Nádej. Zaujímavé slovo, však? Než jeho písomná forma je pozoruhodnejší hlbší význam. Čo je to nádej? Činnosť, vlastnosť alebo zvláštna zhoda okolností, ktorá nemá vysvetlenia...? Určite je to niečo, čo človeka udrží na žive.
Každý rok, ako kázala tradícia, išla rodinka na túru do lesa. Panoval suchý november a vychádzka pred Vianocami bolo o to ľahšia.
„ Neznášam tieto výlety. V telke mi ide seriál.“ Zamrmlal Jozef
„ Aspoň raz v roku vybehneme do hory a ty chceš pozerať televízor. Nebuď smiešny. Mimochodom, Janke sa naša tradícia páči, tak buď ticho. Sme traja na jedného, to sa volá demokracia.“ Odpovedal otec prísnym hlasom.
„ Tej sa páči všetko... nemôžem za jej infantilnú povahu.“
„Ale, ale dospelák. Hodinka na čerstvom vzduchu ti urobí len dobre.“ Podpichla Joža mamka.
Po slovnej prestrelke konečne opustili auto. Pripravili všetko potrebné a mohli vyraziť. S čerstvým vzduchom v pľúcach, pesničkou na perách a rezkým krokom, prekonávali cestu k svojmu cieľu, ktorý ich čakal v diali. Na túre boli hodnú chvíľu, keď tu Janka odrazu vykríkla.:
„ Aha mami, tam je zajačik!“
„ Dospej pre boha! Máš 13. Tak sa podľa toho aj správaj“ zakričal Jozef až les zahučal.
„ Si závislák a nemáš cit pre prírodu.“ Odpovedala
„ Súrodenecká láska hory prenáša“ poznamenala mamka.
„Rodinka, musíme ísť domov. Bolí ma noha, blíži sa búrka.“
„ ...ale Oco...“
„Žiadne ale, je December, náhodou nás chytí snehová búrka a stratíme sa.“
Mal pravdu. Akoby na povel začali padať vločky. Jemne sadali na listy, jedna za druhou a vytvárali pokrývku pre spiaci les. Ako sa vracali nazad, snehová perina zväčšovala svoj obsah.
„Aha dubák, idem preň.“ neudržala Janka nadšenie z nálezu.
„ No dobre, zober ho, ale rýchlo.“ Odpovedal otec kráčajúc v diaľ.
Janka priskočila k hríbu, vytiahla nožík a odrezala ho.
„Mami pozri.....“ nedopovedala.
Ani nemala komu. Rodinka zmizla v kope snehu.
„Žeby sa až tak ponáhľali?“
Vybrala sa cestou, ktorú považovala za správnu. Išla niekoľko metrov. Zastala a hodnotila situáciu.
„Tadiaľto, alebo nie?“
Postupne jej došlo, že sa stratila. Nastalo ticho akoby niekto umlčal okolia a čakal čo sa bude diať. Vločky postupne vypĺňali stopy, ktoré Janka vytvorila. Nepočula nič. Iba tlkot svojho srdca, vyplneného strachom. Ochladilo sa. Hmla začala panovať nad okolím. Už nebolo vidieť ani na krok. Janke sa okolnosti nepáčili. Musela zmiznúť a to ihneď. Utekala cez biele prekážky k oslobodeniu z bieleho väzenia. Bežala po dlhý čas. Nevedno kam. Postupne na ňu doľahúvala únava spojená s mrazivými dotykmi neľútostnej prírody. Pocit zúfalstva a strachu ju hnali vpred. Panika úplne ovládla Jankinu myseľ.
„Kde sú?!“ premýšľala.
Teplota klesla ešte hlbšie. Snehu pribúdalo, hmla hustla.
„To nie je dobré, toto nie!“
Okolité stromy vytvárali hororovú ilúziu. Bála sa. Lenže musela bežať ďalej. Nohy, akoby naschvál, vypovedali odrazu službu. Celá udychčaná padla do snehu. Plakala ako malé dieťa. Situácia nebola priaznivá.
Aspoň si trochu oddýchnem a pôjdem ďalej.“ pridávala si odvahy.
V snehu ležala dlho. Mráz štípal. Príznaky podchladenia nenechali na seba dlho čakať. Zrak sa jej rozmazával a zaspávala.
„Musím ísť, musím...“ opakovala dookola. Ťažko hýbala nohami, nemohla vstať.
„Nie toto nie, teraz nechcem umrieť.“
Viečka boli čoraz ťažšie. Cencúle na okolitých stromoch hrali uspávanku, ktorá odprevádzala Janku na večný odpočinok. Vietor sa hral z vločkami rôznej veľkosti, tvaru, významu. Nevenoval pozornosť tragédií, ktorá práve prebiehala. Pokoj panoval okoliu. Ticho prerušoval iba tlkot srdiečka, volajúce o pomoc. Sneh začal vržďať akoby niekto prichádzal. Myslela, že je to len sen.
„ Neboj, pomôžem ti.“ Povedal neznámi ukľudnujúci hlas.
Na to neznámy odhrnul sneh z okolia malou lopatkou. Z batohu vytiahol nejaké polená a začal zakladať oheň. Jeho šikovnosť prezradzovala, že sa jedná o skúseného výletníka. Príjemné teplo zalialo okolie. Janka videla záchrancu dosť jasne. Mohol mať toľko rokov ako ona, len bol trochu vyšší. Po „procedúre“ mladík vytiahol dve deky. Jednu pre seba a druhov prikryl Janku. Nohy ju začali poslúchať, mohla sedieť.
„Ďakujem.“ Povedala tichým hláskom, ktorí bol poznačený behom cez ľadový les.
„Napi sa, pomôže ti to.“ Podal záchranca Janke termosku steplím čajom. Na to pokračoval „ Trasieš sa od zimy, musíš sa zohriať.“
„Ako sa voláš?“ položila otázku svojmu hrdinovi. Ten asi nepočul. Nakoniec pochopila, že to nie je tá najdôležitejšia vec.
„Les je premenlivé prostredie.“ povedal s úsmevom na tvári.
Janka ticho prikývla. Ešte stále sa triasla od zimy. Zrazu záchranca vstal. Pomaly prechádzal okolo Janky ktorá nechápala a objal ju zozadu so slovami :
„Teraz ti bude teplejšie.“
Nepovedala nič iba hanblivo prikývla. Takto prečkávali noc. Hmla začala upadať. Bolo vidieť mesiac, ktorí osvecoval okolie. Prostredie pripomínalo striebornú jaskyňu. Kopy ligotavého snehu prikrívali zem, stromy a kry. Naplnená príjemným pocitom pomaly zaspávala. Sen bol dlhý a osviežujúci. Odrazu začula hlas záchrancu.:
„Janka, vstávaj už je ráno.“
Prebrala sa, prezrela okolie. Zrazu začula známe hlasy.
„Mami!“ skríkla
Vstala a bežala smerom k hlasom nehľadiac na prekážky, ktoré pred ňou stály. Na horizonte uvidela známe postavy. S plačom v očiach. Radosťou v srdci vítala rodinku.
„Báli sme sa o teba“ povedala mamka cez slzy šťastia.
„Bolo my zima, skoro som umrela, ale on ma zachránil.“ Riekla Janka a ukázala prsom k miestu kde mal stáť hrdina.
Nikto tam nebol. Janka išla preskúmať miesto, kde prečkala noc zo záchrancom. Nenašla žiadne stopy po ohni, žiadne stopy po neznámom hrdinovi. Jediné čo jej zostalo bola deka a slovo na perách.
„Ďakujem“
"Som tu stále, moje meno poznáte, ako aj spôsob ako pracujem. Kto chce, nájde ma, pretože som všade. Vytváram síce situácie ktorým nechápete, ale vedzte, že účel svätí prostriedky. A nezabudnite, ja žijem naveky. "
Vaša Nádej.
0 comments:
Zverejnenie komentára