostriedok a zachránený tajomnou prváčkou, začínajúc príbeh, ktorému asi neuveríte.
„Jeden celý ...“ povedal som vetu, ktorú opakujem každý deň, jak rozmaznaný papagáj.
Telesnú schránku bez ducha, či známok radosti, posadil osud na stále miesto. Chýbal tam už len môj podpis. Stereotyp má prsty i v tomto prípade. Absolútne znechutený som chcel zaspať a trocha zregenerovať zraneného ducha. Lenže plány mi pretrhol jemný hlások:
„Môžem si prisadnúť?“
Pootočením hlavy mi padol zrak na maličké vysmiate dievčatko. Asi prváčka nepoznajúca utrpenie dnešnej doby.
„Prečo si nemôžeš sadnúť niekde inde, keď je celý autobus prázdny?!“ nahnevane zo mňa vyletelo.
Čudujúc sa nad zmyslom vyslovenej vety a poobzeraním po dopravnom prostriedku prišla záhada na scénu. Prečo nikto iný necestuje? Nestihol som sa ani spamätať a dievčinka už sedela vedľa mňa. Veselo pozerala do mojich očí, akoby niečo hľadala. Hračku, alebo cukrík. Vyžarovalo z nej teplo rodinného krbu. Ťažko i nerád som arogantne otočil hlavou na znak nezáujmu o jej existenciu.
„Včera sme mali v škole na obed mrkvovú polievku. Nemám ju rada, ale pani učiteľka povedala, že ju musíme zjesť, aby sme dobre videli a nemuseli nosiť okuliare.“ začala maličká bez vyzvania rozprávať.
Ty máš ale starosti. Preletela mi myšlienka hlavou jak delová guľa. Oči svojvoľne menili smer. Od tmavého okna plného nič nehovoriaceho sveta na maličkú. I tak nie je čo vonku obdivovať. Leda rozmazanú hrôzu. Sedela tichučko v starom sedadle. Nožičkami kmitala v nepravidelnom rytme. Rukami si netrpezlivo držala kolená akoby čakal na Ježiška počas Vianoc. A neustále pozerala na mňa svojimi nevinnými očkami. Akého rozprávkového hrdinu videla v osobe sediacej vedľa. Tej bez ducha, či zmyslu pre humor?
„Mačička musí papať veľa mrkvičky. Inak by sa v tme stratila. Nemyslíš?“ pokračovala.
Kútiky mojich úst chceli vykúzliť úsmev, lenže zvyšok tela bol proti. Smiech nahradilo iné gesto. Naznačujúce, že človek už nestojí o ďalšie slová nemajúce z realitou nič spoločné. Aspoň ju niečo naučím o skutočnosti. Rozprávky neexistujú, aj keby veľmi chcela. Plač nepomôže. Pokoj nájdeme až pod zemou. Oči začali behať po plafóne. Na moderný autobus mal priveľmi hrdzavú strechu. To už všetci ľudia z lenivosti kašlú na kvalitu, alebo robotníci chceli básnicky opísať svet v ktorom žijeme? Odporný kanál plný smetí, ktorého obyvatelia špinavo bojujú dennodenne čo i len o kúsok toaletného papiera menom peniaze. Toto ani krysy nerobia. Tie spolu svorne držia po úspešný koniec. Nikdy nenechajú druha napospas osudu. Depresívnu filozofiu prerušil tupí tlak. Dievčatko položilo hlávku na moje rameno a ručičkami objímalo ruku.
„Čo to robíš?“ Nahnevane som skríkol.
„Nemôžeš byť smutný. Papáš len málo mrkvičky. Nevidíš aký nádherný svet okolo teba stojí.“
„ O čom to rozprávaš?! Pekný svet?! Nevieš nič o živote. To najhoršie ťa len čaká ...“ neznámy pocit začal bolestivo zvierať srdce, „... nepoznáš tie tupé tváre bez života.“ slzy začali tiecť „ a tmu mňa obkolesujúcu.“ Až zapichalo v hrudi, keď slová vychádzajúce až z čiernych hlbín duše dopadali na svetlo božej pravdy. „Čo sa tu vôbec z tebou bavím. Pusti ma, presadni si. Nechaj ma na pokoji!“
„Nemôžeš byť smutný. Papáš len málo mrkvičky. Nevidíš aký nádherný svet okolo teba stojí.“
„ O čom to rozprávaš?! Pekný svet?! Nevieš nič o živote. To najhoršie ťa len čaká ...“ neznámy pocit začal bolestivo zvierať srdce, „... nepoznáš tie tupé tváre bez života.“ slzy začali tiecť „ a tmu mňa obkolesujúcu.“ Až zapichalo v hrudi, keď slová vychádzajúce až z čiernych hlbín duše dopadali na svetlo božej pravdy. „Čo sa tu vôbec z tebou bavím. Pusti ma, presadni si. Nechaj ma na pokoji!“
Prváčka nepohla ani mihalnicou. Stále ležala na pleci zo zatvorenými očami a úsmevom na tváričke.
„Nepočuješ?“ prízvukoval som.
„Máš to v sebe. Cítim len teplo domova. Rodinného krbu.“
„Máš to v sebe. Cítim len teplo domova. Rodinného krbu.“
Odrazu pozrela do mojich očí. Hľadajúc stopu po skrytom smútku z nádejou, že ho odstráni.
„Vieš“ začala mi hladiť líce „nestačí len chcieť, musíš voľačo aj urobiť.“
Vyšlo slnko. Ani neviem presne odkedy lemovali farby dúhy oblohu. Sediac v autobuse ja a tajomná prváčka hľadiac na seba jak súrodenci. Bez irónie, cynizmu či smútku. Chvíľa bola opäť krásna. Vety útechy od neznámej, nemajúce z realitou nič spoločné leda písmenká, tvoriace základ vesmíru. Nevinnosť kontrastujúca z prázdnym, moderný autobusom plného hnilých súčiastok. Svet, ktorý som chcel nájsť a prežiť v ňom pokojne zostávajúce dni. Kto si, ty čo dávaš kľud, nečakajúc nič, len úsmev. Neznáma s jasným cieľom.
Autobus odrazu zastavil. Nepoznajúc odpoveď sme vykročili do toho pustého sveta. My, priekopníci novej idey.
„vieš“ potiahla ma za ruku počas dlhej púte po školskom dvore „zabudla som ti povedať moje meno.“
Kroky ustali, rovnako i vietor, akoby niekto utíšil prírodu a čakal čo bude nasledovať. Ostré slnečné lúče naberali na sile, až človek nevedel rozlíšiť skutočnosť od sna.
„Moje meno“ pokračovala nesmelo v prerušenej vete. Naťahujúc sa ku mne stála len na špičkách nôh. Možno mi ho chcela pošepkať. Preto z očakávaním, že vyriešim túto malú záhadu, natrčil som ucho.
Pobozkala ma na líce a povedala „Moje meno je smrť.“
Pobozkala ma na líce a povedala „Moje meno je smrť.“
Pokojnou tmou naťahovali pavučiny svetelných lúčov novopostavené pouličné lampy. Ich prácu považujem dodnes za odfláknutú a zbytočnú. Takto sa musím pozerať na okolitú prázdnotu. Deravou strechou autobusovej zastávky presakovali ťažké dažďové kvapky. Nevadilo mi to. Mokrý či suchý, môj osud ostáva rovnaký. Čakajúc na večne meškajúci dopravný prostriedok a zachránený tajomnou prváčkou, začínajúc príbeh, ktorému asi neuveríte.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára