Jed je chemická látka, ktorá spôsobuje poškodenie biologických funkcií organizmu, ktoré môže skončiť aj smrťou. Toxín je látka bielkovinovej povahy, ktorú produkujú baktérie, živočíchy alebo rastliny, ktorá tiež spôsobuje poškodenie funkcií organizmu. “Jedovatosť” danej látky (či už chemickej alebo bielkovinovej) určuje množstvo, pretože aj prospešné látky, alebo jedy či toxíny, ktoré sa používajú ako liečivá - sa stávajú jedom, keď sa presiahne určitá dávka. Klinická toxikológia sa týmto látkam venuje. Skúma v akých dávkach pôsobia škodlivo na organizmus a využíva metódy na ich dokazovanie.
Zámerom toxikologického vyšetrenia nie je urobiť čo najviac vyšetrení, ale indikovať vyšetrenia cielene a to tak, aby sa predpokladaná diagnóza pacienta potvrdila alebo vyvrátila. Preto je v prvom kroku dôležité získať čo najviac anamnestických údajov, či už od pacienta, príbuzných alebo členov záchrannej služby, aby sa tie cielené vyšetrenia mohli urobiť. Pretože v prípade intoxikácie neznámou látkou sa najprv urobí množstvo skríningových testov a po nich nasleduje dôkaz zachytených látok špecifickými metódami. Pri dostatku informácii sa postupuje cielene - priamo sa dokazuje daný jed (alebo toxín, či droga).
Výber biologickej vzorky pre analýzu závisí od dostupnosti vzorky, času uplynutého od intoxikácie, druhu jedu a spôsobu jeho vylučovania organizmom. Pri otrave neznámou látkou je vhodné odobrať čo najširšie spektrum biologických vzoriek. Pri otrave známou látkou sa vzorka odoberá cielene a to podľa vlastností danej látky.
Pri toxikologických vyšetreniach sa najčastejšie používa moč, žalúdočný obsah a zrazená krv. Pri moči je výhodou, že sa dá získať veľké množstvo vzorky, pričom koncentrácia jedu býva v moči vysoká a niektoré typy drog sa môžu močom vylučovať aj dlhšiu dobu (npr THC cca týždeň). Nevýhodou je, že niektoré toxíny sa v moči objavia až po určitom čase ( väčšinu liečiv možno dokázať maximálne po 2-3 dňoch od podania ) a jeho koncentrácia závisí od funkčnosti obličiek ako aj množstva vylučovaného moču. V moči sa často zistí nielen samotný jed, ale aj mnohé metabolity, takže hodnotenie výsledkov môže byť zložitejšie. Ďalší problém spočíva aj v riziku podvodu, riziku výmeny vzoriek alebo jej manipuláciou - čo využívajú hlavne drogovo závislí, ktorý moč vymenia (alebo inak upravia) aby sa zbavili podozrenia.
V krvnom sére je obvykle dobrá korelácia medzi vážnosťou otravy a koncentráciou jedu v krvi. Nevýhodou pri niektorých jedov je, že je nutné použiť veľmi citlivú analytickú metódu, pretože koncentrácie niektorých jedov bývajú v krvi nízke. Výhodou ale je, že v krvi možno zistiť prítomnosť (niektorých) jedov aj niekoľko hodín až dní po intoxikácii.
Čo sa týka obsahu žalúdka, tam možno určiť pôvodnú zložku (npr liečivo) avšak len dovtedy, kým sa celý jed neabsorbuje. Analýza obsahu žalúdka umožňuje identifikovať jed, ale nie závažnosť otravy.
Na rýchle screeningové vyšetrenie možno použiť aj dych pacienta, ktorý môže obsahovať prchavé látky ako alkohol, alebo chlórované uhľovodíky či CO. Toto vyšetrenie ale musí byť doplnené presnejším testom (npr chromatografiou).
Pokiaľ chceme dokázať dlhodobé vystavenie organizmu účinkom jedov (npr. pri policajnom vyšetrovaní), používame vlasy a nechty. V nich dochádza ku kumulácii ťažkých kovov ale aj liečiv či drog. Pri dlhodobom užívaní sa vo vlasoch zistia npr. opiáty, barbituráty, amfetamíny, kokaín alebo nikotín. Nechty sú tiež vhodný materiál na sledovanie dlhodobého vystavenia organizmu účinkom jedov, pretože jed sa objaví v odstrihnutej časti nechtu asi po 6 mesiacoch. Vlasy a nechty sa môžu použiť ako doplnkový materiál k vyšetreniu moča.
V screeningu sa pomerne často používa chromatografia na tenkej vrstve, pretože je jednoduchá a dá sa aj automatizovať. Spolu s denzitometrickou detekciou (meranie intenzity zafarbenia) umožňuje aj stanovenie jednotlivých zložiek.
Plynová chromatografia sa používa na stanovenie prchavých látok (npr alkohol) alebo aj menej prchavých látok, ktoré boli už oddelené inou metódou.
Vysokotlaková kvapalinová chromatografia umožňuje aj separáciu a stanovenie väčšej skupiny jedov.
Na stanovenie ťažkých kovov sa používa metóda atómovej absorpčnej spektrometrie, ktorá dokáže zanalyzovať viac než 60 prvkov periodickej tabuľky aj v stopových množstvách.
Na priame stanovenie jedov v rôznych biologických vzorkách, väčšinou v moči, sa používajú aj imunometódy, ktoré sú rýchle a dajú sa aj automatizovať. Nevýhodou je, že zvyčajne umožňujú len skupinovú detekciu, keďže s protilátkou reagujú látky, ktoré sú štruktúrne podobné. Čím je štruktúra týchto látok (z danej skupiny) podobnejšia, tým je vyššia krížová reaktivita. Npr. imunometódy umožňujú stanoviť skupinu opiátov, ale bez toho aby sa zistilo či ide o morfín, kodeín alebo heroín. Sú preto zvyčajne vhodné len na rýchlu orientačnú analýzu, pričom prítomnosť určitej zložky je potrebné potvrdiť npr. chromatografiou.
Výber biologickej vzorky pre analýzu závisí od dostupnosti vzorky, času uplynutého od intoxikácie, druhu jedu a spôsobu jeho vylučovania organizmom. Pri otrave neznámou látkou je vhodné odobrať čo najširšie spektrum biologických vzoriek. Pri otrave známou látkou sa vzorka odoberá cielene a to podľa vlastností danej látky.
Pri toxikologických vyšetreniach sa najčastejšie používa moč, žalúdočný obsah a zrazená krv. Pri moči je výhodou, že sa dá získať veľké množstvo vzorky, pričom koncentrácia jedu býva v moči vysoká a niektoré typy drog sa môžu močom vylučovať aj dlhšiu dobu (npr THC cca týždeň). Nevýhodou je, že niektoré toxíny sa v moči objavia až po určitom čase ( väčšinu liečiv možno dokázať maximálne po 2-3 dňoch od podania ) a jeho koncentrácia závisí od funkčnosti obličiek ako aj množstva vylučovaného moču. V moči sa často zistí nielen samotný jed, ale aj mnohé metabolity, takže hodnotenie výsledkov môže byť zložitejšie. Ďalší problém spočíva aj v riziku podvodu, riziku výmeny vzoriek alebo jej manipuláciou - čo využívajú hlavne drogovo závislí, ktorý moč vymenia (alebo inak upravia) aby sa zbavili podozrenia.
V krvnom sére je obvykle dobrá korelácia medzi vážnosťou otravy a koncentráciou jedu v krvi. Nevýhodou pri niektorých jedov je, že je nutné použiť veľmi citlivú analytickú metódu, pretože koncentrácie niektorých jedov bývajú v krvi nízke. Výhodou ale je, že v krvi možno zistiť prítomnosť (niektorých) jedov aj niekoľko hodín až dní po intoxikácii.
Čo sa týka obsahu žalúdka, tam možno určiť pôvodnú zložku (npr liečivo) avšak len dovtedy, kým sa celý jed neabsorbuje. Analýza obsahu žalúdka umožňuje identifikovať jed, ale nie závažnosť otravy.
Na rýchle screeningové vyšetrenie možno použiť aj dych pacienta, ktorý môže obsahovať prchavé látky ako alkohol, alebo chlórované uhľovodíky či CO. Toto vyšetrenie ale musí byť doplnené presnejším testom (npr chromatografiou).
Pokiaľ chceme dokázať dlhodobé vystavenie organizmu účinkom jedov (npr. pri policajnom vyšetrovaní), používame vlasy a nechty. V nich dochádza ku kumulácii ťažkých kovov ale aj liečiv či drog. Pri dlhodobom užívaní sa vo vlasoch zistia npr. opiáty, barbituráty, amfetamíny, kokaín alebo nikotín. Nechty sú tiež vhodný materiál na sledovanie dlhodobého vystavenia organizmu účinkom jedov, pretože jed sa objaví v odstrihnutej časti nechtu asi po 6 mesiacoch. Vlasy a nechty sa môžu použiť ako doplnkový materiál k vyšetreniu moča.
V screeningu sa pomerne často používa chromatografia na tenkej vrstve, pretože je jednoduchá a dá sa aj automatizovať. Spolu s denzitometrickou detekciou (meranie intenzity zafarbenia) umožňuje aj stanovenie jednotlivých zložiek.
Chromatografia na tenkej vrstve je technika používaná na separáciu neprchavých zmesí. Vykonáva sa na platničke zo skla, hliníku alebo plastu. Je pokrytá vrstvou absorbčného materiálu (npr. oxid hlinitý) (to je stacionárna fáza). Vzorka sa nanesie na miesto blízko okraja (štart) a platnička sa týmto okrajom ponorí do nádoby s tekutinou, čo je väčšinou zmes organických rozpúšťadiel (pohyblivá fáza). Kapilárnymi silami sa tekutina nasáva do absorbčného materiálu, čím so sebou unáša aj separované látky zo zmesi. Zložky zmesi postupujú cez absorbčný materiál rôznou rýchlosťou, podľa veľkosti a hmotnosti molekúl, čím sa od seba oddeľujú. Keď pohyblivá fáza dosiahne druhého konca platničky, oddelené časti ostanú na mieste, čím vznikne chromatogram danej zmesi.
Plynová chromatografia sa používa na stanovenie prchavých látok (npr alkohol) alebo aj menej prchavých látok, ktoré boli už oddelené inou metódou.
Princíp plynovej chromatografie je podobný ako pri chromatografii na tenkej vrstve. Zmes ale musí byť plynná, alebo v prípade tekutín sa musí vypariť. Zmes je unášaná prúdom nosného plynu do kolóny, ktorá je naplnená absorbčným materiálom (npr. oxid hlinitý). V nej sa zmes oddeľuje na základe toho ako na ňu pôsobí nosný plyn a ako na ňu pôsobí náplň v kolóne. Zložka, na ktorú pôsobil najviac nosný plyn, vyjde z kolóny ako prvá. Zložka, na ktorú najviac pôsobila náplň kolóny, vyjde ako posledná. Výstup už rozdelených zložiek zaznamenáva detektor, ktorý detekuje ich prítomnosť a množstvo. Počítač potom vytvorí chromatogram zmesi, podľa času výstupu z kolóny.
Vysokotlaková kvapalinová chromatografia umožňuje aj separáciu a stanovenie väčšej skupiny jedov.
Princíp je podobný ako pri plynovej chromatografii, len sa na oddeľovanie zmesí používa kvapalina pod tlakom.
Na stanovenie ťažkých kovov sa používa metóda atómovej absorpčnej spektrometrie, ktorá dokáže zanalyzovať viac než 60 prvkov periodickej tabuľky aj v stopových množstvách.
V tejto metóde sa aerosol tekutej vzorky zavedie do plameňa, kde sa rozrušia chemické väzby molekúl prítomných zlúčenín. Cez plameň prechádza lúč svetla zo špeciálnej výbojky, ktorého fotóny sú pri stretnutí s atómami analyzovanej vzorky pohlcované a atóm prechádza do vzbudeného stavu. Tým dochádza k úbytku intenzity prechádzajúceho svetla, pričom úbytok svedčí o vyššej koncentrácii danej zložky v zmesi.
Na priame stanovenie jedov v rôznych biologických vzorkách, väčšinou v moči, sa používajú aj imunometódy, ktoré sú rýchle a dajú sa aj automatizovať. Nevýhodou je, že zvyčajne umožňujú len skupinovú detekciu, keďže s protilátkou reagujú látky, ktoré sú štruktúrne podobné. Čím je štruktúra týchto látok (z danej skupiny) podobnejšia, tým je vyššia krížová reaktivita. Npr. imunometódy umožňujú stanoviť skupinu opiátov, ale bez toho aby sa zistilo či ide o morfín, kodeín alebo heroín. Sú preto zvyčajne vhodné len na rýchlu orientačnú analýzu, pričom prítomnosť určitej zložky je potrebné potvrdiť npr. chromatografiou.
Imunometódy na kvalitatívne určenie drog v moči sú založené na princípe kompetitívnej väzby. Drogy, ktoré sú prítomné vo vzorke, súťažia so špeciálnym konjugátom drog (droga+proteín) o väzbové miesta na špecifickej protilátke. Behom testovania sa vzorka moča pohybuje pomocou kapilárneho javu. Pokiaľ sa v moči nachádza droga v dostatočnej koncentrácii, droga obsadí všetky miesta na protilátkach, tie nezreagujú so špeciálnym konjugátom (droga+proteín) a ten sa nezachytí na mieste v testovanej oblasti. Ako kontrola na správne vykonanie testu sa používa špeciálna protilátka, ktorá reaguje len s protilátkou v mieste kontroly.
--- Naspäť na stránku navigácie ---- Naspäť na domovskú stránku ---
0 comments:
Zverejnenie komentára